Geografia
Obec leží vo východnej časti Ipeľskej kotliny v doline Krtíša na pravom brehu Ipľa. Chotár je na mokrej zaplavovanej nive tokov a na plochých rozrezaných chrbtoch z mladotreťohorných uloženín. Na strmších úbočiach sú dubové a agátové lesíky. Má lužné, nivné a hnedozemné pôdy.
Záhorce patrili k Hontianskej stolici, a spolu so Selešťanmi tvorili cíp, ležiaci v povodí Ipľa pri hraniciach s Novohradskou stolicou. Azda preto sa nazývali aj Erdőszég (Lesocíp), dokonca aj Erdőhát (Lesochrbát). Od r. 1907 boli k obci pričlenené aj Selešťany, preto existuje aj spoločný názov Erdőszelestény. K Záhorciam patria aj Dolné a Horné Podlužany, a Piata čiastka.
História
1236 Zachara, 1277, 1330 Zahara, 1386 Sahora, 1404, 1477 Zahora, 1773, 1786 Zahora, Zahorce, 1808 Zahora, Záhorce, 1863 Záhora, 1873–1888 Zahora, 1892–1907 Erdőmeg, 1913, 1938–1945 Erdőszelestény, 1920 Záhorce, Záhora, 1927–1938, 1945– Záhorce
O starobylosti chotára obce svedčí paleolitické nálezisko pri Selešťanoch, ďalej osídlenie lužickou kultúrou pri Záhorciach a nálezy z doby halštatskej a rímskej v Selešťanoch. Prvá písomná zmienka je z r. 12361, a kráľ Belo IV. ňou potvrdil darovanie siedmych popluží v chotári Záhoriec (Zachara) zvolenskému županovi Detricovi, predkovi Balassovcov, ktoré uskutočnil už jeho otec Ondrej II. (1205-1235). Zaujímavý je údaj, že toto územie ležalo v dvoch komitátoch – polovica v Novohrade, druhá polovica v Honte. Podľa všetkého bol chotár Záhoriec ešte väčší, pretože v r. 12772 istý Adam, syn Obuska z Turca, a Kuba, syn Preyezloua, predali svoju časť Záhoriec, ležiacu v Novohradskom komitáte, Detricovmu synovcovi Dominicovi. Toto územie susedilo s Podlužanmi, Opatovcami a Dolnými Nenincami, ktorých vtedajší majitelia sa uvádzajú v metácii, a touto kúpou získali predkovia Balassovcov celý chotár sídla.
V r. 13233 patrili Záhorce a ďalšie majetky v Poiplí zvolenskému komesovi Donchovi, ktorý ich ale vymenil so svojmi príbuznými, pánmi Modrého Kameňa, za majetky na Považí. Na podnet nových majiteľov bolo tohože roku4 zahájené šetrenie o komitátnej príslušnosti týchto majetkov, avšak jeho výsledky nepoznáme. V r. 13865 sa Sahora spomína pri majetkovom vyrovnaní medzi vdovou po Georgiovi Balassovi a jej príbuznými, podľa ktorého mal tento majetok zostať vo vlastníctve vdovy. Otázna je relevantnosť listiny z r. 14046, ktorú k Záhorciam priraďuje Bakács. Táto pojednáva o spore o úžitky z majetkov pri Ďarmotách medzi Balassovcami a vdovou po zemanovi z Príbeliec, a objavuje sa v nej majetok nazvaný Erduhath, avšak bez udania čo len približnej polohy je otázne, prečo by malo ísť práve o Záhorce, najmä ak sa tieto predtým aj potom už pod takýmto názvom v listinách nespomínajú.
