Lewasteluk

V listine z r. 1271¹, týkajúcej sa predaja majetku Keer (Kiarov), patriaceho ostrihomskému arcibiskupstvu, vystupuje ako poverenec arcibiskupa zeman menom Levas de Sarov (asi Šarovce, okr. Levice). Je tak pravdepodobné, že práve on bol iniciátorom založenia sídla, ktoré sa pod názvom Lewasteluk objavuje v listine z r. 1327² pri metácii chotára Kováčoviec. Podobne sa tu uvádza aj vodný tok Lewaspatak, možno totožný s dnešným Kostolnianskym potokom. Poloha usadlosti je v metácii daná hranicou chotárov Zobora, Kirti a Kováčoviec, takže sa dá predpokladať, že sa mohla nachádzať na mieste dnešnej Kostolnej pustatiny, alebo o niečo bližšie ku kopcu Hradište nad Kováčovcami.

---

<sup>1. [MOL DL 769]↩
2. [MOL DL 2423]↩</sup>

Peťov

Podľa vlastivedného slovníka obcí (VSO) vznikla táto usadlosť už v 13. storočí, toto je však veľmi nepravdepodobné, keďže v dostatočne podrobnej metácii chotárov susedných obcí Kirte a Piešťan (Pöstény) z r. 1327¹ o žiadnom podobnom toponyme niet ani zmienky. Avšak práve z tejto listiny môžeme interpolovať jej pravdepodobný vznik, pretože sa tu ako nový majiteľ majetkov v Kirti spomína Petheu de Gyrip, po ktorom mohla byť nová osada v chotári Kirte pomenovaná. Názov Pethewfalwa sa po prvýkrát uvádza až v listine, vydanej takmer o 100 rokov neskôr, toto “hluché” obdobie však môžeme vyplniť krátkou odbočkou…

Pri zisťovaní pôvodu predikátu de Gyrip, ktorý nie je možné stotožniť s nijakým sídlom v širšom okruhu nami skúmanej oblasti, nám pomôže Gyorffyho monografia, ktorá síce tiež neosvetľuje pôvod tohto predikátu, ale v listine z r. 1324² uvádza rovnaké meno (Pethew de Gyrib) v súvislosti s nadobudnutím majetku Ratun. Zaujímavý je hlavne fakt, že Ratun je dnešná obec Ratnovce v Nitrianskom kraji, vzdialená len 3km od mesta Piešťany – čo je zhruba rovnaká vzdialenosť, ako tá, čo delí Kirť a Piešťany pri Ipli (dnes Pösténypuszta). Je možné, že táto zvláštnosť nebola len náhodná, ale dostupné listiny žiadne podrobnejšie vysvetlenie nepodávajú.

V každom prípade táto vsuvka objasňuje spojitosť medzi majetkami v Novohradskej a Nitrianskej stolici, ktoré boli predmetom relevantných listín v 15. storočí. V dlhom spore s rodom Sook práve o majetok Rathon³ sa uvádzajú dve generácie tunajších zemanov – Nicolaus, syn Ladislaua de Pethewfalwa (1425-28), a jeho syn Paulus Pethew de Pethefalwa (1470-89). Druhý menovaný sa spomína už v listinách z r. 1455-56⁴ vo funkcii kráľovského svedka, v r. 1479⁵ dokonca ako novohradský vicežupan.

Na ďalších 100 rokov sa stopa vytráca, ale opäť je možné vyvrátiť tvrdenie VSO, že usadlosť zanikla počas vojen v prvej polovici 17. storočia. Oba diely záznamov novohradského notariátu (tak z obdobia 1597-1603, ako aj 1652-1656) poskytujú niekoľko zmienok o obci či rode Pető (Pethő). Spomína sa tu napríklad vetva rodu v Boľkovciach (okr. Lučenec), iný Pál Pető, ktorý bol v r. 1601-2 novohradským vicežupanom aj slúžnym, či peťovský mlyn v zázname z r. 1654⁶.

