Veľké Zlievce

 Geografia
Veľké Zlievce

Obec leží vo východnej časti Ipeľskej kotliny. Chotár je vyššia pahorkatina s plochými rozčlenenými chrbtami z mladotreťohorných uloženín. Vo východnej časti sú dubové a agátové lesy, inde je odlesnený. Má hnedozemné, prípadne illimerizované pôdy. Do katastra obce patria osady Čomor, Mlynská Dolina a Ružina.

 História 

1245 Zeleu, 1248 Zeleu, 1265 Zulu, Zelw, 1299 Zelew, 1343 Zelu, 1457 Nagzelew, 1553 Nag Zewlew,  1591 Nagy Zulö, 1616 Nagyzeleő, 1725 Nagzellő, 1773, 1786 Nagy-Zellő, Welké Zelencze, 1808 Nagy-Zellő, Groß-Zellowitz, Welké Zljewce, Welké Zléwce, 1863–1902 Nagyzellő, 1907–1913, 1938–1945 Felsőzellő, 1920 Veľké Zlievce, 1927–1938, 1945–1948 Veľké Zlievce, Nagy-Zellő, 1948– Veľké Zlievce

Prvá zmienka o sídle pochádza z polovice 13. storočia1, kedy kráľ daroval majetky Zlievce a Rendov, po tatárskom vpáde spustošené a opustené, ostrihomskému kustódovi Nicolaovi. Terra Zeleu sa tu uvádza ako súčasť majetkov komitátneho hradu Neograd (Novohrad), v správe istého Symonu a jeho družiny. V r. 12482 bola táto donácia potvrdená, pričom kráľ vydal zákaz pre pánov aj poddaných hradu naďalej využívať tieto majetky. Ďalšia zmienka je v listine z r. 12653, v ktorej kráľ Belo IV. rozhodoval spor medzi zlievskou šľachtou (Peter, Peturka, Syxtus, Iwan de Zulu) a ostrihomským arcibiskupstvom (zastupeným arcibiskupom Philippom) o neprávom zabraté majetky na území Zlievec (Zelw), Slatinky, Vrbiny a kostola (farnosti) Sv. Mikuláša. Spor sa napokon vyriešil zaplatením kompenzácie 36 mariek, za ktorú arcibiskupstvo dostalo kostol, Slatinku a časť Vrbiny, druhá časť Vrbiny a vtedajšie sídlo Zelw (dnešné V. Zlievce) i naďalej patrili rodu de Zulu.

Synovia Iwana a Iwanku de Zelew tieto majetky vlastnili ešte aj v r. 12994, kedy sa ale o ne sporili s rodinou Bytera, predka Balassovcov. O rok neskôr5 už boli (s výnimkou malej časti, ktorú vlastnil istý Michael, syn Lugasa) vo vlastníctve Byterovho brata, komesa Myka, ktorý ich ale obratom vymenil s komesmi Edeuchom a Berkesom za územie dnes zaniknutej obce Puch v maď. časti Novohradu. V tejto listine sa už spomínajú dve sídla Zeleu – jedno bolo predmetom tejto transakcie, druhé sa uvádza ako susediaci majetok vo vlastníctve arcibiskupstva. To si v r. 13236 vyžiadalo aj potvrdenie pôvodnej donácie na Zlievce a Rendov. Podobne dve sídla sa uvádzajú v listine z r. 13347, ktorou synovia Edeucha a Berkesa predali majetok Zylu ostrihomskému arcibiskupovi, ktorý už v tej dobe vlastnil okolité sídla (druhé) Zylu, Mortunteluky a Verbenye. Arcibiskupstvo sa tak stáva vlastníkom takmer celého územia oboch Zlievec, a ich zlúčením tak dočasne prerušuje započatý proces vývinu dvoch samostatných obcí.

V. Zlievce na mape 1. VM

V rámci majetkov arcibiskupstva sa Zlievce dostali do správy kustóda Johannesa, ktorý sa v r. 13358 sťažoval arcibiskupovi na problémy s financovaním svojho úradu, pretože majetky v jeho správe, vrátane Zlievec, boli sústavne napádané okolitými zemepánmi, a tak neboli schopné produkovať dostatočný výnos. Arcibiskup ich preto zamenil za štvrtinové podiely vo farnostiach v iných komitátoch. Po tomto zápise sa situácia okolo vlastníctva stáva veľmi nejasnou, čomu napomáha aj malé množstvo písomností, ktoré by vyslovene spomínali Zlievce ako sídlo – až do konca 15. storočia sa prakticky stretávame už len s menami príslušníkov (obnoveného?) rodu de Zelew, ktorý však so Zlievcami môžeme stotožniť azda len na základe zmienky v Borovszkého monografii (v lexikónoch šľachty od Karácsonyiho a Nagya sa vôbec nespomína). Tieto mená mohli pochádzať azda len z vetvy vyššie spomínaného Lugasa, prípadne neskorším prisťahovaním sa novej šľachty po odkúpení časti územia od kapituly, o čom ale žiadnu zmienku nemáme.

