Tag Archives: Bušince

Laposreu

Po prvýkrát sa z názvom tejto usadlosti stretávame v listine z r. 12831, kde sa spomína ako hraničný majetok v chotári Bušiniec, pričom ležala pri rieke Zalathna (Slatina, dnes Stará rieka). Touto listinou ju Byter z rodu Balassa predal zemanom zo Slatinky. Poškodená listina z r. 13202 spomína potvrdenie kráľa Karola na majetok Lopas Demetriovi z rodu Stregowa (Strehovský). V r. 13273 sa Lupusrew uvádza ako hraničný majetok pri metácii usadlosti Rároš, pričom je opäť uvedená blízkosť rieky Zlatna. Otázna je listina z r. 13614, v ktorej sa spomína Nicolaio, syn Paula de Laposrew, avšak tu ide o spor o majetky v Turčianskej stolici (aj keď prejednávaný pred vacovskou kapitulou), čiže nie je vylúčená zhoda názvu s inou usadlosťou.

Zemiansky rod tu však máme potvrdený najneskôr od r. 14315, kedy sa ako iniciátor sporu proti poddaným z Glabušoviec spomína Johannes, syn Stephana de Laposrew. V r. 14536 sa pravdepodobne ten istý Johannes uvádza ako novohradský vicežupan. Na otázku, ako sa zeman z málo známeho rodu dostal do takej vysokej funkcie, možno zodpovedá záznam z r. 14547, kde sa Johannes spomína ako familiár (menší šľachtic v službách väčšieho) vplyvného rodu de Zechen (Sečanský), a touto listinou pravdepodobne za verné služby dostal do daru majetok Ztrachen (Straciny). V dvoch listinách z nasledujúceho roku8 sa ako svedok spomína Laurentius de Lapwsrew. Ďalší neistý záznam je z r. 14899, kde sa spomína Georgius s rovnakým prídomkom, ale tu zasa ide o majetkový spor v Jágerskej stolici, takže opäť pripadá do úvahy zhoda toponým.

Dva záznamy máme aj zo začiatku 16. storočia. V r. 151410 sa spomína Ursula, vdova po Johannesovi Lapos de Laposrew, v spore o majetok v Trebeľovciach (okr. Lučenec). V r. 151611 sa v súdnom spore proti kastelánovi modrokamenského hradu ako žalobca uvádza Johannes Laposrewy s prídomkom de Nagzthraczyn (Veľkostracinský), čo potvrdzuje, že rod si svoj dar od Sečanských udržal. Ďalšie záznamy zo 16. storočia sme nenašli. Tým vôbec posledným známym je zápis z kráľovskej knihy z r. 163812, ktorým kráľ Ferdinand daroval majetok Laposreu Thomovi a Stephanovi z rodu Losi, pretože dovtedajší vlastník Mattheus Laposrewy nemal dedičov.

Zánikom rodu a týmto zápisom končí aj história tejto usadlosti, pretože žiadnu pozdejšiu zmienku v akomkoľvek kontexte sa nám nepodarilo nájsť. Podľa metačných údajov z najstarších záznamov môžeme uvažovať, že sa nachádzala pravdepodobne v Mlynskej doline medzi Vátovcami a Hámorom, možno na mieste dnešnej osady Karlov, ale žiadna nám dostupná mapa neuvádza v tejto oblasti ani len vzdialene podobné toponymá. Usadlosť s názvom bezpochyby maďarského pôvodu (lápos = močiar, rév = kompa?) sa tak bez stopy stratila v prepadlisku dejín.


1. [MOL DL 65717]
2. [MOL DL 41961]
3. [MOL DL 2420]
4. [MOL DL 5099]
5. [MOL DL 43891]
6. [MOL DL 14664]
7. [MOL DL 44753]
8. [MOL DL 14906, 14955]
9. [MOL DL 38799]
10. [MOL DL 95860]
11. [MOL DL 95879]
12. [MOL A 57 9 143]

Malá sakrálna architektúra v Bušinciach

V katastri obce sa nachádza až 8 krížov. V starších záznamoch sa spomínajú tri kríže, ktoré boli postavené už koncom 18. storočia, pričom jedným z nich mohol byť aj doteraz zachovaný hlavný kríž pred vchodom do kostola.