VSO uvádza, že v prvej polovici 18. storočia bol Peťov zemianskou obcou, čo dokladá existencia niekoľkých kúrii. Na mapách vojenských mapovaní možno vidieť, ako sa usadlosť postupne rozrastala – vysoká hustota zástavby je hlavne na mape 2. VM z polovice 19. storočia. Do peťovského panstva prichádzali evanjelickí Slováci, bola tu postavená aj tzv. jubilejná škola (k 10. výročiu ČSR), v ktorej sa vyučovalo po slovensky. Tu pôsobil Fraňo Kráľ, ktorý usadlosť a vtedajšie pomery zvečnil v knihe Čenkovej deti (ako pustatinu Bető).

Z pozoruhodností sa tu nachádza zachovalá kúria Himmlerovcov. Budovu používalo JRD ako sýpku, dnes ju vlastnia holandskí podnikatelia. V havarijnom stave sú ruiny kúrie Percsinovcov a Dräxlerov mlyn. Mlyn, pôvodne postavený ako vodný, s kolesom na spodnú vodu, dal v roku 1815 vtedajší majiteľ gróf Artúr Pejačevič prebudovať na parný pohon Jurajovi Telekovi. V roku 1900 tento mlyn odkúpili bratia Dräxlerovci, a ešte v tom istom roku vymenili mechanizmus mletia pomocou mlynských kameňov za valcové. Mlyn potom pracoval pod národnou správou do roku 1950, potom bola jeho činnosť zastavená. Až do roku 1970 ho využívalo JRD Kováčovce na šrotovanie a skladovanie. Keď v tomto roku strhol časť strechy víchor, budova sa prestala využívať a mlyn chátra, i keď jeho technologické zariadenie sa zachovalo.

Vizuálne zaujímavou stavbou je aj budova bývalej hasičskej zbrojnice so stanovou strechou a vežou. V budove Babkovcov sídlil obecný úrad, teraz je tam modlitebňa evanjelikov. V blízkosti sa nachádza Spoločenský dom, na stene ktorého je umiestnená pamätná tabuľa Fraňa Kráľa, odhalená v roku 2005. Na cintoríne okrem náhrobných kameňov rodov Fáy, Percsini, Dessewffy, Sándora Drexlera, Zsigmonda Hajósa  atď. stojí aj  ústredný kríž cintorína.

Osobnosti

Fraňo Kráľ (1903-1955) – spisovateľ, národný umelec – pôsobil tu v rokoch 1928-1929. Do Peťova prišiel začiatkom februára 1928 s poverením založiť tu slovenskú menšinovú školu. Učilo sa v súkromnej sedliackej izbičke, a kabinet, ktorý bol zároveň aj učiteľovym bytom, bol v kamením vydláždenom pitvorci. Triednu knihu, ktorú spisovateľ viedol, zachovali až do reorganizácie školy. Svoje zážitky stvárnil v knihe Čenkovej deti, v kapitole Hanka, kde sa Peťov objavuje ako pustatina Bető.

---

<sup>1. [MOL DF 243731]↩
2. [MOL DL 40515]↩
3. [MOL DL 46107]↩
4. [MOL DL 14906, 2172, 15105]↩
5. [MOL DL 61067]↩
6. [I. OBORNI Teréz: Nógrád vármegye nemesi közgyűlési jegyzőkönyveinek regesztái (1597–1603) Salgótarján, 2001; II. TÓTH Péter: Nógrád vármegye nemesi közgyűlési jegyzőkönyveinek regesztái (1652 -1656) Salgótarján, 2001]↩</sup>

Kováčovce

 Geografia

Obec leží v Ipeľskej kotline na pravom brehu Ipľa. Južná časť chotára je na širokej mokrej, zaplavovanej nive Ipľa a na nižších terasách s pieskovými návejmi. Severná časť je na pahorkatine s plochými členitými chrbtami z mladotreťohorných uloženín. Má lužné, nivné a hnedozemné pôdy. Sú tu minerálne pramene. K obci patrí aj miestna časť Peťov.

