Malé Zlievce

 Geografia
Malé Zlievce
Obec leží v Ipeľskej kotline v doline Stracinského potoka. Pahorkatinný povrch chotára s plochými chrbtami tvoria mladotreťohorné uloženiny. Na strmších úbočiach má agátové a dubové lesíky, inde je odlesnený. Má hnedozemné, nivné a lužné pôdy.

 História

1243 Zeleu, 1265 Zelw, Zulu, 1334 Zylu, 1343 Zelu, 1423 Zelew, 1480 Kyszelew, 1571 Kis Zewle, Kis Zóló, 1715 Kiss Zelo, 1773 Kis-Zellő, Male Zelencze, 1786 Kisch-Zellő, Malé Zelencze, 1808 Kis-Zellő, Klein-Zellowitz, Malé Zljewce, Malé Zléwce, 1863–1902 Kiszellő, 1907–1913 Alsózellő, 1920– Malé Zlievce

Archeologické vykopávky potvrdzujú, že v dobe halštatskej tu žil ľud, ktorý patril ku kuštanovickej (tráckej) kultúre, po ktorom sa z obdobia rokov 700–400. pred n. l. zachovali železné predmety a keramika. Prvá zmienka o sídle pochádza z polovice 13. storočia1, kedy kráľ daroval majetky Zlievce a Rendov, po tatárskom vpáde spustošené a opustené, ostrihomskému kustódovi Nicolaovi. Terra Zeleu sa tu uvádza ako súčasť majetkov komitátneho hradu Neograd (Novohrad), v správe istého Symonu a jeho družiny. V r. 12482 bola táto donácia potvrdená, pričom kráľ vydal zákaz pre pánov aj poddaných hradu naďalej využívať tieto majetky. Ďalšia zmienka je v listine z r. 12653, v ktorej kráľ Belo IV. rozhodoval spor medzi zlievskou šľachtou (Peter, Peturka, Syxtus, Iwan de Zulu) a ostrihomským arcibiskupstvom (zastupeným arcibiskupom Philippom) o neprávom zabraté majetky na území Zlievec (Zelw), Slatinky, Vrbiny a kostola (farnosti) Sv. Mikuláša. Spor sa napokon vyriešil zaplatením kompenzácie 36 mariek, za ktorú arcibiskupstvo dostalo kostol, Slatinku a časť Vrbiny, druhá časť Vrbiny a vtedajšie sídlo Zelw (dnešné V. Zlievce) i naďalej patrili rodu de Zulu.

Synovia Iwana a Iwanku de Zelew tieto majetky vlastnili ešte aj v r. 12994, kedy sa ale o ne sporili s rodinou Bytera, predka Balassovcov. O rok neskôr5 už boli (s výnimkou malej časti, ktorú vlastnil istý Michael, syn Lugasa) vo vlastníctve Byterovho brata, komesa Myka, ktorý ich ale obratom vymenil s komesmi Edeuchom a Berkesom za územie dnes zaniknutej obce Puch v maď. časti Novohradu. V tejto listine sa už spomínajú dve sídla Zeleu – jedno bolo predmetom tejto transakcie, druhé sa uvádza ako susediaci majetok vo vlastníctve arcibiskupstva. To si v r. 13236 vyžiadalo aj potvrdenie pôvodnej donácie na Zlievce a Rendov. Podobne dve sídla sa uvádzajú v listine z r. 13347, ktorou synovia Edeucha a Berkesa predali majetok Zylu ostrihomskému arcibiskupovi, ktorý už v tej dobe vlastnil okolité sídla (druhé) Zylu, Mortunteluky a Verbenye. Arcibiskupstvo sa tak stáva vlastníkom takmer celého územia oboch Zlievec, a ich zlúčením tak dočasne prerušuje započatý proces vývinu dvoch samostatných obcí.

M. Zlievce na mape 1. VM

V rámci majetkov arcibiskupstva sa Zlievce dostali do správy kustóda Johannesa, ktorý sa v r. 13358 sťažoval arcibiskupovi na problémy s financovaním svojho úradu, pretože majetky v jeho správe, vrátane Zlievec, boli sústavne napádané okolitými zemepánmi, a tak neboli schopné produkovať dostatočný výnos. Arcibiskup ich preto zamenil za štvrtinové podiely vo farnostiach v iných komitátoch. Po tomto zápise sa situácia okolo vlastníctva stáva veľmi nejasnou, čomu napomáha aj malé množstvo písomností, ktoré by vyslovene spomínali Zlievce ako sídlo – až do konca 15. storočia sa prakticky stretávame už len s menami príslušníkov (obnoveného?) rodu de Zelew, ktorý však so Zlievcami môžeme stotožniť azda len na základe zmienky v Borovszkého monografii (v lexikónoch šľachty od Karácsonyiho a Nagya sa vôbec nespomína). Tieto mená mohli pochádzať azda len z vetvy vyššie spomínaného Lugasa, prípadne neskorším prisťahovaním sa novej šľachty po odkúpení časti územia od kapituly, o čom ale žiadnu zmienku nemáme.