  • Postriebrený železný kríž na kamennom podstavci pred kostolom, s datovaním pravdepodobne 1786, a ťažko čitateľným textom /…/ Isten dicsőségére állít/ ják Ifj. Tóth/ Andrásné/ és Lőrincz Andrásné/ Bussai lakosok. 
  • Novší kamenný kríž je v záhrade kostola oproti vchodu na cintorín, s textom Mottó: Jézusom mennyit és mennyit szenvedtél/ Midőn a kereszten /…/ függöttél?!/ Mária Magdolna/ Isten nagyobb dicsőségére és a hívek/ épülésére állíttatták/ Nagy János és Varga András/ Bussai lakosok/1922
  • Centrálny kríž cintorína je zo žlto lakovaného kameňa, bez textu. Na cintoríne je ešte jeden starší žulový kríž, ktorý dal postaviť plebán Josephus Balogh v r. 1857, s nečitateľným latinským nápisom.
  • Na hlavnej ulici smerom na Lučenec je tzv. Gyurov kríž, liatinový na žltom kamennom podstavci. Fasáda priľahlého domu je datovaná do r. 1930, ale kríž nemá datovanie ani žiadny text.

Kríž pri ceste do ČelárKríž pri ceste do ZlievecKríž pri ceste do Mule

  • V blízkosti školy pri ceste do Zlievec sa medzi dvoma stromami nachádza ďalší liatinový kríž na žltom kamennom podstavci, tiež bez textu.
  • Kamenný kríž na betónovom základe stojí pri ceste do Mule, v časti Makový vrch, ktorá patrila Bertalanovi Bomborovi, podľa ktorého sa kríž aj ľudovo nazýva. Text venovania je ale nečitateľný.
  • Ďalší liatinový kríž na vysokom kamennom podstavci sa nachádza južne od obce, neďaleko minerálneho prameňa pri ceste do Čelár.

Kaplnka sv. MichalaKaplnka sv. Jána NepomuckéhoKaplnka Panny Márie

V obci sú aj 3 staršie kaplnky.

  • Najstaršou je asi kaplnka sv. Michala archanjela (ľudovo aj kaplnka anjelov strážnych), ktorá sa nachádza pri ceste medzi kostolom a cintorínom. Traduje sa, že ju pôvodne postavili obrancovia bušinskej pevnosti počas tureckých nájazdov, aby ich ochránila pred zničením. A keďže podľa povesti sa tak aj stalo, táto kaplnka má pripomínať tento zázrak.
  • Ďalej po tej istej ceste smerom k mostu cez Ipeľ stojí aj kaplnka sv. Jána Nepomuckého, podobného tvaru, pravdepodobne z 18. storočia. Podľa miestnych obyvateľov stála pôvodne tam, kde je dnes budova bývalých kasární, a na svoje dnešné miesto bola presunutá práve kvôli ich stavbe.
  • V centre obce stojí aj oplotená kaplnka Panny Márie zo žltého kameňa a so zelenou plechovou strechou, s datovaním 1936.

Zdroj: CSÁKY KÁROLY: Bussa község szakrális emlékei (BÖRZSÖNYI HELIKON 7/2012)

Kostol v Bušinciach

Konkrétne písomné záznamy o farnosti v Bušinciach zo stredoveku nepoznáme. Zápis zo súpisu pápežských desiatkov z obdobia 1332-1337, ktorý sa v regionálnej literatúre často spomína, s istotou s Bušincami spojiť nedokážeme. Patrocínium sv. Demetra, solúnskeho svätca, sa však na naše územie dostalo už s príchodom Cyrila a Metoda v 9. storočí, takže sa dá predpokladať, že starší kostol tu stáť mohol. Kostol bol renovovaný po odchode Turkov v r. 1683. V r. 1688 cirkevná vizitácia uvádza, že v Bušinciach je pekný kostol sv. Demetra s jedným zvonom strednej veľkosti. V r. 1789 bol postavený na mieste staršieho dreveného kostola murovaný.  Pri požiari v obci 26. mája 1792 však bol tento spolu so stavbami v susedstve značne poškodený.