Otázna je aj osoba istého Stephana, právneho zástupcu, ktorý v listinách z r. 14057 a 14108 vystupuje s prívlastkom de Zahora či de Zaharay. Keďže obec dlhodobo vlastnili Balassovci, nedá sa predpokladať, že by sa tu mohol vyvinúť iný zemiansky rod (preto ani nehovoríme o prídomku). Mohlo azda ísť o familiára Balassovcov, prípadne vzdelaného miestneho kňaza, ale tiež je možné, že tento Stephanus nemá so Záhorcami nič spoločné. V r. 14229 sa Záhorce spomínajú ako hraničný majetok pri metácii Bátorovej a Opatoviec, a ich majiteľom bol Nicolaus z Ďarmot. V r. 147710 sa Sigismundus Balassa majetkovo vyrovnal so svojou manželkou a jej príbuznými z rodu de Zewlews, ktorým Záhorce a ďalšie majetky pripadli do užívania. Dôležitá je aj posledná známa predmoháčska listina z r. 148011, ktorá dokladá existenciu miestneho kostola aj kňaza.
Podľa portálneho súpisu Hontianskej stolice z r. 154912 mali Záhorce 13 usadlostí a naďalej patrili do panstva Balassovcov. Stránka obce uvádza existenciu daňového súpisu Novohradského sandžaku z roku 1566, podľa ktorého Záhorce mali 21 usadlostí, s poddanskými priezviskami: Simon, Muran, Kun, Perengil, Morin, Elek, Tot, Sipos, Farkas, Varga, Kas, Giregor a Poroskai. V roku 1579 malo sídlo patriť tureckému dôstojníkovi Turali bin Mehmetovi. Súpis majetkov modrokamenského panstva z r. 160513 uvádza pod názvom Zahran 10 osídlených a 4 opustené usadlosti, s priezviskami poddaných: Juhasz, Farkas, Toth, Moreni, Kun, Kasza, Melegh, Piros a Porozka. Výrazný úbytok obyvateľstva dosvedčuje súpis divínskeho panstva z r. 166014, kde sa nachádza len 6 poddanských a jedna želiarska usadlosť, zväčša s novými priezviskami, ktoré môžu naznačovať aj pôvod prisťahovalcov: Balogh, Juhász, Toth, Csabi a Ovari. Sedem opustených usadlosti predtým obývali poddaní Kun, Kasza, Bossak, Portas, Varnik, Sipos a Dyncs (?).
Po zhabaní divínskych majetkov Balassovcov získali koncom 17. storočia15 v Záhorciach majetky aj rody Koháry a Zichy. Už Korabinského lexikón uvádza obec ako čisto slovenskú. Pôvodní obyvatelia sa zaoberali roľníctvom. Obrábali role a chovali domáce zvieratá, hovädzí dobytok a ošípané. V časoch maďarizácie sa používal umelý názov Erdőmeg; podľa Borovszkého tu mali majetky Balassovci, Zichyovci a Albert Somogyi. Po Viedenskej arbitráži bola hranica posunutá tak, že medzi Peseranmi a Sklabinou bol zriadený prechod na Slovensko. Mená padlých v 2. sv. vojne sú uvedené na pomníku padlým, ktorý je postavený oproti KD.
Osobnosti
- Michal Algöver (1826-1928) – matematik, zememerač, zakladajúci člen Matice slovenskej. Dlhodobo žil v Podlužanoch.
- Štefan Algöver (1863-1934) – náboženský publicista, narodil sa v Podlužanoch.
Pozoruhodnosti
Dominantou obce je evanjelický klasicistický kostol z r. 1781. Jednoloďová dispozícia s polkruhovým uzáverom a rovným stropom na fabiónoch. V interiéri barokovo-klasicistický oltár s jednoduchou stĺpovou architektúrou z konca 18. storočia. Nachádza sa tu aj moderný rímsko-katolícky kostol Sedembolestnej Panny Márie, a samostatne stojaca kamenná zvonica.
Z 19. stor. pochádzajú hlinené viacpriestorové domy s hospodárskymi budovami pod jednotnou, pôvodne slamenou valbovou strechou (č.d. 36), z prelomu storočí zas murované domy so stĺpovou loggiou a dreveným vyrezávaným parapetom na čelnej strane. Za obcou sú veľké stodoly z nepálených tehál z 19. storočia.
Odkazy a pramene
- Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad
- ANTOLOV, Pavel. História Záhoriec /. 1. vyd. Záhorce : Obecný úrad, 2007. 91 s. ISBN 9788096971671 (brož.)
Okres VK 