Vrbina

Po prvýkrát sa spomína v listine z r. 1265¹, v ktorej kráľ Belo IV. rozhodoval spor medzi zlievskou šľachtou (Peter, Peturka, Syxtus, Iwan) a ostrihomským arcibiskupstvom (zastupeným arcibiskupom Philippom) o územie Vrbiny (Verebuna) a okolitých usadlostí. Jedna celá stať sa týka polovice poplužia ornej pôdy, susediacej s územím Vrbiny a patriacej Iwanovi, ktorá bola obsadená a jej hraničné body zničené obyvateľmi Vrbiny. Arcibiskupstvo pridalo kompenzáciu jednej striebornej marky k sume 35 mariek, stanovenej ako cenu za odkúpenie sporných území a tým aj vyriešenie sporu.

V listine z roku 1300² sa píše o tunajších majetkových podieloch zvolenského župana Myka, predka rodu Balassa, ktoré kúpil za 28 strieborných mariek. Majetok Werbine sa tu ale uvádza len pri záverečnej metácii chotára (Veľkých) Zlievec ako hranica troch panstiev: komesa Myka, komesov Edeucha a Berkesa, a ostrihomského arcibiskupstva, pričom sa neuvádza, komu z nich patrila. To objasňuje až posledný záznam z r. 1334³, kedy synovia Edeucha a Berkesa dali svoje majetky, vrátane Verbenye, do zálohy ostrihomskému arcibiskupovi Chanadinovi za 10 budínskych mariek.

Kvôli neexistencii neskorších písomných prameňov nie je vyjasnené, kedy a prečo usadlosť zanikla. Publikácia k 760. výročiu obce M. Zlievce⁴ uvádza, že územie Vrbiny sa po r. 1334 stalo majetkom sečanského panstva a splynulo s M. Zlievcami. Tiež sa tu uvádza, že sa dodnes zachovala vo forme chotárneho názvu, avšak tento názov sa nepodarilo nájsť na nám dostupných mapách.

---

<sup>1. [MOL DF 248299, DF 248523]↩
2. [MOL DL 65730]↩
3. [Fejér: Codex diplomaticus Hungariae VIII. 3. 727.]↩
4. [BEŇO, Bohuslav. Malé Zlievce 1245-2005. 1. vyd. Modrý Kameň: Ján Mráz, 2005. 35 s. ISBN 8096833030 (brož.).]↩</sup>

Kalvária v Malých Zlievcach

Jednoduchá malozlievska kalvária sa nachádza na kopci s názvom Potôcky vrch juhozápadne od obce, s vrcholom vo výške 266m nad morom. Prístup k nej je od cesty III. triedy medzi M. Zlievcami a osadou Potôčik, kde od najvyššieho bodu asfaltky vedie k vrcholovému krížu poľná cesta lemovaná žltými drevenými krížmi.

Zo zbierky veriacich sa zakúpil 4-metrový kríž z antikoru, dovezený z Hodruše-Hámrov. Na veľkonočnú sobotu 2004 bol osadený na “Hrebeni”, pričom slávnostné posvätenie bolo 13. júna 2004. 14 zastavení krížovej cesty bolo vystavaných neskoršie.

Kostol v Malých Zlievcach

Dominantou obce je pôvodný evanjelický gotický kostol so štvorcovým presbytériom, pochádzajúci z obdobia okolo polovice 14. storočia. Pôvodná jednoduchá stavba o rozmeroch 8 x 14 m mala chrámovú loď prekrytú sedlovou strechou bez veže. V štvorcovom presbytériu mala románsku valenú klenbu a gotický víťazný oblúk. Po reformácii sa kostol stal artikulárnym, čo znamená, že sa tu vykonávali protestantské bohoslužby. Zasvätený bol Šimonovi a Júdovi. Podľa Kristóffyho údajov bol počas bočkajovských nepokojov poškodený a vypálený.

V prvej tretine 17. storočia prebehol v M. Zlievcach proces formálneho oddelenia sa od katolíckej cirkvi a utvorenia evanjelického cirkevného zboru augsburgského vyznania. V r. 1633 bola vykonaná rozsiahla prestavba kostola v neskororenesančnom slohu. Donátormi boli šľachtici Ondrej Bene a Juraj Gedey. Prvým evanjelickým kňazom bol asi český exulant Ján Vokoun. Maďarské pramene ako prvého uvádzajú Michala Nándoridesa v r. 1632.