Kostol na pohľadnici zo začiatku 20. storočiaInteriér kostola

V tomto období (1780-1802) bol bušinským kňazom Péter Horváth, známy verejnoprospešnou činnosťou, na ktorú prispieval svojimi osobnými príjmami i majetkom. Už v tom istom roku založil katolícku ľudovú školu, o 3 roky neskôr dal postaviť budovu fary v neskorobarokovom štýle so segmentovými arkádovými oblúkami, a nakoniec začal aj s výstavbou nového kostola. Obhorená stará budova musela byť zbúraná v marci 1797, ale už o mesiac neskôr (24. apríla) boli položené základy nového barokového rímskokatolíckeho kostola sv. Demetra martýra. Múry postavilo 14 murárov za 171 dní, a vysvätenie kostola bolo v júli 1799.

Kostol v Bušinciach dnes

Ide o jednoloďový kostol, komponovaný na stereometrickom systéme prieniku telies, s konkávnym riešením stien pri prechode do presbytéria. Fasáda so západnou predstavanou vežou je členená kordónovými rímsami a vertikálnymi pilastrami, pričom veža je zakončená barokovou baňovitou strechou. Okná z farebného skla zobrazujú sv. Michala archanjela a sv. Štefana kráľa, stropná freska zobrazuje Najsvätejšiu Trojicu. Hlavný oltár s predstavanou menzou je doplnený nástennou iluzívnou barokovou architektúrou. Nad oltárom je obraz sv. Demetra martýra s anjelmi, pochádzajúci z konca 18. storočia. Pod organovým chórom je obraz sv. Františka z r. 1734 od F. Lengyela.

Hradný vrch

O existencii tohto hrádku sa žiadne písomné správy nezachovali, ale v pri archeologickom prieskume v tejto lokalite sa našla stredoveká keramika či niekoľko železných predmetov ako podkova či čepeľ kosáka. V r. 1441 vojská Jana Jiskru z Brandýsa ovládli celé novohradské Poiplie, obsadili Vacov a začali ohrozovať Novohrad. Z tohto obdobia sa traduje aj lokalita Hradný vrch (Várhegy). Podľa Mocsáryho tu stála husitská kaplnka, a neskôr protiturecká strážna veža.

Hradný vrch

V časoch tureckého nebezpečenstva tu už mala stáť kamenná pevnosť, ktorú Turci dokázali dobyť len s nasedením značnej presily. Podľa prieskumu mala rozmery asi 100×45 metrov, a pozostávala z vnútornej časti o veľkosti 55×12 m, obranného valu a priekopy. Žigmund Balaša za jej kapitána vymenoval Michala Terčyho, a nižších veliteľov Štefana Suchaja a Ondreja Nagya. Turecký beg Arslán (niekde uvádzaný aj ako Ezunuch) v júli r. 1552 pritiahol s 300 jazdcami a 300 pešiakmi z hradu Hollókő dobyť túto pevnosť, ale narazil na odpor uhorského vojska, ktoré vybudovalo okolo bašty palánkovú obranu. Turci zapálili dedinu, ale obrancovia v pevnosti kládli úspešný odpor a bránili sa vďaka obrannej bašte, využívajúc ju ako výhodné stanovište pre strelcov. Hŕstka obrancov bojovala tak statočne, že ich hrdinské správanie aj v samotných útočníkoch vzbudilo uznanie, a po dobytí pevnosti boli prepustení na slobodu. Obranná bašta bola nakoniec zrovnaná so zemou, a okolité obce sa stali súčasťou sečianskeho sandžaku.

Pravdepodobne táto historická udalosť, resp. existencia obrannej bašty, stojí v pozadí vzniku toponyma Hradný vrch, o ktorom sa v miestnom rozprávačskom fonde zachoval celý rad povier a povestí. V prvej polovici minulého storočia na tomto mieste bolo jasne rozoznateľné prepadlisko, v ktorom bolo v tom čase ešte vidieť otesané balvany. Najstarší obyvatelia, ktorí sa tam ako deti vtedy chodili hrávať, si spomínajú aj na to, ako do prepadliska hádzali kamene a podľa toho, ako dlho padali, odhadovali aké hlboké môže byť.
Hradný vrch

