Kirť

Názov jedného zo štyroch najstarších listinne doložených sídiel v rámci okresu VK pochádza z mena jedného zo ôsmych staromaďarských kmeňov, ktoré započali obsadzovanie podunajského priestoru od 9. storočia. Sídla, ktoré vytvorili na obsadených strategických miestach, niesli ich mená, čo je síce nepriamym dôkazom o starobylosti týchto sídiel, ale na druhej strane to sťažuje ich identifikáciu, keďže tak vzniklo množstvo rovnomenných osád na pomerne malom území dnešného južného Slovenska a severného Maďarska. Krajčovič¹ udáva 5 sídiel na území južného Slovenska s variantami názvu Kurt, G. Nagy² uvádza zhruba 20 sídiel v deviatich bývalých stoliciach. A aj keď sa v listinách sídla často uvádzajú v kombinácii s informáciou o príslušnej stolici, v našom prípade to nestačí, pretože v Novohrade boli takéto sídla dve – okrem Kirti pri Čelároch je tu aj dnešná obec Erdőkürt južne od mesta Szirák. Pre správnu lokalizáciu je preto potrebné sledovať aj ďalšie údaje, ako je kontinuita vlastníctva či popis chotárnych hraníc.

Za prvú písomnú zmienku sa pokladá zápis v zakladacej listine opátstva v Bzovíku z r. 1135³, kde komes Lampert kláštoru daroval 7 popluží pôdy, lúky a les na oboch stranách Ipľa, ktoré patrili k prédiu Kurt. Ďalší záznam máme až z r. 1274⁴, kde sa pri metácii Piešťan (Pösténypuszta) ako majiteľ jedného zo susediacich majetkov šľachtic Zatha de Curth. Bližšie nedatovaný záznam z konca 13. storočia⁵ zmieňuje vyriešenie sporu o terra Kyrt medzi zemanmi z Čelár a Varšan (Varsány) finančnou kompenzáciou desiatich mariek. V listine z júna r. 1327⁶ sa Kyworth či Kyrth uvádza pri metácii hraníc Kováčoviec, v októbri toho istého roku⁷ sa spomína Botho de Kyrth, ktorého spor so synmi Koplona z Čelár bol presunutý na iný termín. V r. 1329⁸ si tunajšie susedné majetky rozdelili bratia Petheu a David de Gyrip, pričom Petheu dostal Kirť, David dostal Piešťany, a mlyn na Ipli mal byť po oprave využívaný spoločne.

V ďalších desaťročiach tvorila Kirť spoločný majetok so susedným Zomborom, čo samozrejme uľahčuje aj identifikáciu v listinách. V r. 1352⁹ patrili zemanovi z Varšan, pričom sa uvádza, že pôvodne patrili jeho matke, ktorá ich dostala ako veno. V r. 1413¹⁰ sa riešil spor okolo novopostaveného mlyna v Kirti (Kywrth), ktorý patril rodu de Serke (zo Širkoviec, okr. RS). Tento rod sa o pár rokov neskôr pričinil o dlhodobejší súzvuk medzi históriou Gemera a Novohradu – už s prídomkom de Kapla (či Capolla, podľa hradu nad Širkovcami) získal v r. 1420¹¹ od slavónskeho bána do zálohového vlastníctva množstvo majetkov v rôznych stoliciach po celom Uhorsku, vrátane Kirte a Zombora v stolici Novohradskej. V tejto súvislosti vydal bán o dva dni neskôr¹² nariadenie, aby jeho poddaní poslúchali nového pána, a v nasledujúcom roku¹³ si dvaja členovia rodu de Kapla medzi sebou vymenili zálohový majetok za hotovosť.

Veľký spor o majetky medzi príslušníkmi rodov (vetiev?) de Serke a de Kapla začal v r. 1447¹⁴, podľa listiny r. 1449¹⁵ pripadli Kirť a Zobor Ladislauovi de Serke, v r. 1453¹⁶ ich ale kráľ daroval Georgiovi de Serke. V ďalších rokoch sa majitelia rýchlo striedali – r. 1461¹⁷ patrili manželke Johannesa de Lossoncz (Lučenský), ktoré získala ako veno. V r. 1467¹⁸ kráľ odobral majetky lúpežnému zemanovi z Drienčan (okr. RS), a daroval ich iným šľachticom, medzi ktorými bol napr. aj Blasius de Palotha (Plachtinský). Za zradu boli v r. 1473¹⁹ zhabané aj majetky Michaela de Lossoncz, syna horeuvedeného Johannesa, ktoré kráľ daroval Johannesovi Hungorovi.