K horeuvedeným nepokojom sa pravdepodobne viaže aj listina z r. 13439, kde sa spomína spor rodu de Zelu so stoličnou vrchnosťou, ktorý sa vraj vyriešil vzájomným stiahnutím všetkých žalôb a navrátením majetku Zelu spomínanému rodu. V nasledujúcich záznamoch sa stretávame s príslušníkmi tohoto rodu len v súvislosti s výkonom ich funkcií – kráľovskými poverencami boli Blasius v r. 1356, Laurentius v r. 1362, Nicolaus v r. 1366, Demetrius v r. 1373, Paulus v r. 1385 a Barthok v r. 1404 a 141310. Jednoznačne najvýznamnejším členom rodu však bol Johannes de Zelew, ktorý sa po prvýkrát objavuje v listine z r. 140411 najprv ako kráľovský poverenec, neskôr ako hlavný notár (prothonotarius) v úrade dvorského sudcu (iudex curiae regiae), pričom túto vysokú funkciu vykonával po dlhé obdobie od r. 1415 až do r. 1439, čo máme doložené množstvom listín, v ktorých sa jeho meno spomína. Niektoré z nich boli podľa datovania spísané a vydané vtedajšími dvorskými sudcami priamo v Zlievcach, čiže možno predpokladať, že veľa pracovných porád a rozhodnutí sa uskutočnilo v Johannesovom domácom sídle, kde sa určite schádzali aj významné osobnosti tej doby.

Medzitým sa niekoľkými vydanými listinami pripomína i majetková účasť ostrihomského arcibiskupstva. V r. 142112 sa vykonal odpis pôvodnej donačnej listiny Bela IV. V r. 142313 arcibiskupstvo vypracovalo zoznam svojich majetkov, ktoré boli okupované – medzi nimi sa spomína Zelew, kde vraj okolití zemania neoprávenene zabrali lesy, lúky a ornú pôdu patriacu kapitule. Pravdepodobne na základe tohoto zoznamu iniciovali v novembri toho istého roku14 súdny spor o to, komu skutočne patria odvody a desiatky z jednotlivých sídiel. Majetkovú situáciu Johannesa de Zelew približujú dve listiny z r. 142415 – v prvej sa uvádza, že od ďarmotských Balassovcov dostal do zálohy novohradské majetky Strehovú, Pôtor a Patak; v druhej kúpil pre seba a syna Emerica majetky v peštianskej stolici. V r. 142816 sa v dvoch listinách objavuje meno Bartholomeus de Zelew vo funkcii kráľovského poverenca pre záležitosti Novohradskej stolice, jeho vzťah (ak vôbec nejaký bol) k známejším členom rodu však nepoznáme. Dá sa predpokladať, že Johannes zomrel v r. 1439, kedy sa jeho meno v záznamoch objavuje naposledy. Jeho syn Emericus sa v r. 144617 spomína ako vacovský kanonik.

V. Zlievce na mape 2. VM

S názvom Veľké Zlievce sa po prvýkrát stretávame v listine z r. 145718, kde sa istý Michael, syn Paula de Naghzelew, dožaduje oficiálneho uznania svojho nového majetku Alsowgeecz (dnes Magyargéc). Je to však aj jediná známa zmienka z predmoháčskeho obdobia, a preto z nej môžeme vyvodiť len veľmi málo záverov. Dá sa predpokladať, že podobne ako v susedných M. Zlievcach, aj tunajšie majetky dočasne na úkor arcibiskupstva získali drobní zemania. Ostrihomská kapitula však pravdepodobne využila chaotické obdobie po moháčskej bitke, pretože v súpise z r. 155319 sa už uvádza ako vlastník V. Zlievec. Okrem súpisu poddanských povinností je tu doložená aj existencia jednokolesového mlyna, pravdepodobne v dnešnej časti Mlynská dolina.

O niečo zaujímavejší je turecký súpis z r. 155420. Medzi 19-timi zapísanými domácnosťami sa uvádzajú aj mená farára, pisára a kováča, čo je pre obce nášho regiónu pomerne nezvyklé, a naznačuje vyššiu dôležitosť dediny v období tureckej okupácie. Priezviská ako Szekeres, Fodor, Szabó, Csikós, Gyéri či Szőke potom naznačujú, že šlo o prevažne maďarskú obec. Úplne iné, prevažne slovenské mená už ale poskytuje súpis arcibiskupstva z r. 159121 – Zwara, Ruska, Jano, Hudinak, Boldiszar atď., richtárom bol Martin Palik. Jediné rovnaké meno v oboch súpisoch je Szabo (Zabo), čo nabáda k domnienke, že takmer všetci pôvodní obyvatelia dediny boli odvlečení, zabití alebo sami pred Turkami utiekli, a obec bola dosídlená obyvateľstvom zo severných stolíc.