Pôvod hradieb – ktoré miestni obyvatelia roznosili po prvej svetovej vojne – ústna tradícia vysvetľuje stavbou hradu, nedokončenou kvôli neprajnosti nadprirodzených síl. Vraj transcendentálne sily v podobe bosoriek, zmokov alebo víl v každú noc zničili cez deň postavené hradby, a tak sa po čase od stavby hradu upustilo. Hradný vrch v miestnom rozprávačskom fonde vystupuje ako prekliate miesto, ktoré v nočnom čase ovládnu nadprirodzené postavy v podobe strašidiel, mátoh, bosoriek, paničiek alebo trúbiaceho poľovníka (trombitáló jáger), ktorý akoby trúbil spopod zeme. Najčastejšie spomínaným dôvodom ich výskytu je poloha Hradného vrchu, ktorý sa nachádza neďaleko rázcestia. V ľudových predstavách rázcestie vystupuje ako jedno z dejísk záškodníckej mágie nadprirodzených bytostí, ktoré v prípade Hradného vrchu strašia a zavádzajú z cesty okoloidúcich, alebo sa ich zmocnia a tancujú s nimi až do nemoty.

Z množstva rôznorodých povestí o Hradnom vrchu možno spomenúť príbeh niekdajšieho hradného pána, presláveného krutým zaobchádzaním voči svojim poddaným. Nemenovaný hradný pán bol za svoje správanie napomenutý kráľom, ktorému sa však postavil na odpor. Rozčúlený kráľ za to, že sa mu nepodvolil, vyrubil naňho krutý trest a odkázal hradnému pánovi, aby mu poslal desať kíl mäsa z vlastného tela. Miestny pán veľkomožný radšej skoncoval so svojím životom, než aby vyhovel kráľovmu rozkazu.

K miestu sa viaže aj iná balada, omnoho staršia. Na vrchu Várhegy vraj kedysi stál hrad, ktorý sa prepadol pod zem. Hovorí sa, že preto, lebo bol za nadvlády Turkov podkopaný únikovými chodbami smerom na Čeláre a Modrý Kameň. Niektorí tvrdia, že bol drevený, podľa inej verzie bol z kameňa. Viedla k nemu cesta, ktorú nazvali zlatá, nevedno z akého dôvodu. Možno sa len domnievať, že po nej privážali na hrad zásoby potrebné na prežitie. Starí ľudia často strašili neposlušné deti, že príde hradná pani a odnesie ich. Táto pani vždy so sebou nosila zväzky kľúčov a často sa vraj prechádzala po močaristých lúkach, zakvitnutých žltými kosatcami. Možno hľadala svoj stratený hrad.

  •  jupiter.elte.hu
  • Varga Norbert: Povesti hradov severného Novohradu (publikované na zaniknutej stránke neogradiensis.eu)

Bušince

 Geografia
Bušince
Obec leží v Ipeľskej pahorkatine na pravom brehu Ipľa. Východná časť chotára je na zaplavovanej nive toku a nižších pieskových terasách, západná a severozápadná časť na pahorkatine z mladotreťohorných uloženín. Agátové a dubové lesíky sú len na úbočiach. Má nivné, lužné a hnedozemné pôdy. V chotári sú minerálne pramene.

 História

1245? Busa, 1253 Busan, 1283 Busaad, 1300 Bussa, 1473 Bwssa, 1553 Busa, 1571-1573 Bussa, Bwusa, 1773 Bussa, Bussincze, 1786 Buscha, Bussincze, 1808 Busa, Bussince, 1863–1882 Busa, 1888–1913, 1938–1945 Bussa, 1920 Bušince, 1927–1938, 1945–1948 Bušince, Bussa, 1948– Bušince

Na území obce je doložené osídlenie v paleolite – našli sa úlomky nástrojov, ktoré naznačujú, že tu bola paleolitická industria. Významné sú nálezy nástrojov z obdobia aurignacienu a gravettienu, ktoré predstavujú najbohatšie známe nálezisko z neolitu, a doložené je aj sídlisko lengyelskej kultúry (nájdená keramika).