V listinách z r. 1481²⁰, 1486²¹ a 1489²² sa riešil spor medzi zemanmi z usadlostí Wyslas a Azywpathak (obe v maď. časti Novohradu, druhá zaniknutá), týkajúci sa zálohového vlastníctva a neoprávneného zaberania majetkov Kywrth a Zobor. V r. 1495²³ sa tieto majetky od Katheriny, vdovy po zemanovi de Azywpathak, pokúsil právnou cestou opäť získať zástupca rodu de Serke, Tobias, ale neuspel. Ďalší spor s Katherinou o tunajšie majetky iniciovali v r. 1498²⁴ zemania z Drienčan, ktorí tu asi tiež mali majetkové zastúpenie, keďže v nasledovnom roku²⁵ sa sporili o tunajšie lesy so zemanom z Cerova (de Chery). Posledný známy záznam je z r. 1525²⁶, kedy traja zemania z troch rôznych stolíc boli predvolaní k súdu za týranie poddaných v rôznych obciach vrátane Kirte a Zobora. Jednou z nich bola aj vdova po zemanovi de Zeech (asi Rimavská Seč, okr. RS) menom Katherina, čo by v prípade, že ide o rovnakú osobu ako uvádzame vyššie, poukazovalo na dlhodobejšiu kontinuitu vlastníctva.

V pomoháčskom období sa Kywrth objavuje v súpise novohradskej stolice z r. 1542²⁷ ako vlastníctvo Sigismunda Balassu. Od r. 1553²⁸ patrila do sečianskeho sandžaku. V r. 1601²⁹ sa aj s mlynom spomína medzi majetkami, ktoré odkázala šľachtičná Anna Cherepy svojmu manželovi Bálintovi Vamosymu. V r. 1658³⁰ sa Istvan Vamosy z Kirte spomína ako jeden zo zemanov poverených správou majetku šľachtičnej Anny Rötthy, ale už v r. 1661³¹ sa spomína ako zosnulý, a jeho majetok vrátane tunajšej kúrie a priľahlej pustatiny Zombor v záveti odkázal Ferenc Hanvay svojej manželke Judith Mocsáry. V 18. st. patrila usadlosť zemepánskemu rodu Hellenbach, Vályi spomína vlastníctvo Prónayovcov.

V časti Kirť je najvýraznejšou stavbou klasicistický kaštieľ, od r. 1954 sídlo Domova sociálnych služieb. V auguste 2002 bola v Kirti vysvätená a odovzdaná do užívania kaplnka zasvätená Kristovi Kráľovi, v interéri ktorej je modernou mramorovou technikou namaľovaný obraz Krista Kráľa.

---

<sup>1. [KRAJČOVIČ, Rudolf. Poveľkomoravská christianizácia vo svetle starej toponymie Slovenska. In: Slovenská reč 58, 1993, str. 194-200 (PDF)]↩
2. [NAGY Géza. Magyar nemzetségek. 1974. Buenos Aires. (PDF)]↩
3. [MOL DL 5775]↩
4. [MOL DL 65711]↩
5. [MOL DL 60128]↩
6. [MOL DL 2423]↩
7. [MOL DL 58458]↩
8. [MOL DF 243731, kópia DL 105194]↩
9. [MOL DL 41184]↩
10. [MOL DL 10127]↩
11. [MOL DL 10950, kópia 11010]↩
12. [MOL DL 89810]↩
13. [MOL DL 11058]↩
14. [MOL DL 14047]↩
15. [MOL DL 71979]↩
16. [MOL DL 14667]↩
17. [MOL DL 36392]↩
18. [MOL DL 72013, kópia 72014]↩
19. [MOL DL 36393]↩
20. [MOL DL 72041]↩
21. [MOL DL 72046]↩
22. [MOL DL 72051]↩
23. [MOL DL 65982]↩
24. [MOL DL 72075]↩
25. [MOL DL 72083]↩
26. [MOL DL 25019]↩
27. [Maksay, str. 509]↩
28. [http://www.celare.ocu.sk/sk/index.php?ids=4]↩
29. [Sugár 28, str. 23]↩
30. [Sugár 135, str. 75]↩
31. [Sugár 141, str. 79]↩</sup>