Nad kostolom bola drevená vežička s dvoma malými zvonmi. Jeden z nich bol odliaty v r. 1631 a bol na ňom nápis In nomine D.Mar. Nil.Joa.DEI.1631. Kostolík zdobilo 12 obrazov apoštolov. Od r. 1636 v ňom je oltár s obrazom Ukrižovaného, ktorý je v súčasnosti najstaršou kultúrnou pamiatkou obce. Nápis na oltári Generosa haeroina Galambos Juditha curante 1636 svedčí o tom, kto a kedy ho daroval. O renovácii chrámu svedčí ďalší nápis na oltári: “Na slávu Božiu sa postaral o opravu Pavol Prónay zo Sl. Pravna v r. 1770”. Pri návšteve superintendanta Szeberényiho v r. 1876 bolo zaznamenané, že Zlievce mali v tej dobe 3 kalichy. Najväčší darovala v r. 1716 Julianna Palášty, ďalší Klára Mariášy v r. 1763, a tretí darovala v r. 1817 Helena Rosziar.

V apríli 1798 sa uskutočnila najrozsiahlejšia prestavba a úprava kostola, ktorej donátormi boli miestni zemepáni. Chrámová loď bolo predĺžená západným smerom o desať metrov. Namiesto drevenej zvonice sa postavila veža. Časť nákladov na prestavbu vyplatili z prostriedkov získaných odpredajom klenotov, ktoré vybrali zo spomínanej hrobky rodiny Vattay. Ďalšiu časť hradili patróni, najmä Gedeovci. V r. 1805 dala Zuzana Ivanková-Gedey postaviť novú drevenú kazateľnicu. Z protokolu, ktorý bol vedený Kristoffym od r. 1805, sa dozvedáme aj to, že vnútorné zariadenie chrámu nebolo celkom v poriadku, chór bol bez lavíc, aj organ potreboval opravu. Táto bola prevedená v r. 1820. Oprava chrámu bola prevedená v r. 1844, a v r. 1895 bola vynovená strecha.

Ďalšia renovácia kostola bola vykonaná až v r. 1938, kedy sa urobil nový krov veže. Pôvodný, ktorý bol ihlanovitého tvaru, nahradil nový tvaru cibuľovitého. Táto veža s guľou a krížom mala výšku 15m, takže výška celej veže od zeme bola 32 metrov. Veža bola pokrytá galvanickým plechom. Kríž na vežu vyhotovil Štefan Boháč, zručný kováč z obce. Chrám i veža boli omietnuté, urobili sa nové drevené obloky na veži pri zvoniciach. Počas II. sv. vojny si ruskí vojaci urobili z veže pozorovateľňu. Práve preto sa stala terčom nemeckej streľby. Jeden z delových granátov poškodil vežu, našťastie múr neprerazil. Zvon však praskol.

Aj v nasledujúcich rokoch dochádzalo k úpravám kostola. V r. 1951 bola do kostola zavedená elektrika a v r. 1955 bol elektrifikovaný aj organ. Generálna oprava kostola bola prevedená v r. 1957-1959, keď bol kostol nanovo omietnutý. Na kostole bol urobený nový krov a strecha. Lavice, ktoré sa nachádzajú v kostole ešte aj dnes, získal v tomto období pre malozlievsky kostol vtedajší farár Jozef Kováč. Pôvodne pochádzajú z Turieho Poľa, ktoré bolo v tom období kvôli zriadeniu vojenského výcvikového pásma vysťahované a zničené. Posledné rekonštrukčné práce boli vykonané r. 2000. Rekonštrukcia bola nevyhnutná, nakoľko drevo vo vnútri veže bolo spráchnivené a kríž sa už nebezpečne nakláňal. Nová veža sa vyhotovila podľa pôvodného stavu, čiže znovu v tvare štvorihlana. Výška veže je 23 metrov. Veža je pokrytá medeným plechom, trámy zhotovené z dubového dreva. V súčasnosti má kostol barokovo–klasicistický charakter.

• HARMINC, Ivan (et. al.). Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava, 1968, s. 286.
  
• BEŇO, Bohuslav. Malé Zlievce 1245-2005. Modrý Kameň, 2005. [online]
• HRAŠKOVÁ, E., ŠIMKOVIC, M. Nové poznatky k architektúre stredovekých kostolov v regióne Novohradu a Hontu. In: Archaeologia historica. 2003, roč. 28, s. 482.

Kaštieľ v Malých Zlievcach

Pod mierne sa zvažujúcim vŕškom na okraji dediny stojí ruina kaštieľa, všeobecne známeho pod názvom prónayovský. Názov je odvodený od majiteľov, ktorí ho od vybudovania v r. 1709 až do začiatku 20. st. užívali ako svoje letné sídlo. Ide o blokovú dvojpodlažnú stavbu obdĺžnikového pôdorysu s predstavanou vstupnou budovou a zadnými prístavbami. Ústredný vestibul si zachoval pôvodné krížové klenby s podkasanými, geometrickými kvetovými obrazmi zdobenými lunetami. V okolí kaštieľa sa dodnes nachádza niekoľko druhov vzácnych drevín. Tieto boli súčasťou parku, ktorý v minulosti výrazne dokresľoval scenériu celého objektu.