Prvá zmienka o sídle pochádza z polovice 13. storočia1, kedy kráľ daroval Zlievce a Rendov ostrihomskému kustódovi Nicolaovi. V susedstve Rendova sa uvádza zem Busa vo vlastníctve Martina, syna šľachtica menom Zewere, v neskoršom potvrdení z r. 12482 zapísaného ako Zuere. J. Stanislav sa domnieva, že ide o prepis mena Zver/Zviera, čo by naznačovalo existenciu šľachty slovenského pôvodu. V r. 12523 Martinus vymenil svoje majetky Busan a Ludan (dnes Ludányhalászi) s kráľom za majetok v komitáte Boršod, a kráľ tieto potom daroval zvolenskému komesovi Mikovi. V r. 12834 sa pri transakcii okolo majetku Lopus Reu uvádza, že tento susedil s dedinou (villa) Busaad. Ešte stále ako majetok komesa Myka sa Bussa spomína pri metácii hraníc Zlievec v listine z r. 13005. To je však na viac ako jedno storočie všetko – jednoduché potvrdenie prvotnej donačnej listiny kráľom Karolom v r. 1323 žiadne nové informácie neprináša. Sporný je aj údaj o farnosti Crursa v súpise pápežských desiatkov6, ktorý niektorí autori stotožňujú s Bušincami aj napriek nízkej podobnosti názvov. Gyorffy zastáva názor, že v skutočnosti ide o obec Kutasó v maďarskej časti Novohradu.

Busince na mape 1. VM

V r. 14027 dostala štvrtinu Bušiniec ako pozostalosť po svojom otcovi Ladislauovi de Losonch (Lučenský) Catherina, manželka zemana z Pastoviec (okr. LV). Súčasťou tohto majetku bol aj trojkolesový mlyn na Ipli, čo na žiadosť Catheriny potvrdili v r. 14058 aj stoličné autority. V ďalších dvoch záznamoch (r. 1405 a 1415)9 sa Bušince udávajú ako miesto, kde sa mali riešiť právne spory, čo by znamenalo, že obec patrila k významnejším novohradským sídlam tej doby. V listinách z r. 1428 a 143010 sa opäť stretávama s Catherinou, v tej dobe už manželkou syna palatína Leustachia z Jelšavy. Táto rodina bola v spore s ďarmotskými Balassovcami o neoprávnené zaberanie a využívanie majetkov v Ludane, čo preverovali novohradskí slúžni. Do tretice sa Catherine objavuje v listine z r. 143711 ako vdova po zemanovi z Azzunfalwy (dnes Ostffyasszonyfa), pričom žiadala o časť majetku Bušince od zástupcov rodu Lučenských. Možno ešte zaujímavejšia než tretie manželstvo je poznámka na rube, ktorá hovorí, že tento majetok do rodu Lučenských priniesla Catherinina stará mama Anich, dcéra Nicolausa Bytera z Modrého Kameňa, čím sa elegantne vyplnila medzera vo vlastníckych vzťahoch v 14. storočí, z ktorého žiadne záznamy nemáme.

Busince na mape 2. VM

V r. 146712 kráľ za účasť v sedmohradskom povstaní odobral Lučenským hrad Divín aj s príslušnými majetkami, medzi ktorými sa spomína aj časť Bušiniec, a daroval ich synom palatína Michaela Guth-Országha. Niektoré menšie časti tohto majetku už ale patrili iným zemanom, ktorí v r. 146913 podali protesty – napr. v Bušinciach mali podiely familiári rodov Ramacha a ďarmotských Balassovcov. Zaujímavá je tunajšia majetková účasť grófov z Pezinka, spomínaná v listine z r. 147314 – tou však tieto majetky predali Johannesovi Ungorovi de Nadasd (Vašská stolica) za 250 zlatých forintov. Ungor už o dva mesiace neskôr15 dostal od kráľa aj hrad Divín so všetkými majetkami, ktoré predtým patrili Lučenským. V r. 150216 tieto majetky jeho synom potvrdil nový kráľ Vladislav II. V r. 150517 Johannes (syn?) v záveti odkázal Bušince svojej manželke Dorothe, pričom sa spomína tu stojaca zemanská kúria. V r. 151018 sa v súvislosti s majetkovými dokladmi o Bušinciach spomína Michael de Zob (dnes Szob). Obšírnejšie vysvetlenie vzťahov ponúka listina z r. 151219 – Michael de Zob a zosnulý Johannes Ungor boli adoptívnymi bratmi, a Michael pre Johannesovu dcéru Catherine zabezpečil sobáš s Balassovcami, pričom jej veno pozostávalo z pôvodných Ungorovských majetkov v divínskom panstve, vrátane Bušiniec. Catharine však napokon zomrela bezdetná, a hrad Divín s majetkom Bwssa kráľ v r. 153520 daroval ostrihomskému arcibiskupovi Paulovi de Warda.