Žihľava

1518 Sylemeek, 1519 Silemnyk, 1571 Zólónik, Zelowonyk, 1773 Zihlevnik, Zihlavnik, 1786 Zsihlewnik, 1808 Zselenyik, Žihlewník, 1863 Zsihlavnyik, 1873–1877 Zselenyék, 1882 Zselenyék, Zsihlava, 1888–1902 Zsihlava, 1907–1913 Csalányos, 1920 Žíhlava, 1927–1966 Žíhľava

Podľa publikácie J. Jančovica¹ je prvou zmienkou o usadlosti listina z r. 1262², kde sa uvádza sídlo s názvom Chalan. V skutočnosti je tu však uvedený názov Chalar, čiže ide o prvú písomnú zmienku o obci Čeláre. O samotnej Žihľave nemáme žiadny zápis až do 16. storočia, i keď toto územie pravdepodobne bolo osídlené – v listine z r. 1341³ sa spomína usadlosť Zalustia, ktorej chotár bol ohraničený Stracinami a Vieskou, tu však pravdepodobne ide o skomolenú Slatinku, ktorej územie mohlo zaberať aj priestor dnešnej Žihľavy.

Za prvú písomnú zmienku tak môžeme považovať listinu z r. 1518⁴, v ktorej usadlosť Sylemeek, za zločiny odobratú Thomasovi a Stephanovi s priezviskom Bwda, dostal darom od kráľa jeho komorník Petrus Dolhay. Ako a kedy sa dostala k predchádzajúcim majiteľom sa nám zistiť nepodarilo. V listine z nasledovného roku⁵ potvrdzuje kráľ niektoré majetky rodu Madach, s tým, že časť Strehovej a Žihľavy (Silemnyk) patrí im, a iná časť je stále kráľovským majetkom. Z predmoháčskeho obdobia ďalšie záznamy nepoznáme.

Pod názvom Selynyk sa objavuje v súpise usadlostí novohradskej stolice z r. 1549⁶, a ako jej vlastník sa uvádza Johannes Madach. Podľa Borovszkeho patrila od r. 1562-63 do sečianskeho sandžaku, v r. 1598 tu mal majetkové zastúpenie rod Palasthy. V zápise z novohradskej kongregácie v r. 1654⁷ sa spomína istý Varga, obyvateľ Žihľavy (Selynyk), ktorý napadol poddaného zemana Géczyho zo susednej Slatinky. Ako ďalších vlastníkov usadlosti uvádza Borovszky rody Madach (1740), Barosso (1770), Zichy a Balassa (1826), pričom posledné dva rody potvrdzujú aj Vályi, Fenyes a Mocsáry.

Ako zaujímavosť sa spomínajú miestne kyslé hrozná či vína, Borovszky tiež podrobne zmieňuje väčší statok Móra Lindenbauma. V Jančovicovej publikácii sa tiež dozvieme, že v r. 1798 mala obec murovanú zvonicu so zvonom z r. 1766,  v r. 1838 bola postavená nová zvonica, ktorá tu stojí dodnes. V r. 1910 patrila Žihľava medzi 6 novohradských obcí, ktoré mali všetky domy z kameňa a tehál. Prudký nárast obyvateľstva v 50-tych rokoch bol spôsobený výstavbou baníckej kolónie. Do r. 1966 patrili k obci i neďaleké Vátovce.