V júni r. 159722 sa pri V. Zlievcach konalo zhromaždenie vojenských posádok novohradskej šľachty. V decembri tohože roku23 sa sečanský kastelán Miklós Szabó sťažoval, že obyvatelia Bušiniec odohnali prasce z jeho majetku vo V. Zlievcach. O rok neskôr24 zakázal József Palásthy tunajším obyvateľom vstup na jeho majetky vo Vátovciach, v r. 160025 im zasa rod Kéry zakázal vstup na majetky Kiarov, M. Zlievce a Megyer. V r. 160126 prepadli poddaní z V. Zlievec kúriu Kériovcov v M. Zlievcach, ukradli zbrane a dobytok, pričom postrelili aj manžela Anny Kéryovej, György Horvátha. V súdnom predvolaní, doručenom richtárovi Sebestyénovi Szabóovi, sa spomínajú aj mená dotyčných poddaných, ktoré sa viac-menej zhodujú s vyššie spomínaným súpisom z r. 1591, a aj nasledovným z r. 160527.

V. Zlievce na mape 3. VM

Niekoľko zápisov z kongregácii z r. 1652-5428 potvrdzuje dominantný majetkový podiel ostrihomského arcibiskupstva, a fakt, že V. Zlievce boli dokonca miestom konania kongregácie v júni 1652, dosvedčuje pretrvávajúci význam sídla. Dva záznamy z tohto obdobia29 svedčia aj o spore o chotárnu hranicu medzi Bušincami a V. Zlievcami, pričom ten druhý prináša aj podrobnú metáciu vrátane niekoľkých toponým. A keď sa už zdalo, že obec prežije tureckú okupáciu bez väčších následkov, v r. 1686 ju Turci podľa všetkého vyplienili a väčšinu obyvateľstva odvliekli alebo pobili, čo dokazujú sťažnosti arcibiskupa Széchenyiho, prednesené na kongregačných zhromaždeniach v tom roku30.

Matej Bel zdôrazňuje poľnohospodársky charakter obce, a pretrvávajúce vlastníctvo arcibiskupstva, ktoré aj o storočie neskôr potvrdzuje Fenyes, ktorý spomína aj existenciu farského kostola. Podľa Mocsáryho bol v krypte pod kostolom v r. 1807 pochovaný gróf Ferenc Balassa. Podľa Borovszkeho vlastnilo arcibiskupstvo dedinu až do r. 1848, aj keď ako zemepán nižšieho rangu sa v sčítaní z r. 1754 uvádza istý István Veres. V druhej polovici 18. storočia sa začína proces usádzania sa časti cigánskeho obyvateľstva. V roku 1775 boli vo Veľkých Zlievciach usadené 3 rodiny.

V katastri obce vykonával v rokoch 1902–1903 ťažbu hnedého uhlia podnikateľ Gotthardt. Neskôr bol v obci aj liehovar s väčšou spracovateľskou kapacitou, ktorý patril Jánosovi Gillerovi. Poľnohospodársky charakter obce sa ani po roku 1912 nezmenil. V roku 1937 bol liehovar prestavaný na výrobu ovocných destilátov. V 70-tych rokoch v lokalite Gáltš začína výstavba kompresorovej stanice Tranzitného plynovodu.

 Pozoruhodnosti

Kúria vo Veľkých Zlievcach

Dominantou obce je kostol sv. Mikuláša. Koncom 18. storočia bola postavená prícestná klasicistická kaplnka s ľudovou barokovou sochou sv. Alžbety. V rokoch 1930-1990 bola na kopci Surdok kaplnka s drevenou sochou sv. Urbana, neskôr však zmizla. Od r. 2011 vo vinohradoch stojí nová kaplnka s plastickou sochou. Nachádza sa tu aj niekoľko domov kuriálneho typu.

 Odkazy a pramene

 Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad


1. [MOL DF 248300]
2. [MOL DF 237955]
3. [MOL DF 248299]
4. [MOL DL 65725]
5. [MOL DL 65730]
6. [MOL DF 248300]
7. [MOL DF 248596]
8. [MOL DF 237973]
9. [MOL DL 69223]
10. [MOL DL 72987, 65764, 65770, 65779, 39162, 65834, 65848]
11. [MOL DL 64781]
12. [MOL DF 237987]
13. [MOL DF 248507]
14. [MOL DF 248615]
15. [MOL DL 65862, 102960]
16. [MOL DL 65868, 65869]
17. [MOL DL 13924]
18. [MOL DL 15177]
19. [MOL UC 45:25]
20. [Vass, str. 28]
21. [MOL UC 45:29]
22. [Oborni, NVJ 97]
23. [Oborni, NVJ 136]
24. [Oborni, NVJ 179]
25. [Oborni, NVJ 408]
26. [Oborni, NVJ 659, 660]
27. [MOL UC 11:49 (a)]
28. [Tóth, NVJ 1054, 1105, 1242]
29. [Tóth, NVJ 1077, 1293]
30. [Jancsó-Jusztin, NVJ IV 89, 112, 133]

Reklamy

Vložiť komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s