Park bol z vrchnej strany zakončený múrom domu, na ktorom je možné dodnes rozoznať zamurované arkády. Tu sa nachádzal bočný vchod do kaštieľa, z ktorého vychádzali pánske koče, ktoré sa pristavovali pri klenbách kaštieľa, aby mohlo panstvo nastúpiť. Múr oddeľoval hospodársku časť, ktorá patrila ku kaštieľu. Boli tu koniarne, v ktorých mal každý kôň samostatné miesto oddelené oblúkom. Čeľadníci museli z koní každý deň načesať 5 šráfov prachu, aby boli vždy dokonale čisté. Za koniarňami boli skleníky a vedľa nich ihriská.

Ďalšie hospodárske budovy – ovčiarne sa nachádzali na miestach, kde dnes stojí Chlpošov dom. Z druhej strany kaštieľa bol v tých časoch rybník, a popri ceste, ktorá smeruje na Potôčik, rástli agáty s veľkými tŕňmi. Agáty – ružový, fialový a žltý, rástli aj na nádvorí pri vchode do kaštieľa. Na nádvorie, ktoré bolo obohnané múrom, sa vchádzalo cez krásnu tepanú bránu. O celé okolie sa staral záhradník. Boli tu cestičky vysypané kameňom, vysadené kvety. Smerom k starému potoku viedla cesta z oboch strán lemovaná štíhlymi topoľmi. Na konci cesty bolo návršie, na ňom stál altánok. Neďaleko bolo vybudované aj malé kúpalisko, ktorého pozostatky sa zachovali dodnes.

Barón Pavol Prónay bol známy svojimi vedomosťami o poľnohospodárstve a vinohradníctve, ktoré šíril aj medzi poddanými. Väčšina úrody z pánskych polí sa odvážala na trhy do Budapešti, ale slúžila aj na zásobovanie panstva, ktoré tam trávilo zimné obdobie. Furmani, ktorí vozili úrodu, vraj často spomínali, ako ich pri prechode cez Vacovské vrchy prepadli zbojníci. Spomínali však aj na peštianske zábavy, na ktorých do rána tancovali. Vracajúc sa s prázdnymi vozmi si mohli nakúpiť všetko, čo potrebovali.

Keď sa “na Hrebeni” (časť chotára) objavilo uhlie, Prónay začal bez povolenia ťažiť, z čoho vznikli nezhody medzi ním a panovníkom. Podľa ústnej tradície kráľ vyzval Prónaya, aby prestal s ťažbou na základe pravidla “čo je na zemi je Prónayovo, ale čo je v zemi je kráľovo”. Barón však neuposlúchol a zo vzdoru odkázal kráľovi, že sa mu môže vy… na tanier. To kráľa vraj veľmi pobúrilo a za trest mal Prónay zo svojho tela odovzdať 2 kg mäsa. Keď sa k Zlievcam blížil posol na koni, nešťastný Prónay vraj skočil do studne. Došlý posol, ktorý niesol omilostenie, už videl iba plávajúci cylinder na vode. Dnes už nevieme, ktoré z týchto udalostí sú pravdivé, ale tragická smrť Pavla Prónaya sa skutočne stala. Mnohí zo Zlievčanov, ktorí po vojnových rokoch navštevovali múry kaštieľa, dodnes tvrdia, že vídali pána v cylindri, ako prechádza po chodbe a vstupuje do pivnice.

• BEŇO, Bohuslav. Malé Zlievce 1245-2005. Modrý Kameň, 2005.
• HARMINC, Ivan (et. al.). Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava, 1968, s. 286.
  
• Pôdorys a fotografie
• Pamiatky na Slovensku
• 2012-06-26 Kultúrna pamiatka v Malých Zlievcach zrejme odíde za posledným majiteľom
• 2012-11-20 Prónayovský kaštieľ zrejme zbúrajú
• 2014-02-15 Pronaiovský kaštieľ ohrozuje ľudí aj okolie
• 2014-07-31 Počasie urýchľuje pád kaštieľa v obci Malé Zlievce
• 2015-12-04 Kaštieľ v Malých Zlievcoch by mal byť ozdobou, nie hrozbou

Hradný vrch

O existencii tohto hrádku sa žiadne písomné správy nezachovali, ale v pri archeologickom prieskume v tejto lokalite sa našla stredoveká keramika či niekoľko železných predmetov ako podkova či čepeľ kosáka. V r. 1441 vojská Jana Jiskru z Brandýsa ovládli celé novohradské Poiplie, obsadili Vacov a začali ohrozovať Novohrad. Z tohto obdobia sa traduje aj lokalita Hradný vrch (Várhegy). Podľa Mocsáryho tu stála husitská kaplnka, a neskôr protiturecká strážna veža.

