Kostol v Sklabinej

Dominantou obce je rímsko-katolícky gotický kostol sv. Mikuláša zo 14. storočia, upravený za renesancie a neskôr v barokovom slohu v 18. storočí. Po prvýkrát sa pravdepodobne spomína v súpise pápežských desiatkov z obdobia 1332-1337, kde zápis vo forme Solanama niektorí historici stotožňujú so Sklabinou, kvôli značnému skomoleniu však istotu nemáme. Borovszky vo svojej mileniálnej monografii uvádza, že prvý kostol tu bol postavený v r. 1396, avšak listinu s takýmto údajom sme nenašli.

Istým záznamom je tak až listina z r. 1435 – veriaci z Obeckova, dovtedy patriaci pod sklabinský kostol sv. Mikuláša, si chceli založiť vlastnú farnosť a tak si vyvolili nového farára, ale keďže tak urobili bez vedomia ostrihomského arcibiskupstva, bolo im to pod hrozbou sankciami dodatočne zakázané. Tento spor sa pripomína v r. 1465 – keďže sa listina s pôvodným rozhodnutím medzičasom stratila, Obeckov využil príležitosť a znova sa odtrhol od sklabinskej farnosti, čo im Ostrihom už tentokrát schválil. V r. 1477 sa pri prejednávaní poslednej vôle Eufrozíny, druhej manželky Ladislava Balašu, ako jeden zo svedkov spomína vtedajší sklabinský kňaz Adam (uvádza sa aj jeho vek, 40 rokov).

Budovu charakterizuje dlhá gotická loď s renesančnou krížovou klenbou a pôvodným gotickým portálom na južnej strane. Barokové presbytérium so segmentovým uzáverom bolo pristavané v 18. storočí, pričom boli zasadené i barokové okná, upravená veža a celá stavba prefasádovaná.  Nad vchodom vo veži je výklenok so sochou sv. Jána Nepomuckého z polovice 18. st. V susedstve kostola stojí aj budova fary, kamenný kríž a tiež novodobá socha sv. Trojice z r. 2000.

• HARMINC, Ivan (et. al.). Súpis pamiatok na Slovensku III. Bratislava, 1969, s. 109.

Zelch

Usadlosť je písomne doložená v listinách z prvej polovice 15. storočia. V r. 1415, kedy patrila rodom Kouar (Kolársky) a Palasthy (Plášťovský), sa spomína ako Zeelch či Zelch¹. V ďalšej listine z toho istého roku sa ale pod menom Zelche² spomína ako majetok neninského panstva, predaný zemepánovi zo Sklabinej, v ktorej chotári sa mala usadlosť aj nachádzať (výslovne sa spomína ako usadlosť v Novohradskej, nie Hontianskej stolici). Túto lokalitu potvrdzuje aj listina z r. 1430, kde sa pri metácii chotára Dolných Príbeliec spomína cesta medzi Príbelcami a usadlosťou Zelche³. Napokon posledná listina, ktorú uvádza Bakács, spomína terra Zelch⁴ ako majetok rodu Syrak a súčasť chotára rovnomennej obce Širákov.

Pustatina Szöcze na mape 3. VM

Podľa všetkých indícii ide o dve rôzne usadlosti aj napriek tomu, že Bakács všetky tieto záznamy pripisuje usadlosti v chotári Širákova. Toponymum Selce (Zelch, Zelche) je odvodené od staroslovanského základu selo, označujúceho osadu či usadlosť, a tým pádom je hojne rozšírené aj na našom území. Nebolo by teda prekvapujúce nájsť dve rovnomenné osady aj relatívne neďaleko vedľa seba, čo je pravdepodobne aj tento prípad. Nakoniec, na hranici katastrov Príbeliec a Sklabinej (a zároveň hranici Hontianskej a Novohradskej župy) sa na mape 3. vojenského mapovania nachádza Szöcze psz., a ako katastrálny názov sa tu Selce zachovali dodnes, i keď dnes táto časť patrí k obci Nenince. Na rozdiel od usadlosti v katastri Širákova (Zelch), po ktorej na neskorších mapách nezostali žiadne zmienky, je tak existencia a poloha druhých, v literatúre nedokumentovaných Seliec (Zelche) lepšie doložená.

