Geografia
Obec leží na juhovýchodnom okraji Krupinskej planiny pri vyústení doliny Tisovníka do Ipeľskej kotliny. Chotár sa rozprestiera v doline Tisovníka a na okrajových, dolinami rozčlenených chrbtoch Krupinskej planiny, budovaných z andezitických tufitov ležiacich na mladších treťohorných uloženinách Ipeľskej kotliny. Strmšie úbočia sú porastené dubovým, hrabovým a agátovým lesom, dolina a mierne svahy sú odlesnené. Má hnedé lesné a illimerizované pôdy.
História
1341, 1407, 1496 Kelechen, 1773 Toth-Kelecsény, Tott-Kelecsény, Klecžanka, 1786 Tóth-Kelecschény, Klečanka, 1808 Kis-Kelecsény, Tót-Kelecsény, Klačany, 1863–1913 Tótkelecsény, 1920 Klačany, 1927– Slovenské Kľačany
Názov obce sa môže vykladať v troch rôznych verziách – jednak od druhu poľovného sokola, nazývaného klečen; či od slova kľača, označujúceho kobylu; ale podľa jazykovedca R. Krajčoviča je najpravdepodobnejší výklad od slova kľač, označujúceho pokrivený kmeň stromu, rastúci v lužných hájoch, čomu nasvedčuje aj názov zaniknutného sídla Podlužianka v dnešnom chotári obce. Gyorffy v Novohrade uvádza ešte jedno rovnomenné sídlo v okolí obce Magyarnándor. Pravdepodobne až v druhej polovici 15. storočia vznikli Fiľakovské Kľačany, dnes súčasť obce Fiľ. Kováče.
Prvá preukázateľná písomná zmienka pochádza z listiny z r. 1341, ktorá obsahuje sťažnosť zemana z rodu de Stregaua (Strehovský), na susedného zemepána Nicolaia, syna Heyma de Kelechen, ktorý mal odlákať jeho dvoch strehovských poddaných (menami Petrus a Benus) na svoj majetok Podlusan (Podlužianka). Nemáme tak síce priamo doloženú existenciu sídla Kľačany, avšak prídomok zemianskeho rodu, ktorý v tejto oblasti pôsobil, túto skutočnosť nepriamo dokazuje. Nie je však celkom jasné, či šlo o pôvodom miestny rod, alebo len vetvu niektorého z rodov de Kelechen, ktoré pôsobili v Nitrianskej či Zemplínskej stolici.
Tak či onak, potomkov Heyma dokážeme cez listiny sledovať aj v 15. storočí. Nicolaov syn Matthias sa v r. 1407 uvádza ako familiár Petra de Peren, ktorý bol v tom čase hlavným dvorským sudcom a jedným z najmocnejších mužov kráľovstva. Touto listinou získal Matthias potvrdenie na časť majetkov Kamenné Kosihy a Sucháň, ktoré zdieľal s Demetriom z rodu Dacho de Nyenye. Dlhší spor o tieto majetky so zemanom z Trebeľoviec sa spomína v listinách z r. 1415 a 1420. Ešte v r. 1420 však Matthias vymenil svoje majetky Kľačany a Podlužianka s vyššie spomenutým Demetriom za majetky v Užskej stolici, kam sa pravdepodobne aj presťahoval, pretože neskoršie sa v tejto oblasti už nespomína.
Sídlo podľa všetkého zostalo v čiastočnom vlastníctve zemanov z Hontu, pretože na prelome rokov 1481-82 sa spomína spor o jeho časť, v ktorom figurovali rody de Harazthy, Dacho de Kesziholcz, de Fyged a de Palasth. Až v r. 1496 sa medzi svedkami v istom procese spomína aj Stephano Madach de Kelechen, čím do histórie obce vstupuje rod Madáchovcov. Ďalší dvaja zástupcovia tohto rodu, Ladislaus a Matthias, sa ako kráľovskí poverenci objavujú v listine z r. 1512. V r. 1519 potvrdzuje kráľ tomuto rodu vlastníctvo majetkov Kľačany a Podlužianka, a tiež častí majetkov Strehová a Žihľava.
V súpise novohradských majetkov z r. 1549 sa už uvádzajú troje Kľačany, ale len jedny vlastnil rod Madach. V r. 1601 vydali zákazy ohľadom vnikania na majetky Kľačany a Podlužianka tak Balassovci, ako aj Madáchovci, takže majetkové podiely tu mali oba rody. Podrobnosti o podiele Balassovcov prináša súpis z r. 1660, ktorý uvádza 2 usadlosti, z toho jednu obývala rodina Kliczanských, a tá druhá pôvodne patrila istému Dyurosovi, ktorý bol presťahovaný do H. Strehovej. Podľa ďalšieho súpisu z r. 1671 patrili Kľačany do ľuborečského dištriktu divínskeho panstva, aj keď v tom čase už bez obyvateľov. Zákaz využívania Madáchovských majetkov v Kľačanoch a Podlužianke pre obyvateľov okolitých obcí bol vydaný aj v r. 1686. V r. 1689 vydal podobný zákaz pre obyvateľov H. Strehovej aj Joannes Rosnyai, ktorý tu vtedy mal majetky. V súpise zhabaných Balassovských majetkov z r. 1704 sa uvádza pod názvom Malé Kľačany (Kis Keleczen)
Roku 1770 tu boli zemepánmi József a György Baross, po nich v dedine vládol gróf Károly Zichy a posledným majiteľom sa stal Antal Forgách. Všetci títo bývali v už neexistujúcom kaštieli priamo v dedine. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom oviec. Za 1. ČSR bol v obci veľkostatok Ernő Janssena. V roku 1935 sa pri obci začala výstavba novej cesty. V tejto súvislosti sa spomínajú aj rozsiahle štrajky robotníkov (1936). V čase 2. svetovej vojny bol odvlečený a pravdepodobne popravený obchodník Klein aj s rodinou. Keď v dňoch 14. a 15. januára 1945 obec opúšťala nemecká armáda, vyhodila do vzduchu oba mosty pri obci.
Mnohí pôvodní obyvatelia sa po vojnových útrapách odsťahovali bývať do miest a popredali svoje domy prisťahovalcom z Lešti, Turieho Poľa a Budinej. V roku 1964 bola na nariadenie štátnych orgánov zrušená cigánska osada a 116 občanov cigánskeho pôvodu bolo vysťahovaných. V roku 1971 bol vybudovaný nový most ponad potok Tisovník a bola tiež úplne vystavaná nová asfaltová cesta na križovatku. Pri križovatke štátnej cesty si poľnohospodárske družstvo postavilo sušičku krmovín a neskôr bola postavená i benzínová čerpacia stanica.
Pozoruhodnosti
Zaujímavosťami sú čiastočne zachovaná ľudová architektúra a murovaná zvonica.
Odkazy a pramene
Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad
Okres VK 