Busince na mape 3. VM

V tureckom súpise z r. 155421 figuruje viac ako 60 mužských mien, ale daň sa platila len z desiatich domácností, takže možno predpokladať, že šlo o pomerne veľké hospodárstva. V r. 159922 sa spomína šetrenie stoličných úradov okolo tunajšieho mlyna Kismalom (Malý mlyn), čo naznačuje, že tu stáli aspoň dva mlyny. V r. 160023 rod Kéry (Kiarovský) žiadal zákaz vnikania na svoje majetky pre obyvateľov susedných obcí vrátane Bušiniec. V r. 160124 bolo nariadené zníženie odvodov pre obce, ktoré platili daň Turkom, s výnimkou štyroch, medzi ktoré patrili i Bušince – dôvod tejto výnimky však nepoznáme. V testamente Anny Cherepy z toho istého roku25 sa dozvedáme, že svoje majetky, medzi ktorými je aj Bwsa, odkázala manželovi a synovi z rodu Vámosy. Tento majetok je ale uvedený ako gemerský, takže nie je jasné, či ide o chybu (ako to vysvetľuje Sugár) alebo iné, rovnomenné sídlo. Súpis desiatkov hradu Drégely z r. 161626 zmieňuje medzi majetkami “okupovanými” rodom Forgach aj Bušince.

V r. 165227 bola na novohradskej kongregácii vznesená požiadavka na reambuláciu hraníc chotárov V. Zlievec a Bušiniec, ktorá sa vykonala až o dva roky neskôr28. Tento dokument je zaujímavý aj tým, že podáva podrobnú metáciu hraníc – okrem iných sa tu už spomínajú názvy Leczni a Czomor (dnes osada Čomor), alebo Bikocz na hranici so strehovským chotárom (osada Bukovec). Súpis z r. 166029 uvádza 17 domácností s menami, v urbári z r. 167130 už Bušince boli centrom rovnomenného dištriktu (Officiolatus Bussensis) divínskeho panstva Balassovcov. Zmenou vlastníckych pomerov v divínskom panstve tu koncom 17. storočia získali majetky aj vplyvné rody Zichy a Koháry31.

V stručnosti sa ešte pozrime na zápisy z neskorších vlastivedných monografií. Bel väčšinu priestoru venuje príbehu o hrdinstve obrancov protitureckej pevnosti, podľa všetkého totožnej s lokalitou Hradný vrch. V operáte k voj. mapovaniu sa uvádza existencia brodu na Ipli, a hustého lesa nad vinicami. Pevnosť spomínajú aj Vályi, Fenyes a Mocsáry, ktorý ale uvádza, že jej zvyšky a základy stáli neďaleko mlyna pri Ipli, a r. 1740 boli zničené výstavbou domu zemana Mislenitzkeho. Borovszky pridáva existenciu starej kúrie, ktorú dal postaviť gróf Kálnoky. Nasledovné novoveké dejiny sú prebraté z publikácie k výročiu prvej písomnej zmienky.

Bušince - hlavná ulica

Bušince sa rýchlo rozrastajú a už v priebehu 18. storočia poskytli priestor pre uskutočnenie niekoľkých župných zasadnutí (kongregácií), nakoľko Novohradská župa nemala stále sídla. V roku 1740 boli vlastníkmi v obci rody Zichy, Balaša a gróf Koháry. Obdobie roku 1771 priaznivo ovplyvnilo i rozvoj obecnej samosprávy. V roku 1771 stál na čele obce legislátor (torvénybíró), prvý človek v samospráve, po ktorom nasledoval richtár. Zaviedol sa inštitút plateného obecného notára. V druhej polovici 18. storočia sa začínajú usádzať v Novohrade Cigáni. V roku 1775 sa v Bušinciach nachádzali 2 rodiny. V roku 1792 bola postavená katolícka škola a byt učiteľa. V roku 1799 boli zemepánmi Ferenc Zichy a Pál Balassa.

