Závada

 Geografia
Závada
Obec leží na styku Krupinskej planiny a Ipeľskej kotliny v plytkej doline Pravického potoka. Pahorkatinný až vrchovinný povrch chotára s plochými, dolinami rozčlenenými chrbtami tvoria andezitické tufity. Dubový les je len v severovýchodnej časti. Má hnedé lesné a hnedozemné pôdy.

 História 

1393 Zaoud ?, 1446 Zawuoda, 1447 Wyfalw a.n. Zawoda, 1549 Zawodaa, 1605 Zauoda, 1660 Zauada, 1786 Zawada

Dve listiny z r. 13931, ktoré niektoré pramene udávajú ako prvú písomnú zmienku, sú prinajmenšom sporné, hoci úplne vylúčiť ich nedokážeme. Vymenúvajú sa tu štyri majetky, ktoré po smrti Dyonisia de Luchunch získal Joannes de Paztoch – sú to Terbeded, Zawoz (Zauod), Tekysberen (Tekusberen) a Rethysagh (Retisaag). Už samotný zápis nasvedčuje, že jedna z variácii (Zawoz či Zauod) je len chybným zápisom, a vzhľadom na to, že v neskorších listinách sa v názve obce vždy objavuje koncovka -da (nie –d), je skôr pravdepodobné, že správnym zápisom tu je Zawoz, a v tom prípade nejde o Závadu, ale o iné neznáme zaniknuté sídlo. Tomu nasvedčujú aj ďalšie indície – šľachta z Lučenca a Pastoviec (Pázstó) v tejto dobe v priamom okolí dnešnej Závady žiadne iné majetky nemala; a napokon aj dalšie tri sídla (Trebeľovce, Borsosberény a Rétság), spomenuté v týchto listinách, sa nachádzajú bližšie k záujmovému územiu týchto dvoch rodov.

Zavada na mape 1. VM

Prvá hodnoverná zmienka sa tak nachádza v listine z r. 14462, ktorá pojednáva o sťažnosti skupiny zemanov, vznesenej voči Balassovcom z M. Kameňa, ktorí vraj neoprávnene obsadili množstvo ich majetkov, medzi ktorými sa spomína aj Zawuoda. Ktorému z týchto zemanov patrila nevedno, ale už o rok neskôr3 ju spolu s ďalšími majetkami v okolí v mene kráľa daroval guvernér Hunyady istému Johannovi, zvanému Gereb, s prídomkom de Wingard (dnes Vingard v Rumunsku), pretože ich predchádzajúci majiteľ, Michael Rado de Palasth (Plášťovský), zomrel bez dedičov. V tejto listine sa sídlo uvádza pod názvom Wyfalw alionomine Zawoda, čiže šlo o „novú ves“ – novovzniknutú kolonizačnú dedinu, pravdepodobne na valaskom práve – iným menom Zawoda.

Ďalšia zmienka pochádza až z r. 15494, kedy sa uvádza v súpise sídiel novohradskej župy pod názvom Zawodaa. Jej majiteľom však nebol nik z okolitých zemanov, ale patrila Franciscovi Bebekovi, pánovi fiľakovského hradu. Turecký súpis z r. 1554 narátal 10 domácností, s priezviskami poddaných: Palik, Elijas, Sándor, Sirkó, Mesterik, György a Kubiny. Fiľakovské panstvo Bebekovci za zradu stratili, ale v r. 15635 prešlo na ich príbuzného Johanna Pethew de Gerse (Gersekarát). Podľa súpisu z r. 15836 tu bol zemepánom Sigismund Balassa, richtárom bol istý Martinus Lassan a slúžnym Georgius Polak. Dodatok7 uvádza, že títo dvaja a ešte Andreas Welky tvorili všetko obyvateľstvo. Celkovo 9 mien sa objavuje v súpise majetkov modrokamenského panstva z r. 16058 – Lassan, Nagy (3x), Nouak, Lucacz, Poulik, Illies a Sirko.

Zavada na mape 2. VM

V r. 16529 sa novohradská kongregácia zaoberala žiadosťou o reambuláciu hraníc medzi Závadou a Ľuborečou. V r. 166010 už sídlo bolo súčasťou divínskeho panstva Balassovcov, a súpis uvádza 11 mien – Palyachov (richtár), Liptak, Paulik (2x), Matusouitch, Illes (4x) a Nouak (2x). V r. 168611 sa spolu s ďalšími divínskymi majetkami dostalo do rúk Zichyovcov. Súpis z r. 168912 udáva štyroch poddaných a dvoch želiarov, avšak bez konkrétnych mien. Tie obsahuje ešte jeden súpis z konca storočia13, viac-menej potvrdzujúci stabilné osídlenie – Illias (6x), Novák (4x), Paulik (2x), Fabianky a Alichob.

