Obec leží vo východnej časti Ipeľskej kotliny v doline potoka Krtíš. Chotár je pahorkatinou na plochých rozčlenených chrbtoch z mladotreťohorných uloženín so širokou dolinou Krtíša. Vo východnej časti chotára sú dubové a agátové lesy, z ihličnanov prevláda borovica, inde je odlesnený. Má hnedozemné, prípadne illimerizované, lužné a nivné pôdy. V doline severovýchodne od obce sú minerálne zemito-zásadito-slané pramene.
História
1290 Seel, 1327 Zel, Zeel, 1330 Secal, 1334, 1422, 1549, 1654 Seel, 1660 Zel, 1773 Szélly, Zelowcze, 1786 Sély, Selowce, 1808 Zsély, Želowce, 1863–1913, 1938–1945 Zsély, 1920, 1948–1973 Želovce, 1927–1938, 1945–1948 Želovce, Zsély, 1973–1980 Žeľovce, 1981– Želovce
Na vrchu Mankov (Mankóhegy) sa našli nálezy matrianskej kultúry z pobytu Kvádov a na kopci Istenhegy črepy z rímskych čias. Najhodnotnejší archeologický materiál však pochádza z doliny Fingó, a tvorí ho inventár cca. 10000 predmetov z 840 hrobov slovansko-avarského birituálneho pohrebiska, s množstvom avarských zbraní, šperkov, úžitkových predmetov, slovanských nádob a náradia. Pohrebisko patrilo k silnej strážnej osade.
Prvá písomná zmienka pochádza z listiny z r. 12901, v ktorej Elyzabeth, vdova po komesovi Petrovi z modrokamenského hradu, vymenila majetok Seel spolu s ďalšími majetkami s novými majiteľmi Modrého Kameňa (Byter, Demeter, Myko) za majetky pri Šahách. Ďalší záznam je v listine z r. 13272, kde sa pri metácii nových majetkov sečanského panstva na severnej hranici chotára Vrbovky spomína terra Zel (Zeel). V r. 13303 sa uvádza spor o majetok Secal pri riečke Krtíš medzi rodom de Bechke a predkami Balassovcov. Zdá sa, že tu vedľa seba existovali hneď dva rovnomenné majetky, pričom obe strany vlastnili jeden z nich. Celý spor sa napokon vyriešil v r. 13344, kedy Jacobus de Bechke predal svoj majetok Seel za 50 strieborných mariek, čím Balassovci získali celé toto územie, a vytvorili jediné sídlo .
Ďalším zachovaným záznamom je listina z r. 13655, kde sa v spore medzi zemanmi z rodov de Kysduorchan a de Stragar okrajovo spomína majetok Seel, na ktorý boli odohnané nejaké kone. V r. 13846 vtedajší ostrihomský arcibiskup Demetrius daroval štvrtinu desiatkov z niektorých novohradských dedín, vrátane Saal či Zeel, na podporu istej novozriadenej cirkevnej inštitúcie. V r. 14007 sa majiteľ Želoviec, Nicolaus z ďarmotských Balassovcov, sťažoval, že poddaní susedov odohnali jeho poddaným sedem svíň, ktoré potom zabili. Nicolausovi sídlo patrilo aj v r. 14228, kedy sa uvádza pri podrobnej metácii chotára Bátorovej, okrem ktorej susedili Želovce aj s Peseranmi a Záhorcami.
Nasledujúcich viac ako sto rokov listinne doložiť nedokážeme. So sídlom sa opäť stretávame až v súpise z r. 15499, kde sa stále uvádza ako majetok Balassovcov. Otáznym je záznam zo súpisu sečanského sandžaku z r. 155410, kde sa uvádza sídlo s prepisom Zelovisnye, avšak nie je možné s istotou ho stotožniť so Želovcami (hoci tu uvedené priezvisko Krizai je podobné priezvisku Krisan z neskoršieho súpisu). V r. 160211 žiadala stoličná kongregácia od niektorých obcí vrátane Želoviec dodávky dreva pre pevnosť v Sečanoch. Súpis poddaných máme z r. 160512 – uvádzajú sa tu priezviská ako Sipos, Liko, Kouacz, Krisan, Czórgi, Kisali, Kantor, Kissimon atď, čo naznačuje etnicky zmiešané obyvateľstvo. Ako majitelia sa uvádzajú ďarmotský kapitán Morgentaller, István Kisdaróczi a Jakab Radosouzki, a do chotára už patril aj majetok Dorchan, bývalá samostatná obec.