Názov obce je rozhodne slovenského pôvodu, čo nepriamo dokazuje aj fakt, že sme nenašli ani dva záznamy s úplne zhodným zápisom – aj spomínané monografie obec uvádzajú ako Zsichlevnyik (Vályi), Zsihlevanyik (Fenyes) či Zsihlevnyik (Mocsáry), rovnako tak poskytujú rôzne variácie aj vojenské mapy. Maďarizačné pomenovanie Csalányos používané pred prvou svetovou vojnou je priamym prekladom (csalán = žihľava).

---

<sup>1. [JANČOVIC, Ján. Pôtor: Minulosť a prítomnosť 1297-1997. Pamätnica k sedemstoročnici obce. diel 2/. 1. vyd. Pôtor: Obecný úrad, 1997. 175 s. ISBN 8096770128 (brož.)]↩
2. [MOL DF 219425]↩
3. [MOL DL 69219]↩
4. [MOL DL 86754]↩
5. [MOL DL 24435]↩
6. [Maksay, str. 522]↩
7. [Tóth, NVJ 1415]↩</sup>

Peserany

Pôvod názvu sídla je neistý, možno však uvažovať o základe od slov pes, psiar, čiže mohlo ísť o osadu loveckého služobníctva, patriaceho k hradu Modrý Kameň.

Prevažná väčšina písomných zmienok, v ktorých sa spomína názov Pezeren alebo Peseren, sa nevzťahuje k samotnému sídlu, ale k menšiemu zemianskemu rodu, ktorý tu podľa všetkého sídlil. Jeho zakladateľom bol Ján, syn Mikuláša, ktorý od Petra z rodu Balaša dostal v roku 1326 majetok Dorchan ako dar za verné služby. Tento majetok si hneď rozdelil s bratom a otcom, a v listine z roku 1365 sa v spore s Balašovcami, ktorí napadli jeho aj sluhu Mikuša, Ján uvádza s prídomkom de Kisduorchan, čo je práve pôvodné meno Peseran (ako to dokážu neskoršie záznamy). V skomolenej forme de Kisdauarchan je uvedený aj v ďalšom zázname z tohože sporu v roku 1367, ktorý pokračoval aj v roku 1374, kde sa ale Ján spomína ako syn Demetra (pravdepodobne chybný zápis). Ján sa opäť uvádza ako svedok v listine z roku 1380, tu je však opäť korektne uvedený
ako syn Mikuláša.

Peserany na mape 2. VM

Názov sídla aj mená zemanov sa uvádzajú v listine z roku 1422 pri metácii chotára Sklabinej, s ktorou Peserany priamo susedili. V tejto aj ďalších listinách z roku 1428 a 1436 sa ako sused, a neskôr ako poverenec kráľa spomína Bartolomej, syna Ondreja. V rovnakej funkcii sa v roku 1446 objavuje Ján, a v roku 1465 a 1466 aj Peter. Ešte jeden Ján sa ako svedok uvádza v listine z roku 1480, a v roku 1500 sa spomína František. O samotnom sídle je už len jedna ďalšia pozdná zmienka z roku 1516, kedy ho spolu s Hradzanmi pri Plachtinciach od tunajšieho zemana Juraja Dorčányho výmenou získal Ondrej Orbonáz zo Szügy, proti čomu o rok neskôr protestoval Ján Balaša. Tu sa uvádza iné, pôvodné meno (alio nomine) tohto sídla, a to konkrétne Kysdorchan (Malé Dvorčany), čo je dôkazom, že skutočne šlo o rovnakú sídelnú jednotku.

Peserany na mape 3. VM

V období osmanskej okupácie sídlo zrejme zdieľalo rovnaký osud s materskou osadou Dorčany, pretože nie je uvedené ani v stoličnom portálnom súpise, ani v urbároch Balašovcov. Ako prédium sa spomína v roku 1578, kedy sa dedičia Orbonázovcov sporili o majetkové listiny s príbuzným Jurajom Neverym. V roku 1663 sa však jeho názov objavuje v donácii pre novozámockého poručíka Štefana Boronkaya. Ešte raz sa ako prédium spomína v zápise zo stoličnej kongregácie z roku 1687, kde zemianka z Peťova žiadala pre obyvateľov okolitých obcí zákaz využívania jej majetkov, ku ktorým patrili aj Peserany. Sídlo úplne absentuje na mape 1. vojenského mapovania, pri ďalšom mapovaní tu stál len prícestný hostinec, a ako osada sa znovu objavuje až koncom 19. storočia, kedy patrila do želovského panstva rodu Zičy. V 70. rokoch 20. storočia bol na mieste bývalej nemocnice, ktorá bola po zlúčení s nemocnicou vo Veľkom Krtíši zbúraná, postavený odštepný závod podniku Tesla z Liptovského Hrádku, ktorého areál je dominantou dnešnej osady, katastrálne patriacej ku Sklabinej.