V časoch tureckého nebezpečenstva tu už mala stáť kamenná pevnosť, ktorú Turci dokázali dobyť len s nasedením značnej presily. Podľa prieskumu mala rozmery asi 100×45 metrov, a pozostávala z vnútornej časti o veľkosti 55×12 m, obranného valu a priekopy. Žigmund Balaša za jej kapitána vymenoval Michala Terčyho, a nižších veliteľov Štefana Suchaja a Ondreja Nagya. Turecký beg Arslán (niekde uvádzaný aj ako Ezunuch) v júli r. 1552 pritiahol s 300 jazdcami a 300 pešiakmi z hradu Hollókő dobyť túto pevnosť, ale narazil na odpor uhorského vojska, ktoré vybudovalo okolo bašty palánkovú obranu. Turci zapálili dedinu, ale obrancovia v pevnosti kládli úspešný odpor a bránili sa vďaka obrannej bašte, využívajúc ju ako výhodné stanovište pre strelcov. Hŕstka obrancov bojovala tak statočne, že ich hrdinské správanie aj v samotných útočníkoch vzbudilo uznanie, a po dobytí pevnosti boli prepustení na slobodu. Obranná bašta bola nakoniec zrovnaná so zemou, a okolité obce sa stali súčasťou sečianskeho sandžaku.

Pravdepodobne táto historická udalosť, resp. existencia obrannej bašty, stojí v pozadí vzniku toponyma Hradný vrch, o ktorom sa v miestnom rozprávačskom fonde zachoval celý rad povier a povestí. V prvej polovici minulého storočia na tomto mieste bolo jasne rozoznateľné prepadlisko, v ktorom bolo v tom čase ešte vidieť otesané balvany. Najstarší obyvatelia, ktorí sa tam ako deti vtedy chodili hrávať, si spomínajú aj na to, ako do prepadliska hádzali kamene a podľa toho, ako dlho padali, odhadovali aké hlboké môže byť.

Pôvod hradieb – ktoré miestni obyvatelia roznosili po prvej svetovej vojne – ústna tradícia vysvetľuje stavbou hradu, nedokončenou kvôli neprajnosti nadprirodzených síl. Vraj transcendentálne sily v podobe bosoriek, zmokov alebo víl v každú noc zničili cez deň postavené hradby, a tak sa po čase od stavby hradu upustilo. Hradný vrch v miestnom rozprávačskom fonde vystupuje ako prekliate miesto, ktoré v nočnom čase ovládnu nadprirodzené postavy v podobe strašidiel, mátoh, bosoriek, paničiek alebo trúbiaceho poľovníka (trombitáló jáger), ktorý akoby trúbil spopod zeme. Najčastejšie spomínaným dôvodom ich výskytu je poloha Hradného vrchu, ktorý sa nachádza neďaleko rázcestia. V ľudových predstavách rázcestie vystupuje ako jedno z dejísk záškodníckej mágie nadprirodzených bytostí, ktoré v prípade Hradného vrchu strašia a zavádzajú z cesty okoloidúcich, alebo sa ich zmocnia a tancujú s nimi až do nemoty.

Z množstva rôznorodých povestí o Hradnom vrchu možno spomenúť príbeh niekdajšieho hradného pána, presláveného krutým zaobchádzaním voči svojim poddaným. Nemenovaný hradný pán bol za svoje správanie napomenutý kráľom, ktorému sa však postavil na odpor. Rozčúlený kráľ za to, že sa mu nepodvolil, vyrubil naňho krutý trest a odkázal hradnému pánovi, aby mu poslal desať kíl mäsa z vlastného tela. Miestny pán veľkomožný radšej skoncoval so svojím životom, než aby vyhovel kráľovmu rozkazu.

K miestu sa viaže aj iná balada, omnoho staršia. Na vrchu Várhegy vraj kedysi stál hrad, ktorý sa prepadol pod zem. Hovorí sa, že preto, lebo bol za nadvlády Turkov podkopaný únikovými chodbami smerom na Čeláre a Modrý Kameň. Niektorí tvrdia, že bol drevený, podľa inej verzie bol z kameňa. Viedla k nemu cesta, ktorú nazvali zlatá, nevedno z akého dôvodu. Možno sa len domnievať, že po nej privážali na hrad zásoby potrebné na prežitie. Starí ľudia často strašili neposlušné deti, že príde hradná pani a odnesie ich. Táto pani vždy so sebou nosila zväzky kľúčov a často sa vraj prechádzala po močaristých lúkach, zakvitnutých žltými kosatcami. Možno hľadala svoj stratený hrad.

•  jupiter.elte.hu
• Varga Norbert: Povesti hradov severného Novohradu (publikované na zaniknutej stránke neogradiensis.eu)