V r. 165313 sa na stoličnej kongregácii prejednával spor dvoch Balassovcov – Ferenc podľa všetkého dal polovicu Želoviec v r. 1650 do zálohy Imremu, ale keď chcel zálohu vyplatiť, Imre mu nechcel majetok vrátiť. V r. 165414 obyvatelia Vrbovky neoprávnene vnikali na želovské majetky Imre Balassu a využívali z neho osohy. Ďalší súpis obyvateľstva z r. 166015 uvádza 25 domácností, väčšinou s podobnými priezviskami ako v r. 1605, čo dosvedčuje kontinuitu osídlenia. V r. 167116 tu stoličné úrady vyšetrovali bližšie nešpecifikovanú záležitosť, a od tohto roku sa v súpisoch objavuje ako súčasť bušinského dištriktu divínskeho hradného panstva Balassovcov17. Borovszky uvádza, že Balassovci dali neskôr obec do zálohy istému Jánosovi Kellerovi, od ktorého postupným ju postupným skupovaním zálohového dlhu získal barón István Koháry. Za jeho pomoci Želovčania postavili aj svoj prvý kostol v tunajšej dedine v roku 1625. Koháryho zmenky neskôr odkúpili Zichyovci, ktorí zo Želoviec urobili jednu zo štyroch miestodržiteľských obcí rodového panstva. Operát k prvému voj. mapovaniu už spomína tak kaštieľ Zichyovcov, ako aj kostol. Fenyes pridáva existenciu minerálneho prameňa.
Senior rodu Zichyovcov, gróf Ferenc Zichy I. dal v r. 1771 postaviť dnešný kostol, v r. 1772 postavili kaštieľ a v r. 1773 bola postavená fara, ktorá slúži dodnes. Zichyovci svoje príjmy z výnosov poľného a lesného hospodárstva investovali aj do nových stavieb. Mnohé hospodárske budovy na okolí pochádzajú ešte z času, keď najväčšie majetky spravovalo Divínske fidelkomisné seniorálne panstvo rodiny Zichyovej – tak sa úradne majetok nazýval. Avšak zásluha Zichyovských grófov na rozvoji obce nebola v tom, že niečo zanechali, ale v tom, že do pôvodne čisto poľnohospodárskej usadlosti priniesli remeslá a remeselníkov, ktorých potrebovali práve pre výstavbu a prevádzku hospodárstva.
Po tureckom ničení druhá veľká tragédia stihla obec v nedeľu 17. augusta 1862. Požiar zachvátil celú obec a okrem kaštieľa, kostola a domu istého šustra zhorelo všetko. Jednou z príčin pohromy bolo aj to, že po tureckom ničení sa na novom mieste sa Želovčania zmohli len na chudobné, slamou kryté domčeky, ktoré boli nastavané v tesnej blízkosti vedľa seba po oboch stranách Karikášskeho potoka v mieste dnešného cintorína až po močiare v mieste dnešnej Pažiti. Po požiari vtedajší senior, gróf Ábel Zichy, daroval Želovčanom pozemky na výstavbu domov, ktoré podľa jeho pokynov vymeral zememerač Gellényi. Tak vzniklo jadro terajších Želoviec s pravouhlou sieťou širokých ulíc, čo v tom čase malo význam ako opatrenie proti šíreniu požiarov.
Želovce si postupne vybudovali vlastnú tehelňu, vodný mlyn, neskôr parný mlyn, v obci bola otvorená uhoľná baňa a ťažila sa soľ. Viackrát ročne sa tu konali jarmoky a dobytčie trhy. Obec predbiehala okolité usadlosti počtom obchodov, a samozrejme tiež krčiem. Pracovali tu významní a chýrni remeselníci – kováč, kolár, tesár, stolár, šuster, murár, remenár, mlynár… Spolu s poľnohospodárskou výrobou obyvateľstvo produkovalo toľko, že obec bola takmer sebestačná. Snáď najvýznamnejšou ustanovizňou boli kúpele Šóšár vybudované na báze dvoch prameňov zásaditej uhličitej minerálnej vody. Kúpele neboli veľké a boli otvorené len v letnej sezóne, no napriek tomu sa stali akýmsi kultúrnym a zábavným centrom okolia a prinášali prevádzkovateľom zisky.
Pozoruhodnosti
Najzaujímavejšými stavbami sú kaštieľ rodu Zichy, v ktorom sídli miestne národopisné múzeum; a rímsko-katolícky kostol.
Evanjelická zvonica bola postavená v r. 1846. Pôvodne bola drevenej konštrukcie, v r. 1929 bola nahradená murovanou zvonicou. Je to štvorcová štíhla stavba krytá ihlancom. Na stavbe boli kedysi dva vstupné otvory, jeden z nich bol neskôr zamurovaný. V stavbe sú zavesené tri bronzové zvony. Veľký zvon bol odliaty brnenskou zvonolejárňou R. Manoušeka v r. 1929, podobne aj stredný zvon. Malý zvon – umieráčik bol r. 1845 odliaty na náklady ev. veriacich zo Záhoriec.