Peťov

Podľa vlastivedného slovníka obcí (VSO) vznikla táto usadlosť už v 13. storočí, toto je však veľmi nepravdepodobné, keďže v dostatočne podrobnej metácii chotárov susedných obcí Kirte a Piešťan (Pöstény) z r. 1327¹ o žiadnom podobnom toponyme niet ani zmienky. Avšak práve z tejto listiny môžeme interpolovať jej pravdepodobný vznik, pretože sa tu ako nový majiteľ majetkov v Kirti spomína Petheu de Gyrip, po ktorom mohla byť nová osada v chotári Kirte pomenovaná. Názov Pethewfalwa sa po prvýkrát uvádza až v listine, vydanej takmer o 100 rokov neskôr, toto “hluché” obdobie však môžeme vyplniť krátkou odbočkou…

Pri zisťovaní pôvodu predikátu de Gyrip, ktorý nie je možné stotožniť s nijakým sídlom v širšom okruhu nami skúmanej oblasti, nám pomôže Gyorffyho monografia, ktorá síce tiež neosvetľuje pôvod tohto predikátu, ale v listine z r. 1324² uvádza rovnaké meno (Pethew de Gyrib) v súvislosti s nadobudnutím majetku Ratun. Zaujímavý je hlavne fakt, že Ratun je dnešná obec Ratnovce v Nitrianskom kraji, vzdialená len 3km od mesta Piešťany – čo je zhruba rovnaká vzdialenosť, ako tá, čo delí Kirť a Piešťany pri Ipli (dnes Pösténypuszta). Je možné, že táto zvláštnosť nebola len náhodná, ale dostupné listiny žiadne podrobnejšie vysvetlenie nepodávajú.

V každom prípade táto vsuvka objasňuje spojitosť medzi majetkami v Novohradskej a Nitrianskej stolici, ktoré boli predmetom relevantných listín v 15. storočí. V dlhom spore s rodom Sook práve o majetok Rathon³ sa uvádzajú dve generácie tunajších zemanov – Nicolaus, syn Ladislaua de Pethewfalwa (1425-28), a jeho syn Paulus Pethew de Pethefalwa (1470-89). Druhý menovaný sa spomína už v listinách z r. 1455-56⁴ vo funkcii kráľovského svedka, v r. 1479⁵ dokonca ako novohradský vicežupan.

Na ďalších 100 rokov sa stopa vytráca, ale opäť je možné vyvrátiť tvrdenie VSO, že usadlosť zanikla počas vojen v prvej polovici 17. storočia. Oba diely záznamov novohradského notariátu (tak z obdobia 1597-1603, ako aj 1652-1656) poskytujú niekoľko zmienok o obci či rode Pető (Pethő). Spomína sa tu napríklad vetva rodu v Boľkovciach (okr. Lučenec), iný Pál Pető, ktorý bol v r. 1601-2 novohradským vicežupanom aj slúžnym, či peťovský mlyn v zázname z r. 1654⁶.

VSO uvádza, že v prvej polovici 18. storočia bol Peťov zemianskou obcou, čo dokladá existencia niekoľkých kúrii. Na mapách vojenských mapovaní možno vidieť, ako sa usadlosť postupne rozrastala – vysoká hustota zástavby je hlavne na mape 2. VM z polovice 19. storočia. Do peťovského panstva prichádzali evanjelickí Slováci, bola tu postavená aj tzv. jubilejná škola (k 10. výročiu ČSR), v ktorej sa vyučovalo po slovensky. Tu pôsobil Fraňo Kráľ, ktorý usadlosť a vtedajšie pomery zvečnil v knihe Čenkovej deti (ako pustatinu Bető).