Pohľadnica zo začiatku 20. storočia

Začiatkom 20. storočia bol v Bušinciach už aj mlyn na parný pohon, ktorý patril Antalovi Molnárovi. V 20-tych rokoch sa v obci postavila sušiareň tabaku. Československá vláda reagovala na zostrujúce sa medzinárodné vzťahy výstavbou pohraničných opevnení a bunkrov i v katastri Bušiniec. Obec bola oslobodená 1. januára 1945, a oprava poškodených domov a ulíc trvala až do roku 1946. V roku 1946 sa poriadali kurzy slovenského jazyka, a zrušila sa maďarská škola. Obnovená bola až v roku 1950. V priebehu rokov 1948–1950 bola vybudovaná železničná trať z Maďarska cez Bušince do Malých Stacín. Slávnostne bola odovzdaná do prevádzky 1. mája 1951.

Osobnosti

  • Mihály Santa (24. október 1824 Bušince – 24. november 1887 Megyer) – cirkevný spisovateľ a básnik. Pôsobil ako kaplán vo Vrbovke a farár v Olovároch. Bol plodným spisovateľom – publikoval viac než osemsto príspevkov, najmä v cirkevných časopisoch.
  • Lajos Sánta (3. november 1849 Bušince – ?) – učiteľ. Publikoval v odborných pedagogických periodikách, bol autorom učebníc matematiky pre žiakov ZŠ.

 Pozoruhodnosti

V obci sa nachádza niekoľko rodinných domov, ktoré sú typické zachovaním pôvodnej strechy, okien a gangu z 1. polovice 20. storočia. Dodnes sa zachoval aj bušinský kroj, ktorý si obliekajú členovia Csemadoku.
Kaštieľ Prónayovcov

K historickým a kultúrnym pamätihodnostiam a miestnym zaujímavostiam patria okrem kostola, dedinského múzea (vrátane pamätnej izby A. Zsélyiho), pomníka padlým v II. svetovej vojne (odhalený v roku 1957 a zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok), pomníka A. Zsélyimu aj niekoľko menších sakrálnych pamiatok. Dnes už schátralý kaštieľ Prónayovcov (neskôr Keglevichovcov) kedysi obsahoval veľkú knižnicu so 4000 zväzkami, a bohaté zbierky mincí, zbraní, obrazov atď. Legendami je opradený neďaleký Hradný vrch.

Dedinské múzeum

Medzi navrhovanými chránenými územiami je aj úsek Ipľa medzi Muľou a Bušincami. V katastri obce bolo niekoľko zaujímavých paleontologických nálezov, predovšetkým dva úlomky kla mladšieho jedinca mamuta (jediný takýto nález z oblasti Ipeľskej kotliny), ktorý je uložený v zbierkach Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici, a vrchná stolička nosorožca srstnatého (Coelodonta antiquitatis).

 Odkazy a pramene


1. [MOL DF 248300]
2. [MOL DF 237955]
3. [MOL DL 65696]
4. [MOL DL 65717]
5. [MOL DL 65730]
6. [Sedlák, MVS 625, str. 105]
7. [MOL DL 43634]
8. [MOL DL 86638]
9. [MOL DL 9093, 75411]
10. [MOL DL 39153, 39155]
11. [MOL DL 86355]
12. [MOL DL 16585]
13. [MOL DL 16805]
14. [MOL DL 17422]
15. [MOL DL 36393]
16. [MOL DL 16167, inzert v DL 36404]
17. [MOL DL 73540]
18. [MOL DL 106734]
19. [MOL DL 36404]
20. [MOL A 57 1 303]
21. [Vass, str. 29]
22. [Oborni, NVJ 371]
23. [Oborni, NVJ 408]
24. [Oborni, NVJ 607]
25. [Sugár 28, str. 23]
26. [MOL UC 86:41]
27. [Tóth, NVJ 1077]
28. [Tóth, NVJ 1293]
29. [MOL UC 6:57]
30. [MOL UC 6:58 (b)]
31. [MOL A 57 18 402, A 57 20 203, A 57 22 24]