 História

1327 Kwachy, 1435 Kovachy, Szecsény-Kovácsy, Kowacžowa, 1786 Sétschény-Kowácschi, 1808 Szécsény-Kovácsi, 1863–1913, 1938–1945 Szécsénykovácsi, 1920 Kováčovce, 1927–1938, 1945–1948 Kováčovce, Ipoly-Kovácsi, 1948– Kováčovce

V roku 1965 v okolí Kováčoviec archeológovia objavili mamutie kly a stopy po pravekom osídlení (mladopaleolitické nálezisko, gravettské nástroje). Našli aj sekery z doby bronzovej, hatvanskú keramiku i rímske mince. Vzhľadom k najstaršiemu známemu názvu mohlo ísť pôvodne o osadu kráľovských kováčov, ktorá bola súčasťou dvorskej služobníckej organizácie pravdepodobne už od veľkomoravskej doby.

Po prvýkrát sa o sídle zmieňuje listina z r. 1327¹, ktorou kráľ za podporu Matúša Čáka zhabal tunajšie majetky Mycaela, syna Petra z rodu de Ztrahora (Strhársky), a jeho synov Nicolaia zvaného Cherep, Andreasa a Petra. Názov sídla sa objavuje v rôznych podobách – Kuachy, Kwachi, či Kwachy, isté však je, že tento majetok kráľ hneď daroval transylvánskemu vojvodovi Thomasovi, zakladateľovi rodu de Zechen (Sečanský). Listina obsahuje aj podrobnú metáciu chotárnych hraníc, čo vylučuje zámenu za iné sídlo (napr. Fiľakovské Kováče, taktiež v Novohrade). Podľa Gyorffyho interpretácie metačných údajov sa dá uvažovať o tom, že vtedajšie sídlo Kwachy ležalo na mieste dnešnej osady Peťov, a na mieste dnešných Kováčoviec stálo zaniknuté sídlo Lewasteluk.

Horeuvednú donáciu kráľ ešte raz potvrdil listinou z r. 1335², neskorších dokladov je však už pomenej. Gyorffy spomína listinu z r. 1390, kde sa vraj uvádza miestny šľachtický rod, toto však abstrakt použitý v jeho diele nedokazuje, a nám sa túto listinu nepodarilo dohľadať. Pokiaľ tu miestna šľachta existovala, je možné ako o prameni k histórii obce uvažovať aj o listine z r. 1415³, kde sa ako jeden z kráľovských poverencov spomína Petrus de Kouachy. Je však skôr pravdepodobnejšie, že sídlo prakticky od prvej písomnej zmienky patrilo silnému rodu Sečanských, ktorý si svoj regionálny vplyv udržal až do polovice 15. storočia. Až v r. 1454⁴ ho čiastočne stratil, keď Ladislaus z tohto rodu dal rozsiahle majetky panstiev Hollókő a Sečany do zálohy svojmu zaťovi Albertovi de Lossoncz (Lučenský) za na vtedajšiu dobu závratnú sumu 17,000 zlatých florenov. Po Ladislauovej smrti podľa všetkého o tieto majetky vypukol veľký právny spor, čo dokladá listina z r. 1460⁵. V oboch záznamoch sa uvádza aj majetok Kowachy, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou môžeme spojiť s dnešnými Kováčovcami.

V súpise sídiel novohradskej župy z r. 1549⁶ sa objavuje aj názov Kowachy, pričom sa ako majiteľ uvádza Péter Szörényi, ktorý mal tiež majetky v susednom (Veľkom) Kiarove. V r. 1569⁷ dostal majetky bývalého sečanského panstva ako kráľovskú donáciu Franciscus Török de Enying, manžel Barbory z rodu Guth-Orszagh, ktorému tieto majetky pravdepodobne patrili ešte pred tureckým vpádom. V zápise z novohradskej kongregácie z r. 1598⁸ sa spomína poddaný Petra Madácha z Kováčoviec menom Balázs Tabi. V r. 1601⁹ požadoval zeman Tamás Ebeczky zákaz brania lesných osohov z jeho majetku Erdő obyvateľmi Hugyagu, Sečan a Kováčoviec. Podobný zákaz pre obyvateľov okolitých obcí, medzi nimi aj Kováčoviec, požadoval zeman András Ivanovith pre svoj majetok Málipuszta v r. 1689¹⁰.

