Tag Archives: Želovce

Dorčany

Ako Dorchan sa po prvýkrát spomína už v r. 12901 v rámci výmeny majetkov medzi viacerými príslušníkmi rodu Balassa, pričom sa uvádza, že pôvodný vlastník, komes Petrus, ich získal už za kráľa Ladislava IV., čiže pred r. 1290. Pri metácii chotára Olovár z r. 12922 sa situuje na sever od tejto usadlosti. Listinou z r. 13263 daroval Petrus z rodu Balassa usadlosť Doarchan za verné služby svojmu služobníkovi Johannesovi, synovi Nicolaia, a jeho rodine. A hoci podľa tohto záznamu majetok dostal v plnom rozsahu pôvodných hraníc, v ďalšej listine z r. 13654 sa už Johannes uvádza s prídomkom de Kisduorchan, čo naznačuje, že sa usadlosť rozdelila (Malé Dorčany sa neskôr premenovali na Peserany).

História hlavnej obce pokračuje listinou z r. 13985, kde sa v komplikovanom spore o hranice majetkov v okolí Príbeliec objavuje Johannes, syn Dosu de Doworchan, ktorý sa tu ale zaujímavo uvádza aj pod menom Dosa de Pribel. V listine z r. 14276 sa ako kráľovskí poverenci spomínajú až dvaja zemania s prídomkom de Dorchan – Bartholomeus a Balthasar. Z r. 14357 máme potvrdenie, že usadlosť mala svoju farnosť a kostol, čo naznačuje, že v širšom okolí patrila k tým významnejším.

V r. 14488 sa majetok Doorchan rozdelil, a polovica sa dostala do zálohového vlastníctva zemana z Krtíša. V r. 14529 síce Nicolaus Dosa de Dorchan zálohový dlh vrátil, ale ešte v decembri toho roku10 dal opäť svoju časť do zálohy Balassovcom z Ďarmot. V r. 145411 dlh  splatil, ale neskôr ho musel znovu založiť, pretože v r. 146012 bol obvinený zo zabratia tohto majetku bez splatenia dlhu. V r. 146213 bol Nicolaiov majetok násilne zabratý Ladislaom Balassom z Ďarmot, z čoho bol dotyčný aj obvinený.

V r. 147114 pripadla druhá polovica pôvodného majetku Dworchan vdove po Gasparovi, ktorá ju určila ako veno pre svoje dcéry. Podobne tak urobili aj majitelia prvej polovice listinou z nasledovného roku15. V r. 147716 sa tu uskutočnilo čítanie poslednej vôle zosnulej manželky Ladislaua Balassu, pričom sa spomína aj tunajší kňaz Matheus (33-ročný). V r. 150317 prevzal Paulus z jednej vetvy rodu zostávajúce majetky a zálohové dlžoby od Matthiasa z druhej vetvy. Okrem štyroch poddanských port, z ktorých 3 boli opustené, sa tu spomínajú aj vinice a viničný vrch. Poslednú predmoháčsku zmienku máme z listiny z r. 152418, kde Franciscus de Dorchan a jeho synovia odkúpili od zemana z Inanchu polovicu kúrie a spustnuté poddanské usadlosti na majetku Alsochehy (iným menom Zolganene).

V súpise novohradskej stolice z r. 154919 sa Dorczaan uvádza ako vlastníctvo modrokamenských Balassovcov. Podľa zápisu zo stoličnej kongregácie z r. 159820 sa o prédium Dorchány sporili Balassovci s rodom Sóos. Ako prédium bez obyvateľov v chotári Želoviec sa spomína aj v urbári z r. 160521. Aj v ďalšom urbári z r. 166022 sa spomína ako opustená – boli tu len hospodárske lesy a vinice. Donáciou z r. 168623 pripadla spolu s množstvom ďalších usadlostí rodu Zichy, čo je aj posledná písomná zmienka, ktorú sa nám podarilo dohľadať. Neobjavuje sa ani na neskorších vojenských mapách, takže ako sídlo zanikla úplne. Zostal po nej len chotárny názov, ktorý umožňuje presnú lokalizáciu neďaleko bývalých kúpeľov Šóšár, pod kopcom Boží vrch (Istenhegy). Podľa najstarších foriem zápisu názvu je zrejmý slovanský pôvod usadlosti, a podľa Gyorffyho šlo o pomenovanie podľa zamestnania obyvateľstva – v tomto prípade kráľovských dvorníkov.