Z pozoruhodností sa tu nachádza zachovalá kúria Himmlerovcov. Budovu používalo JRD ako sýpku, dnes ju vlastnia holandskí podnikatelia. V havarijnom stave sú ruiny kúrie Percsinovcov a Dräxlerov mlyn. Mlyn, pôvodne postavený ako vodný, s kolesom na spodnú vodu, dal v roku 1815 vtedajší majiteľ gróf Artúr Pejačevič prebudovať na parný pohon Jurajovi Telekovi. V roku 1900 tento mlyn odkúpili bratia Dräxlerovci, a ešte v tom istom roku vymenili mechanizmus mletia pomocou mlynských kameňov za valcové. Mlyn potom pracoval pod národnou správou do roku 1950, potom bola jeho činnosť zastavená. Až do roku 1970 ho využívalo JRD Kováčovce na šrotovanie a skladovanie. Keď v tomto roku strhol časť strechy víchor, budova sa prestala využívať a mlyn chátra, i keď jeho technologické zariadenie sa zachovalo.

Vizuálne zaujímavou stavbou je aj budova bývalej hasičskej zbrojnice so stanovou strechou a vežou. V budove Babkovcov sídlil obecný úrad, teraz je tam modlitebňa evanjelikov. V blízkosti sa nachádza Spoločenský dom, na stene ktorého je umiestnená pamätná tabuľa Fraňa Kráľa, odhalená v roku 2005. Na cintoríne okrem náhrobných kameňov rodov Fáy, Percsini, Dessewffy, Sándora Drexlera, Zsigmonda Hajósa  atď. stojí aj  ústredný kríž cintorína.

Osobnosti

Fraňo Kráľ (1903-1955) – spisovateľ, národný umelec – pôsobil tu v rokoch 1928-1929. Do Peťova prišiel začiatkom februára 1928 s poverením založiť tu slovenskú menšinovú školu. Učilo sa v súkromnej sedliackej izbičke, a kabinet, ktorý bol zároveň aj učiteľovym bytom, bol v kamením vydláždenom pitvorci. Triednu knihu, ktorú spisovateľ viedol, zachovali až do reorganizácie školy. Svoje zážitky stvárnil v knihe Čenkovej deti, v kapitole Hanka, kde sa Peťov objavuje ako pustatina Bető.

---

<sup>1. [MOL DF 243731]↩
2. [MOL DL 40515]↩
3. [MOL DL 46107]↩
4. [MOL DL 14906, 2172, 15105]↩
5. [MOL DL 61067]↩
6. [I. OBORNI Teréz: Nógrád vármegye nemesi közgyűlési jegyzőkönyveinek regesztái (1597–1603) Salgótarján, 2001; II. TÓTH Péter: Nógrád vármegye nemesi közgyűlési jegyzőkönyveinek regesztái (1652 -1656) Salgótarján, 2001]↩</sup>

Vátovce

Raná história usadlosti a miestneho šľachtického rodu je nesporne písaná predovšetkým krvou, je však aj verným dokladom o temných stránkach života v 14. storočí. Prvú písomnú zmienku nachádzame v listine z r. 1329¹, kde sa objavuje zeman Leustachius, syn Paula de Valth, ktorého sluha bol obvinený z vraždy lesného správcu a krádeže šiestich koní. Listina z nasledujúceho roku² stvrdzuje kúpu majetkov v okolí usadlosti Valt, ktoré Leustachius získal za 6 mariek od Chitu a jeho troch synov, tiež s predikátom de Valt. V r. 1338³ sa Leustachius objavuje ako svedok v prípade zmiznutia či vraždy svojho sluhu Georgia, ktorý bol pravdepodobne prepadnutý a zabitý neďaleko Pôtra pri návrate z dolnostrehovského kostola. Listina z r. 1341⁴ uvádza spor o majetky v usadlosti Zalustia pri riečke Slatinka – podľa metačných údajov ide pravdepodobne o Žihľavu. Tento spor sa iste vyhrotil, keďže z listiny z r. 1342⁵ sa dozvedáme, ako Leustachius prežil pokus o vraždu, keď ho v kúpeľoch v Sennom napadli a poranili práve jeho oponenti – páni zo Slatinky. V r. 1343⁶ bol Leustachius za krivé svedectvo voči slatinským zemanom odsúdený k odobratiu časti majetkov, ale trest bol neskôr zmenený na peňažnú pokutu.