K horeuvedeným nepokojom sa pravdepodobne viaže aj listina z r. 13439, kde sa spomína spor rodu de Zelu so stoličnou vrchnosťou, ktorý sa vraj vyriešil vzájomným stiahnutím všetkých žalôb a navrátením majetku Zelu spomínanému rodu. V nasledujúcich záznamoch sa stretávame s príslušníkmi tohoto rodu len v súvislosti s výkonom ich funkcií – kráľovskými poverencami boli Blasius v r. 1356, Laurentius v r. 1362, Nicolaus v r. 1366, Demetrius v r. 1373, Paulus v r. 1385 a Barthok v r. 1404 a 141310. Jednoznačne najvýznamnejším členom rodu však bol Johannes de Zelew, ktorý sa po prvýkrát objavuje v listine z r. 140411 najprv ako kráľovský poverenec, neskôr ako hlavný notár (prothonotarius) v úrade dvorského sudcu (iudex curiae regiae), pričom túto vysokú funkciu vykonával po dlhé obdobie od r. 1415 až do r. 1439, čo máme doložené množstvom listín, v ktorých sa jeho meno spomína. Niektoré z nich boli podľa datovania spísané a vydané vtedajšími dvorskými sudcami priamo v Zlievcach, čiže možno predpokladať, že veľa pracovných porád a rozhodnutí sa uskutočnilo v Johannesovom domácom sídle, kde sa určite schádzali aj významné osobnosti tej doby.

M. Zlievce na mape 2. VM

Medzitým sa niekoľkými vydanými listinami pripomína i majetková účasť ostrihomského arcibiskupstva. V r. 142112 sa vykonal odpis pôvodnej donačnej listiny Bela IV. V r. 142313 arcibiskupstvo vypracovalo zoznam svojich majetkov, ktoré boli okupované – medzi nimi sa spomína Zelew, kde vraj okolití zemania neoprávenene zabrali lesy, lúky a ornú pôdu patriacu kapitule. Pravdepodobne na základe tohoto zoznamu iniciovali v novembri toho istého roku14 súdny spor o to, komu skutočne patria odvody a desiatky z jednotlivých sídiel. Majetkovú situáciu Johannesa de Zelew približujú dve listiny z r. 142415 – v prvej sa uvádza, že od ďarmotských Balassovcov dostal do zálohy novohradské majetky Strehovú, Pôtor a Patak; v druhej kúpil pre seba a syna Emerica majetky v peštianskej stolici. V r. 142816 sa v dvoch listinách objavuje meno Bartholomeus de Zelew vo funkcii kráľovského poverenca pre záležitosti Novohradskej stolice, jeho vzťah (ak vôbec nejaký bol) k známejším členom rodu však nepoznáme.

Dá sa predpokladať, že Johannes zomrel v r. 1439, kedy sa jeho meno v záznamoch objavuje naposledy. Jeho syn Emericus sa v r. 144617 spomína ako vacovský kanonik. V r. 1464-6618 sa ako kráľovský poverenec uvádza aj Laurentius de Zelew, a v r. 148019 aj iný Johannes, tentokrát však už s prídomkom de Kyszelew, čo už potvrdzuje existenciu dvoch samostatných sídelných jednotiek. V r. 151820 predal Michael de Kyszelew časť Malých Zlievec kráľovskému personálovi Stephanovi, v tom istom roku21 sa Matthias a Laurentius de Kyszelew uvádzajú ako susedia pri predaji časti Žihľavy. Tento nový rod však asi nemal dlhé trvanie, pretože v súpise z r. 154922 sa už ako zemepáni v M. Zlievcach uvádzajú Balázs Kutasy a István Herédy. V tureckom súpise z r. 155423 sa uvádza 18 domácností, s priezviskami ako Kovács, Alaki, Fekete, Kolár, Suta či Kricsó, čo naznačuje prítomnosť etnicky zmiešaného obyvateľstva.

M. Zlievce na mape 3. VM

Zápis z kongregácie z r. 159724 podáva opis častých zmien vlastníctva tunajších majetkov – Menyhért Zenassy ich dal do zálohy Fabiánovi Nagyovi, od ktorého ich získal Tamás Zsambokréthy. V r. 160025 tu mali majetky aj pozostalé (vdova a dcéra) po Benedekovi Kérym, ktorých sa týka aj prejav poddanskej neposlušnosti, ktorý sa prejednával v r. 160126. Poddaní z V. Zlievec prepadli kúriu Kériovcov, ukradli zbrane a dobytok, pričom postrelili aj manžela Anny Kéryovej, György Horvátha. Ako sa tento vážny incident vyriešil ale nevieme. V r. 160227 sa ako ďalší majiteľ tunajších pozemkov a dobytka uvádza aj Tamás Bossány. V súpise z r. 160528 sa uvádza medzi majetkami Istvána Darocziho a Jakaba Ratosoczkeho. Publikácia k výročiu obce uvádza, že v roku 1647 tu dve usadlosti vlastnil zeman György Ebeczky, a v tom istom období tu stála kúria rodu Gedey, možno aj rodu Bene. V roku 1652 žil v obci Andreas Gedey (Gedei), ktorý bol tabulárnym sudcom Hontianskej župy, a v roku 1653 András Bene, vicešpán Novohradskej stolice29.