1. [MOL DL 65720]
2. [MOL DL 84677]
3. [MOL DL 65739]
4. [MOL DL 65769]
5. [MOL DL 65941]
6. [MOL DL 65868]
7. [MOL DL 65876]
8. [MOL DL 39126]
9. [MOL DL 44632]
10. [MOL DL 65900]
11. [MOL DL 65903]
12. [MOL DL 65914]
13. [MOL DL 15776, kópia 65918]
14. [MOL DL 65947]
15. [MOL DL 57202]
16. [MOL DL 65958]
17. [MOL DF 247974]
18. [MOL DL 65655]
19. [Maksay, str. 503]
20. [Oborni, NVJ 192]
21. [MOL UC 11:49 (a)]
22. [MOL UC 6:57]
23. [MOL A 57 18 402]

Peserany

Pôvod názvu sídla je neistý, možno však uvažovať o základe od slov pes, psiar, čiže mohlo ísť o osadu loveckého služobníctva, patriaceho k hradu Modrý Kameň.

Prevažná väčšina písomných zmienok, v ktorých sa spomína názov Pezeren alebo Peseren, sa nevzťahuje k samotnému sídlu, ale k menšiemu zemianskemu rodu, ktorý tu podľa všetkého sídlil. Jeho zakladateľom bol Ján, syn Mikuláša, ktorý od Petra z rodu Balaša dostal v roku 1326 majetok Dorchan ako dar za verné služby. Tento majetok si hneď rozdelil s bratom a otcom, a v listine z roku 1365 sa v spore s Balašovcami, ktorí napadli jeho aj sluhu Mikuša, Ján uvádza s prídomkom de Kisduorchan, čo je práve pôvodné meno Peseran (ako to dokážu neskoršie záznamy). V skomolenej forme de Kisdauarchan je uvedený aj v ďalšom zázname z tohože sporu v roku 1367, ktorý pokračoval aj v roku 1374, kde sa ale Ján spomína ako syn Demetra (pravdepodobne chybný zápis). Ján sa opäť uvádza ako svedok v listine z roku 1380, tu je však opäť korektne uvedený
ako syn Mikuláša.

Peserany na mape 2. VM

Názov sídla aj mená zemanov sa uvádzajú v listine z roku 1422 pri metácii chotára Sklabinej, s ktorou Peserany priamo susedili. V tejto aj ďalších listinách z roku 1428 a 1436 sa ako sused, a neskôr ako poverenec kráľa spomína Bartolomej, syna Ondreja. V rovnakej funkcii sa v roku 1446 objavuje Ján, a v roku 1465 a 1466 aj Peter. Ešte jeden Ján sa ako svedok uvádza v listine z roku 1480, a v roku 1500 sa spomína František. O samotnom sídle je už len jedna ďalšia pozdná zmienka z roku 1516, kedy ho spolu s Hradzanmi pri Plachtinciach od tunajšieho zemana Juraja Dorčányho výmenou získal Ondrej Orbonáz zo Szügy, proti čomu o rok neskôr protestoval Ján Balaša. Tu sa uvádza iné, pôvodné meno (alio nomine) tohto sídla, a to konkrétne Kysdorchan (Malé Dvorčany), čo je dôkazom, že skutočne šlo o rovnakú sídelnú jednotku.