Zavada na mape 3. VM

Pred rokom 1848 bol za obcou na Pravickom potoku zemepánsky mlyn. Začiatkom 20. storočia boli najväčšími statkármi Zichyovci a Viktor Geltperger. Zaostalá poľnohospodárska výroba bola hlavným zamestnaním obyvateľov Závady až do polovice 20. storočia. Obživu a možnosti ťažby surovín dávali aj okolité lesy. Rozvinuté boli domáce remeslá, súvisiace s poľnohospodárskou prácou a vidieckym spôsobom života. Obyvatelia v r. 1923 a 1928 odkúpili väčšiu výmeru lesov, pasienkov a pôdy od Zichyovcov a iných statkárov. K zlepšeniu hospodárskej situácie obyvateľstva podstatnou mierou prispela stavba cestnej siete, spájajúcej Lučenec a Modrý Kameň s Levicami a Zvolenom, v rokoch 1934–1936.

Priaznivý rozvoj prerušili vojnové udalosti, ktorým predchádzala okupácia pohraničnej slovenskej časti Novohradu Maďarskom. Až do zimy 1945 priame boje v obci neboli. Závada bola oslobodená 14. januára 1945. V r. 1946 bol zavedený pravidelný autobusový spoj medzi Modrým Kameňom a Lučencom, od r. 1948 už autobusy premávali viackrát denne. V r. 1955–1957 sa stavala cesta cez obec do Pravice.

Osobnosti

  • Štefan Algöver (1863–1934) – evanjelický kňaz, publicista, národovec, ktorý pôsobil a v roku 1934 zomrel v Závade vo veku 71 rokov. V Závade prežil 43 rokov, najviac zo všetkých evanjelických kňazov v histórii závadskej cirkvi.
  • Koloman Bazovský (1866–1950) – pedagóg a prekladateľ, novinár, publicista. Do škôl chodil v Závade a v Lučenci, kde absolvoval učiteľský ústav.
  • Ľudovít Bazovský (1872-1958) – advokát, politik, publicista a novinár, brat Kolomana. Pochovaný je v Lučenci, kde býval prevažnú časť života.
  • Karol Branislav Halenay (1823-1885) – evanjelický farár v Závade, národovec, publicista, zberateľ ľudových piesní. Počas 34-ročného pôsobenia v Závade prežil neľahké roky poznamenané strádaním, z ktorých najťažším bol po cholere v roku 1873 rok 1875, kedy veľkému požiaru padla za obeť takmer celá obec.

Pozoruhodnosti

Kostol v Závade

Evanjelický klasicistický kostol z roku 1822; jednoloďová stavba so segmentovým uzáverom, predstavanou vežou, rovnými stropmi a fasádou členenou rímsami a pilastrami so štukovým rastlinným motívom. V interiéri sa nachádza neskororenesančný oltár z roku 1659, s bočnými rastlinnými ušnicami, ústredným obrazom Zmŕtvychvstania, na predele obraz Poslednej večera a v nadstavci obraz sv. Trojice. Ďalej je tu klasicistická polygonálna kazateľnica z r.1813, a kamenná ľudová krstiteľnica s maľovanou geometrickou ornamentikou z r. 1858.

Cirkevný zbor Závada bol do jesene 1783 fíliou zboru Ľuboreč. Ako fília si vystaval v roku 1615 modlitebňu (kaplnku). V roku 1659 si do nej zadovážili drevený oltár, ktorý slúži dodnes. Koncom 17. storočia (r. 1695) si zaobstaral i zvon. V roku 1822 si zbor za účinkovania farára Hajnóczyho vystavil na novom pozemku kostol, ktorý mal byť náhradou za starý, stojaci na „brode“ uprostred dediny pri potoku. Ten bol stále vlhký a nevyhovoval. Lenže aj nový kostol mal nevýhodu, lebo stál na šikmej ploche, na svahu nad dedinou, a problémy s jeho stabilitou tak pretrvali dodnes.

Odkazy a pramene

Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad


1MOL DL 96670, 39116
2MOL DL 13922
3MOL DL 44453
4Maksay, str. 522
5GÉRESI Kálman. A nagy-károlyi gróf Károlyi-család oklevéltára harmadik kötet. Budapest. 1885. (č. 200, str. 332)
6MOL UC 59:13
7MOL UC 11:34 (a)
8MOL UC 11:49 (a)
9Tóth, NVJ 1020
10MOL UC 6:57
11MOL A 57 18 402
12MOL UC 30:23 (a)
13MOL UC 84:94 (b)
Reklamy

Vložiť komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s