V r. 165330 sa Beneovci sporili o miestne majetky s Judit Ordódyovou, v r. 165431 sa spomína miestna farnosť. V r. 167132 si svoje právo na tunajšie majetky uplatňoval István Szira, zápis z r. 168533 sa zmieňuje o vyčíňani veľkostracinských a malozlievských poddaných na majetkoch v Potôčiku. V r. 168634 požadujú zemania z rodu Darvas pre obyvateľov okolitých obcí zákaz využívať osohy z veľkokrtíšskych majetkov, čo sa vzžahovalo aj na obyvateľov M. Zlievec. Matej Bel ako zemepánov uvádza rody Bene de Nándor a Radvány, a spomína aj ruiny hradu v lokalite Hegy-Vár, ktorý vraj mohli postaviť husiti. Vályi už ako zemepána uvádza Prónayovcov, Fenyes spomína existenciu niekoľkých pekných pánskych kúrií a vinice ako základ hospodárstva obce. Tu aj v neskorších monografiach sa spomína rok 1667, kedy obec vlastnili Muharin a Murtazin, vyšší dôstojníci tureckej správy zo Sečan.

V prvej polovici 18. st. sa v súvislosti s obcou uvádzajú príslušníci šľachtických a zemianskych rodov Bene, Gedey, Ivánka, Hellembach, Géczy, Ebeczky, Veres, Sarkóczy, Prileszky, Horváth, Horánszky, Mikula. V súvislosti s procesom usádzania sa kočujúceho etnika Cigánov sa uvádza prvá a jediná rodina v Malých Zlievciach v roku 1776.

Koncom 18. stor. sa uvádzajú mená zemanov Messko, Gyura, Turánszky, Bohunka či Czesnek. V r. 1815 bol farárom Ján Krištóffy, ktorý tu zriadil Vzdelávací inštitút (Institutum litteratium). V rokoch 1814-20 v ňom boli vyučovaní synovia tunajších schudobnených zemanov. V katastri obce boli udelené výhradné práva na ťažbu hnedého uhlia Ing. Čerekvickému z Budapešti. Tento podnikateľ vykonával ťažbu v rokoch 1859–64 na banskom poli Jozef.

V polovici 60-tych rokov 20. storočia zaniká cigánska osada pri potoku. Nové pracovné príležitosti priniesla výstavba stanice na tranzitnom plynovode.

 Osobnosti

Ondrej Plachý (1755-1810) – publicista, pedagóg – chodil tu do školy.

 Pozoruhodnosti

Dominantami obce sú evanjelický kostol a prónayovský kaštieľ. Z roku 1748 pochádza klasicistická kúria rodu Ivánka (č.d. 7-8), po vojne však bola zrekonštruovaná. Jednopodlažná budova s obdĺžnikovým pôdorysom, stredným rizalitom vo vstupnej a bočnými rizalitmi v dvorovej časti, a pôvodnou interiérovou klenbou s geometrickými motívami. Koncom 18. st. bola postavená aj druhá klasicistická kúria (č.d. 5-6), s obdĺžnikovým pôdorysom a klasicistickou arkádou na vstupnej fasáde.

Kríž pri ceste do StracínPamätník osloboditeľom

V roku 1940 bol postavený za dedinou kamenný kríž, opravený v roku 2001. 25. júla 1999 pribudol na cintoríne pri dome smútku kríž s telom Ježiša. Na Potôckom vrchu sa nachádza jednoduchá kalvária. V centre obce neďaleko kostola je umiestnený kamenný pamätník osloboditeľom.

 Odkazy a pramene


1. [MOL DF 248300]
2. [MOL DF 237955]
3. [MOL DF 248299]
4. [MOL DL 65725]
5. [MOL DL 65730]
6. [MOL DF 248300]
7. [MOL DF 248596]
8. [MOL DF 237973]
9. [MOL DL 69223]
10. [MOL DL 72987, 65764, 65770, 65779, 39162, 65834, 65848]
11. [MOL DL 64781]
12. [MOL DF 237987]
13. [MOL DF 248507]
14. [MOL DF 248615]
15. [MOL DL 65862, 102960]
16. [MOL DL 65868, 65869]
17. [MOL DL 13924]
18. [MOL DL 65926, 65938]
19. [MOL DL 65966]
20. [MOL DL 72173]
21. [MOL DL 86754]
22. [Maksay, str. 509]
23. [Vass, str. 28]
24. [Oborni, NVJ 12]
25. [Oborni, NVJ 408]
26. [Oborni, NVJ 659, 660]
27. [Oborni, NVJ 924]
28. [MOL UC 11:49 (a)]
29. [http://www.malezlievce.szm.com/zakladneinfo760.html]
30. [Tóth, NVJ 1205]
31. [Tóth, NVJ 1253]
32. [Jancsó, NVJ III 162]
33. [Jancsó, NVJ III 612]
34. [Jancsó-Jusztin, NVJ IV 61]

Reklamy

Vložiť komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s