Peserany na mape 3. VM

V období osmanskej okupácie sídlo zrejme zdieľalo rovnaký osud s materskou osadou Dorčany, pretože nie je uvedené ani v stoličnom portálnom súpise, ani v urbároch Balašovcov. Ako prédium sa spomína v roku 1578, kedy sa dedičia Orbonázovcov sporili o majetkové listiny s príbuzným Jurajom Neverym. V roku 1663 sa však jeho názov objavuje v donácii pre novozámockého poručíka Štefana Boronkaya. Ešte raz sa ako prédium spomína v zápise zo stoličnej kongregácie z roku 1687, kde zemianka z Peťova žiadala pre obyvateľov okolitých obcí zákaz využívania jej majetkov, ku ktorým patrili aj Peserany. Sídlo úplne absentuje na mape 1. vojenského mapovania, pri ďalšom mapovaní tu stál len prícestný hostinec, a ako osada sa znovu objavuje až koncom 19. storočia, kedy patrila do želovského panstva rodu Zičy. V 70. rokoch 20. storočia bol na mieste bývalej nemocnice, ktorá bola po zlúčení s nemocnicou vo Veľkom Krtíši zbúraná, postavený odštepný závod podniku Tesla z Liptovského Hrádku, ktorého areál je dominantou dnešnej osady, katastrálne patriacej ku Sklabinej.

IMG_4369E

Mykouhaza

Ako prvú písomnú zmienku o usadlosti uvádza Gyorffy listinu z r. 12721, v ktorej sa síce vyslovene neuvádza jej názov, avšak hovorí sa jednom popluží pôdy na východ od rieky Kyurtus (Krtíš), ktorú rodina zemana menom Mykou de Bechke (dnes Becske v maď. časti Novohradu) predala komesovi Petrovi z rodu Balassa. Dá sa predpokladať, že usadlosť bola pomenovaná po tomto Mykovi, a nie po známejšom rovnomennom otcovi komesa Petra.

S názvom Michohaza sa stretávame až v r. 13232, kde sa hovorí dokonca o dvoch rovnomenných usadlostiach, pričom tá druhá sa pre potreby rozlišovania označuje aj ako Dubzighaza. Zástupcovia rodu de Bechke sa sťažoval kráľovi, že obe nimi vlastnené usadlosti boli násilne zabraté komesom Dubzygom a jeho bratmi, ktorí tiež fyzicky napádali ich príbuzných. Kráľ dal prešetriť situáciu, opraviť poškodené hraničné body a ešte v tom istom roku3 vydal listinu potvrdzujúcu nárok rodu de Bechke na dedičné užívanie oboch majetkov. Už v r. 13344 však tento rod svoje majetky Seel (Želovce) a Mykouhaza predáva komesovi Petrovi, synovi Bitera z rodu Balassa.

Toto je aj posledná zmienka o usadlosti, ktorú sa nám podarilo nájsť. Zostáva tu však mnoho nezodpovedaných otázok a nezrovnalostí – nie je jasné, ako a prečo sa tento majetok dostal po r. 1272 od Balassovcov späť k Bechkeovcom (ak vôbec skutočne šlo o rovnaký majetok); a nepoznáme ani osud či pôvodnú polohu tejto usadlosti. Dvakrát sa v listinách spomína, že ležala na východ od rieky Krtíš, a Gyorffy ju situuje na severovýchod od pôvodných Želoviec, ktoré ležali v blízkosti dnešnej lokality Slanisko (Šóšár). Je tu určitá hlásková podobnosť s neďalekým toponymom Manková (Mankovský vrch), ale to je len náš nekvalifikovaný dohad.