Násilnosti sa rodu Vátovských nevyhýbali ani po smrti Leustachia. V r. 1372⁷ bol jeho syn Johannes donútený zaplatiť 10 mariek ako krvnú daň za zabitie akéhosi Martina. Z listiny z r. 1408⁸ sa dozvedáme, že Johannesove majetky boli za zradu zhabané, a kráľom pridelené zástupcom rodov Pechel a Harthyan. V r. 1427⁹ sa spomína Johannesov syn Georgius, ktorý mal za manželku dcéru zemana zo Širákova – ich deti tak boli začiatkom hontianskej vetvy rodu de Walth, ktorá získala v 15. storočí väčší vplyv. Iný Johannes z tohto rodu sa uvádza v listine z r. 1448¹⁰ – ako inak, než v súvislosti s násilným činom, ktorým bolo napadnutie a zbitie familiára rodu Chytar pri šahanskom mlyne. Nicolaus de Walth sa zasa spomína v r. 1450¹¹ v súvislosti s prepadom a rabovaním v chotári Plachtiniec.

Vátovce na mape 2. VM

Často spomínaným predstaviteľom rodu bol aj Nicolausov syn Marcus, ktorý sa po prvýkrát objavuje v listine z r. 1469¹² pri splátke zálohového dlhu. V r. 1477¹³ sa Marcus dohadoval s rodom Kalonday o majetkoch v Hontianskej a Novohradskej stolici, vrátane Čeloviec a Žihľavy. Usadlosť Walth sa objavuje v listine z r. 1481¹⁴ ako jeden z predmetov sporu medzi dvoma vetvami rodu Plášťovských, avšak tieto majetkové nároky neboli doložené. Od r. 1497¹⁵ používa Marcus predikát de Chal (Čelovský), nakoniec ale v r. 1505¹⁶ predáva Čelovce rodu Erdődy. Ešte v r. 1518¹⁷ sa stretávame so Stephanom de Walt, ktorý sa ako sused objavuje pri transakcii, týkajúcej sa usadlosti Sylemeek (Žihľava), čiže novohradská vetva rodu stále existovala.

Vátovce na mape 3. VM

Jej ďalší osud je však neznámy – v urbároch z čias tureckej okupácie sa neobjavuje, a chýba aj na mape prvého vojenského mapovania. Pravdepodobne bola obnovená až v polovici 19. storočia – objavuje sa na mape 2. VM, a Shvoy¹⁸ ju pod názvom Váth puszta uvádza ako súčasť chotára Žihľavy vo vlastníctve Jozefa Zichyho. Pramene spomínajú aj tunajší kaštieľ Karola Bakka, postavený v 19. st. Neskôr ho získali Karol a Andrej Nadássiovci, ale dnes už z neho nezostalo nič. K osade patrila aj pustatina Nový Svet pri ceste smerom na Horný Bukovec.

---

<sup>1. [MOL DL 69206]↩
2. [MOL DL 69209]↩
3. [MOL DL 69218]↩
4. [MOL DL 69219]↩
5. [MOL DL 69220]↩
6. [MOL DL 40925]↩
7. [MOL DF 281824]↩
8. [MOL DL 9438]↩
9. [MOL DL 95814]↩
10. [MOL DL 14178]↩
11. [MOL DL 14432 (kópia DL 65898)]↩
12. [MOL DF 281918]↩
13. [MOL DF 206796 (193.ecw)]↩
14. [MOL DL 90620]↩
15. [MOL DL 69534]↩
16. [MOL DF 206796 (269.ecw)]↩
17. [MOL DL 86754]↩
18. [Shvoy Miklós: Nógrád megye leírása (1874–1875) (Adatok, források és tanulmányok a Nógrád megyei levéltárból 51. Salgótarján, 2006), s.299]↩</sup>