Matej Bel bol pravdepodobne prvým, kto spomenul názov obce v tvare Szétsény-Kovátsi, jednak naznačujúcom spätosť so sečanským panstvom, na druhej strane vymedzujúcom sa voči podobnosti s mnohými obcami rovnakého názvu, predovšetkým s Fiľakovskými Kováčmi. Tiež uvádza silnú rybársku tradíciu, ktorú podporovali aj miestni zemepáni Tuffay a Radvány. Korabinsky spomína kúriu rodu Fansein, ako aj minerálny prameň. Fenyes ako zemepánov uvádza rody Bibiti Horváth, Fáy, Tapolcsányi, Ambrózy a Radványi, Borovszky pridáva existenciu troch kúrii rodov Prónay, Szentivány a Szerémy.

V polovici 18. storočia bol majiteľom obce László Nagy. Od r. 1770 tu mali majetky rody ako Krúdy, Csemiczky, Bibiti Horváth, Fáy, Tapolcsányi, Ambrózy, Radványi a.i. V r. 1898 k obci pričlenili pusty Cseres a Peťov, ako aj samoty Benevölgy, Gellén, Hársas a Porpást. V roku 1925 došlo k vzbure pre nespravodlivé uskutočnenie pozemkovej reformy. Stáli tu aj žandárske kasárne.

Osobnosti

Gyula Krúdy (1878-1933) – významný maďarský spisovateľ, zdržiaval sa tu v mladosti.

Pozoruhodnosti

Stará dedina ležala pri zvonici blízko Ipľa. Na mieste dnešnej Novej ulice mali pôdy a záhrady aj tí bohatší. Sakrálna pamiatka v dedine nebola, vo väčšej úcte držali kríž Futo v chotári, ktorý dal postaviť János Oravecz pri svojom pozemku. V roku 2004 bol v obci postavený kostol zasvätený Blahoslavenej Matke, obnovila sa aj modlitebňa evanjelikov. Základný kameň kostola v obci položili v roku 1995 a stavbu začali v roku 1998. Obraz na hlavnom oltári, namaľovaný v roku 1954 Štefanom Hámorom, bol prenesený zo starej modlitebne. Zobrazuje narodenie Panny Márie, nemluvňa obklopuje sv. Anna a Joachim, vítajú ho aj anjeli.

V roku 2003 bola postavená v centre obce pamätná tabuľa Gyulovi Krúdymu. Na obecnom cintoríne sa nachádza náhrobný kameň Krúdyho prarodičov, ako aj zavalená rodinná krypta. Neďaleko pamätnej tabule stoja dve vyrezávané kopije, postavené k výročiu milénia a 700. výročia prvej písomnej zmienky o obci. V roku 2006 tu bola umiestnená i pamätná tabuľa hrdinom, ktorí padli v oboch svetových vojnách.

V blízkosti kostola stojí kúria Szentiványiovcov, barokovo-klasicistická z 2. polovice 18. storočia, upravená začiatkom 19. storočia. Bývajú tam potomkovia Várköziovcov. V r. 2005 bola zrekonštruovaná kúria Herrmannovcov, rokokovo–klasicistická z 18. storočia. Pôvodne jednopodlažná obdĺžniková päťosová budova s dvoma portikami, krytá manzardovou strechou. Kvôli množstvu rekonštrukcíi sa však exteriér výrazne zmenil. Budova slúžila ako MNV, obecný úrad, materská škola i kultúrny dom.

Na sever od obce je situovaná prírodná rezervácia Hradište.

Odkazy a pramene

Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad

---

<sup>1. [MOL DL 2423]↩
2. [MOL DL 69215]↩
3. [MOL DL 75411]↩
4. [VARJÚ, Elemér. Oklevéltár a Tomaj nemzetségbeli losonczi Bánffy család történetéhez I. Budapest. 1908, str. 682]↩
5. [MOL DL 15444]↩
6. [Maksay, str. 509]↩
7. [MOL A 57 3 953; Sugár 12]↩
8. [Oborni, NVJ 238]↩
9. [Oborni, NVJ 643]↩
10. [Jancsó-Jusztin, NVJ IV 715]↩</sup>