---

<sup>1. [MOL DL 69637]↩
2. [MOL DL 65849]↩
3. [MOL DL 65941]↩
4. [MOL DL 95818]↩</sup>

Sklabiná

 Geografia

Obec leží v Ipeľskej kotline v širokej doline Krtíša a Plachtinského potoka. Členitý pahorkatinný povrch chotára s plochými chrbtami tvoria mladotreťohorné uloženiny. Na strmších úbočiach má dubové a agátové lesy, inde je odlesnený. Na chrbtoch a terasách má hnedozemné, prípadne illimerizované, na dne kotliny nivné a lužné pôdy. Je tu minerálny prameň a vodná nádrž.

 História

1323 Sclabonia, 1367 Sclabenya, 1384 Sklabinia, 1410 Sclabonia, 1582 Zklabona, 1773 Szlabonya, Slabyna, 1786 Slabonya, 1808 Szklabonya, Szlabonya, Sklabina, 1863–1902 Szklabonya, 1907 Kürtabony, 1913 Mikszáthfalva, 1920– Sklabiná

Prvá písomná zmienka pochádza z r. 1323¹, kedy si dve vetvy predkov rodu Balassa medzi sebou vymenili majetky pri Ipli za majetky na Považí, Liptove a Turci. Majiteľmi sídiel v Poiplí, medzi ktorými figuruje aj Sclabonia, sa stali Bitherov syn Petrus a jeho bratranec Georgius. Ďalším z literatúry známym, ale problematickým záznamom, je zápis v súpise pápežských desiatkov z obdobia 1332-1337, kde zápis vo forme Solanama niektorí historici stotožňujú so Sklabinou, ale je zrejmé, že ide o vratkú konštrukciu a podľa všetkého iné sídlo (možno Slatina či Slatinka). V r. 1367² sa v spore medzi zemanmi z Peseran a Strhár spomína úradník zo strhárskeho panstva, Thomas zvaný Ogh de Sclabenya. V r. 1384³ vtedajší ostrihomský arcibiskup Demetrius daroval štvrtinu desiatkov z niektorých novohradských dedín, vrátane Sklabinej, na podporu istej novozriadenej cirkevnej inštitúcie. V r. 1393⁴ sa v zápise k súdnemu sporu medzi rodom Dacho a okolitými zemanmi spomínajú poddaní z Plachtiniec, ktorí vyplienili majetky v Sklabinej. Borovszky uvádza, že v r. 1396 tu bol postavený prvý kostol, avšak listinu s takýmto údajom sme nenašli.

Pomerne veľa listín zmieňujúcich Sklabinú máme z 15. storočia, čo naznačuje jej zvýšený význam v tomto období. Zemepánmi boli nepretržite Balassovci, z ktorých Nicolaus, syn Blasia, sa v r. 1410⁵ spomína s prídomkom de Sclabonia. Ten istý Nicolaus, tentokrát s prídomkom de Gyarmat, v r. 1413⁶ žaloval zemana z Obeckova, ktorý vraj aj s ozbrojeným sprievodom vtrhol na majetok Sclabonia, vyplundroval mlyn a zbil mlynára. Pravdepodobne šlo o mlyn na hranici chotárov oboch sídiel, a spor o to, komu patrí majetková daň (terragium). Nicolaus sa objavuje aj v listine z r. 1415⁷, kde od zemana z rodu de Falkosnyenye (súčasť dnešných Neniniec) odkúpil majetok Zelche, susediaci so Sklabinou. Zdá sa, že aj v neskoršom období striedavo používal oba prídomky – v r. 1435 až 1437⁸ sa trikrát spomína ako de Sclabonya (príp. skomolene Zlabonya). Zaujímavá je listina z r. 1435⁹ – veriaci z Obeckova, dovtedy patriaci pod sklabinský kostol sv. Mikuláša, si chceli založiť vlastnú farnosť a tak si vyvolili nového farára, ale keďže tak urobili bez vedomia ostrihomského arcibiskupstva, bolo im to pod hrozbou sankciami dodatočne zakázané.