Kuriálna stavba obydlia správcu veľkostatku Zichyovcov bola postavená začiatkom 19. storočia v klasicistickom slohu. V kúrii bola neskôr (po r. 1945) umiestnená škola, v súčasnosti ju vlastní súkromná firma. Viackrát upravovaná prízemná budova má pôdorys s tvarom L, kde časť hlavného krídla prečnieva. Kúria Veresovcov, prízemná obdĺžniková budova postavená okolo r. 1880. Od roku 1985 je prázdna, vo veľmi zlom stave a hrozí jej zánik. Ku kúrii sa primkýnajú hospodárske budovy.
Prícestná Božia muka (pri ceste do Kiarova) postavená okolo r. 1860, malá štvorcová stavba, ktorej spodná časť má režné murivo. Horná časť s výklenkom je zakončená trojuholníkovým štítom a krytá sedlovou strechou s krížom. V r. 1997 bola opravená. Vo výklenku stojí socha sv. Vendelína. Pred plotom kaštieľa stojí ďalšia prícestná Božia muka postavená v polovici 19. storočia, ktorá bola zastávkou púťového sprievodu. Je to malá štvorcová stavba krytá sedlovou strechou. Vo výklenku stojí socha sv. Jána Nepomuckého.
Na konci obce pri ceste na Záhorce sa nachádza prícestný kríž z umelého kameňa s liatinovým polychrémovým korpusom, ktorý na Slávu Boha dala v r. 1907 postaviť Margit Brodik. Okolo kríža je železný plot. Pred domom č. 19 stojí kamenný prícestný kríž z r. 1825. Pred kostolom sa nachádza kríž z umelého kameňa, ktorý na Slávu Boha dali r. 1964 postaviť tunajší r. k. veriaci. Vedľa bola z kamenných kvádrov postavená Lurdská jaskyňa so sochou Lurdskej Panny Márie a kľačiacej Bernadetty. Stavba bola vysvätená 20. augusta 1999. Za jaskyňou sa nachádza držiak na zástavy, ktorý bol r. 1938 postavený z kamenných kvádrov. Ústredný kríž cintorína z umelého kameňa bol postavený v r. 1928.
R. 2001 bola osadená pamätná tabuľa Józsefa Böhma (1906–1989) na stene domu č. 233. Na stene bývalého MNV bola 9. mája 1975 odhalená pamätná tabuľa skončenia vojny v obci 29. decembra 1944 a na pamiatku padlých 32 sovietskych vojakov. Dnes je v predsieni nového obecného úradu.
Základ dnešného usporiadania obce bol navrhnutý okolo r. 1865, keď z tohto obdobia pochádzajú najstaršie tunajšie ľudové domy. V dvoch domoch sa zachovali samostatné stavby letných kuchýň, priečne situované pôvodné latkové šopy, neskôr obmurované, maštale a sýpky postavené z nepálených tehál. Kováčska dielňa v blízkosti cintorína zanikla po r. 1950. Zaujímavou stavbou je bývalý výsek mäsa a byt rodiny Wilhelmovcov postavený v 30-tych rokoch 20. storočia, ktorí tu bývali do r. 1945. V budove je dnes súkromný obchod a pohostinstvo. Vo vinohradoch, dnes zvaných Szépasszonyvölgye, boli už v 19. storočí vyhlbované do pieskovcového vrchu vinohradnícke pivnice. Nachádzalo sa tu asi 75 pivníc. V podstate sa pivnice zachovali dodnes, ich murované nadstavby sú novšie. Na konci II. svetovej vojny sa v pivniciach skrývali obyvatelia obce.
Zaujímavou je aj budova bývalého obvodného notariátu, prízemná budova s pôdorysom v tvarom U, s výraznou korunnou rímsou, postavená začiatkom 20. storočia. Budova bola viackrát prestavaná a bol v nej obecný dom, žandárska stanica, pošta, neskôr i MNV, začas aj menšinová škola. Dnes je tu pekáreň s predajňou a v druhej časti sú Potraviny. V bývalom Králikovom dome bol zriadený klub dôchodcov.
Odkazy a pramene
Oficiálna stránka obce, staršia oficiálna stránka, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad
1. [MOL DL 65720]↩
2. [MOL DL 2421]↩
3. [MOL DL 65743]↩
4. [MOL DL 65746]↩
5. [MOL DL 65769]↩
6. [MOL DF 238323]↩
7. [MOL DL 65831]↩
8. [MOL DL 69420]↩
9. [Maksay, str. 522]↩
10. [Vass, str. 39]↩
11. [Oborni, NVJ 945]↩
12. [MOL UC 11:49a]↩
13. [Tóth, NVJ 1200]↩
14. [Tóth, NVJ 1228]↩
15. [MOL UC 6:57]↩
16. [Jancsó, NVJ III 223]↩
17. [MOL UC 6:58 (b)]↩
Okres VK 