1. [MOL DL 65708]
2. [MOL DL 40426]
3. [MOL DL 40434]
4. [MOL DL 65746]

Mankó

Osada Dolná Manková pod kopcom Manková (Mankó-hegy) medzi dnešnými Slov. Ďarmotami a Opatovskou Novou Vsou sa spomína ako samostatná obec Mankfolua v listine z r. 12901, kedy sa dostala do majetku Demetera, predka rodu Balassa. V r. 13232 ju spolu s ďalšími dedinami pri Ipli vymenil zvolenský komes Donch za obec a hrad Sučany (okr. Martin).

Opäť sa objavuje v súpisoch odvodov divínskeho panstva z r. 1678 a 1689, kde je uvedená vínna daň z Mankovej (Mankoy dézsmabor)3. Ako Manko sa uvádza aj v kráľovskej knihe z r. 16914. Na mape 2. vojenského mapovania je na tomto mieste zakreslený prícestný hostinec. Na prelome 19. a 20. storočia bola ako Mankófalva samotou mesta Balassagyarmat5, dnes patrí pod S. Ďarmoty.

Dolná Manková pri S. Ďarmotách

S podobným (v maďarčine rovnakým) toponymom sa ale stretávame aj pomerne blízko, v katastri Želoviec. Osada Mankov pod Mankovským kopcom (tiež Mankó-hegy) sa koncom 19. a začiatkom 20. storočia spomína pod názvami Mankóhegy telep (miesto pod Mankovským vrchom) alebo Mankódűlő (Mankovské vinice)5. Aj dnes sú na tomto mieste vinice a niekoľko záhradkárskych objektov.

Mankov pri Želovciach

1. [MOL DL 65721]
2. [MOL DL 65737]
3. [MOL UC 87:2a, b]
4. [MOL A 57 22 24]
5. [Galcsik Zsolt: Nógrád megye közigazgatási és területi változásai (1872–2005). (Salgótarján, 2005.)]

Kostol v Želovciach

V dnešnom chotári Želoviec, na mieste zaniknutého sídla Dvorčany pod vrchom Istenhegy, sa nachádzal kamenný stredoveký kostol. Zmienku o ňom a jeho kňazovi poznáme z listiny z r. 1435. V r. 1477 sa spomína aj ďalší miestny kňaz Matej. Zo stavebného materiálu pôvodnej budovy vraj bol v r. 1725–1728 postavený rímskokatolícky kostol sv. Ondreja a Beňadika so šindľovou strechou, ten však za necelých 50 rokov schátral. Vo veži kostola boli zavesené dva zvony. Pri ňom sa rozprestieral cintorín, na ktorého mieste dal v r. 1771 gróf František Zičy I. postaviť nový rímskokatolícky kostol sv. Imricha.
Kostol na pohľadnici zo začiatku 20. storočia
Je to jednoloďový priestor s rovným stropom, segmentovým uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a pred štítové priečelie predstavanou vežou. Veža bola začiatkom 20. storočia prefasádovaná. Kostol bol v r. 1948-1974 renovovaný. Interiér kostola má rovné stropy ich výmaľba je z r. 1948. Oltár s drevenou plastikou sv. Imricha a po stranách s dvomi anjelmi. Dva bočné oltáre sú novšie. Barokový obraz Kladenie Krista do hrobu je olejomaľba z druhej polovice 17. storočia. Steny kostola zdobia sochy. Baroková kamenná krstiteľnica a svätenička pochádzajú z 18. storočia. Lurdská jaskyňa, so sochou Lurdskej Panny Márie a kľačiacou Bernadettou, je z r. 1995. Organ s neoklasicistickou píšťalovou skriňou bol vyrobený v druhej polovici 19. storočia. Nástroj bol viackrát opravovaný, naposledy r. 1982. Vo veži sú zavesené štyri bronzové zvony.
Kostol v Želovciach dnesKostol v Želovciach - čelný pohľad
Tunajšia rímskokatolícka fara bola postavená r. 1773 spolu s kostolom, ale farnosť bola zriadená r. 1771. Je to prízemná barokovo–klasicistická budova na pôdoryse s tvarom L.