Spory so zemanmi z Obeckova mal aj Nicolaov syn Ladislaus. V r. 1462¹⁰ znovu napadli jeho majetky, vypili mu sud vína a zbili jeho familiárov aj poddaných. V r. 1465¹¹ sa pripomína aj starý spor o obeckovskú farnosť – keďže sa listina s pôvodným rozhodnutím medzičasom stratila, Obeckov využil príležitosť a znova sa odtrhol od sklabinskej farnosti, čo im Ostrihom už tentokrát schválil. V tom istom roku¹² obeckovskí zemania prepadli a zbili dvoch Ladislauovych nádenníkov, ktorí šli s povozom zo Sklabinej do Príbeliec. V r. 1475¹³ Petrus de Kalno, kastelán hradu Zonda (Szanda), prepadol, uniesol a ozbíjal Ladislauovych familiárov a poddaných, ktorí boli na ceste zo Sklabinej do Budapešti. V r. 1477¹⁴ sa pri prejednávaní poslednej vôle Ladislauovej druhej manželky Frusiny ako svedkovia objavujú aj sklabinský farár Adam (uvádza sa aj jeho vek, 40 rokov), a ďalšie dve osoby zo Sklabinej: vdova po kováčovi a manželka pisára. Zachoval sa aj samotný testament¹⁵, v ktorom sa okrem iného spomína železný koč či voz, a vína či vinice, ktoré boli súčasťou majetku v Sklabinej, a pripadli Ladislauovi a dcére Anne.

Ešte jeden predmoháčsky záznam pochádza z r. 1512¹⁶, a pojednáva o majetkovom spore medzi Ladislauovym synom Franciscom, jeho nevlastnou matkou, a vdovou po nevlastnom bratovi. Sklabiná a susedná Nová Ves napokon pripadli Franciscovi. V súpise z r. 1549¹⁷ sa objavuje ako vlastníctvo Johannesa Balassu, a podľa všetkého bola stále centrom panstva tejto vetvy rodu. V tureckom súpise z r. 1554¹⁸ sa uvádza 13 domácnosti, s menami prevažne maďarského pôvodu – Istó, Pétőr, Kovács, Borsi, Bak, Kelemen a Dósa. V súpise z r. 1582¹⁹ sú ako majitelia uvedení Sigismundus Balassa a Andreas Paczott (Johannesov zať), richtárom či správcom bol istý Paulus Dwre. V r. 1597²⁰ sa spomína predvolanie sklabinského poddaného Imre Bálinta, v r. 1600²¹ zasa predvolanie poddaného Pála Bálinta k pojednávaniam, ktoré sa konali priamo v Sklabinej. V r. 1601²² boli poddaní okolitých dedín pod hrozbou popravy prinútení k dodávkam palivového dreva pre pevnosť v Ďarmotách, v nasledujúcom roku²³ aj pre pevnosť v Sečanoch. V r. 1616²⁴ tu podľa súpisu malo majetky aj ostrihomské arcibiskupstvo.

V r. 1654²⁵ sa o Sklabinú, Olováry a Novú Ves sporila vdova po Emericovi Balassovi so svojím synom, tiež Emericom. 12 poddanských domácností sa uvádza v súpise z r. 1660²⁶, s priezviskami Haidu, Bargal, Rossa, Kristoff, Toth, Molnar, Varallyay, Czako, Czaby a Kis. Zmienená je aj ruina kaštieľa a zemepánsky mlyn. Podľa ďalšieho súpisu z r. 1671²⁷ už ale z dvánastich domácností bolo 9 opustených. V r. 1684²⁸ získali obec ako súčasť divínskych majetkov Zichyovci. V r. 1687²⁹ bol vydaný zákaz pre obyvateľov Sklabinej vnikať na územie Peseran. Donáciou z r. 1689³⁰ tu majetky získal rod Koháry. Matej Bel spomína miestne vinice, a potvdrzuje, že tunajší Balassovci používali prídomok de Szklabonya ešte aj v tomto období. Korabinsky a Vályi ešte obec označujú za maďarskú, Fenyes už začiatkom 19. storočia za maďarsko-slovenskú (aj keď už podľa výsledkov oficiálnych sčítaní ľudu zo zač. 18. st. bola obec etnicky zmiešaná). Borovszky po prvýkrát uvádza maďarizačný názov obce – Mikszáthfalva podľa tunajšieho rodáka, ako aj ďalší, menej používaný – Kürtabony. Spomína aj dva mlyny – parný a vodný, minerálny prameň a ložisko uhlia, tiež veľký statok Móra Szilágyiho. Na konci 19. storočia sa tu ťažilo uhlie, piesok a bola tu aj tehelňa. V roku 1932 sa uskutočnil pochod nezamestnaných do Modrého Kameňa.

 Osobnosti

• Kálmán Mikszáth (1849-1910) – spisovateľ, autor známych románov ako Dáždnik svätého Petra, Posledný hradný pán alebo Čierne mesto.
• Lajos Nagy-Zsélyi (1935-2005) – básnik, spisovateľ, prekladateľ a novinár, narodil sa tu.

 Pozoruhodnosti

Dominantou obce je rímsko-katolícky gotický kostol sv. Mikuláša zo 14. storočia. V obci sa nachádza aj malá prícestná kaplnka, a niekoľko prícestných krížov. Obnovený pamätný dom K. Mikszátha bol po rekonštrukcii spolu s expozíciou znovu otvorený spolu v januári 2006. Sú tu vystavené osobné veci spisovateľa a súbor vydaní jeho kníh v jednotlivých jazykoch.  Pripomína ho aj pamätná tabuľa na stene múzea, a pamätník na mieste už neexistujúceho rodného domu, zbúraného v r. 1968. V štátnom zozname kultúrnych pamiatok je zapísané aj nepreskúmané paleolitické výšinné stredisko na kopci Kishegy.

 Odkazy a pramene

Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad

---

<sup>1. [MOL DL 65737]↩
2. [MOL DF 238323]↩
3. [MOL DL 5609]↩
4. [MOL DL 65820]↩
5. [MOL DL 65844]↩
6. [MOL DL 65848]↩
7. [MOL DL 65849]↩
8. [MOL DL 65875, 65878, 65882]↩
9. [MOL DL 65876]↩
10. [MOL DL 15776]↩
11. [MOL DL 65931]↩
12. [MOL DL 65934]↩
13. [MOL DL 65950]↩
14. [MOL DL 65958]↩
15. [MOL DL 65957]↩
16. [MOL DL 66013]↩
17. [Maksay, str. 518]↩
18. [Vass, str. 35]↩
19. [MOL UC 59:13]↩
20. [Oborni, NVJ 118]↩
21. [Oborni, NVJ 413]↩
22. [Oborni, NVJ 615]↩
23. [Oborni, NVJ 945]↩
24. [MOL UC 86:41]↩
25. [Tóth, NVJ 1342]↩
26. [MOL UC 6:57]↩
27. [MOL UC 6:58 (b)]↩
28. [MOL A 57 18 402]↩
29. [Jusztin-Jancsó, NVJ IV 216]↩
30. [MOL A 57 20 203]↩</sup>