Geografia
Obec leží v Ipeľskej kotline v širokej doline Tisovníka. Odlesnený chotár je pahorkatina s plochými členitými chrbtami z mladotreťohorných uloženín. Má hnedozemné, prípadne illimerizované, nivné a lužné pôdy. Je tu sírovodíkový termálny prameň (34,5°C). Obec Vieska je ohraničená horou Pravička. V blízkosti je Vanov vrch (456,9 m) nad ním Lysec (716,4 m) oproti nim Havran(370,3 m).
História
1341 Kwysflow, 1549 Kysfalwd, 1773 Kissfalu, 1786 Kischfalu, 1808 Kisfalu, Malá Wieska, Malá Wěska, 1863–1882 Kisfalu, 1888–1913 Tótkisfalu, 1920 Malá Vieska, 1927– Vieska
Jediný predmoháčsky záznam o existencii sídla na mieste dnešnej obce poznáme z listiny z r. 13411, kedy sa Kwysfolw uvádza ako hraničný majetok pri metácii chotára sídla Zalustie (asi Slatinka). Vzhľadom na to, že v metácii sú uvedené aj ďalšie bezpečne stotožniteľné toponymá ako rieka Zaluthna (Slatinka, dnes Stará rieka), či sídlo Sancti Petrus (Pôtor), ide o nespochybniteľný záznam, ktorý posúva doteraz publikované údaje o prvej písomnej zmienke (Vlastivedný slovník obcí uvádza r. 1497, Borovszky r. 1598) o viac ako 150 rokov hlbšie do minulosti. Majiteľ tohto majetku sa tu neuvádza, ale môžeme predpokladať, že patril buď zachovanej vetve rodu Strehovských, prípadne tvoril východnú hranicu panstva Balassovcov.
Ďalšie zmienky o obciach s variáciou názvu Kisfalu sú už minimálne sporné. Gyorffy v Novohrade uvádza dve takéto sídla (pri Salgótarjáne a Fiľakove), obe s prvou písomnou zmienkou zhruba z rovnakej doby ako Vieska. Pravdepodobne neskôr vznikla aj Malá Ves (dnes časť Lučenca), ktorá zdieľa rovnaký maďarský názov. Otáznym je predikát de Kisfalud, ktorý používal liptovský rod Lipthayovcov po zisku majetkov v Novohrade – literatúra presne neuvádza, o ktoré sídlo šlo, ale aj vzhľadom na neskoršie vlastnícke pomery to Vieska byť nemohla.
S tou sa tak opäť stretávame až v súpise z r. 15492, kde sa vo forme Kysfalwd uvádza ako majetok Jánosa a Istvána Madáchovcov. Turecký súpis z r. 15543 uvádza dve sídla Kisfalu, avšak neumožňuje rozlíšiť, o ktoré dve ide. Jedno malo 11 domácností s priezviskami Valenti, Jakobiny a Pásztor (podľa Vassa je toto Vieska); druhé 3 domácnosti s priezviskami Csorna, Kós a Késős. V r. 15994 sa spomína spor o prasce, ktoré poddaní Balassovcov odohnali poddaným Petra Madácha z Viesky. V r. 16015 žiadal Zsigmond Balassa zákaz aj pre obyvateľov Viesky vstupovať na jeho majetky v Kľačanoch a Podlužianke. Jozsef Palásthy žiadal to isté v r. 16026 ohľadom svojich majetkov vo Vátovciach. Zákaz využívania okolitých majetkov pre obyvateľov Viesky bol vydaný aj v r. 16867. V júni roku 16898 sa spomínajú akési problémy okolo voľby strehovského richtára, pričom jeden z kandidátov bol zemepánom presťahovaný do Viesky.
Korabinsky už koncom 18. storočia označuje obec za slovenskú. Operát k vojenskému mapovaniu uvádza existenciu mosta cez potok Tisovník, Fenyes pridáva aj existenciu mlyna. Podľa Borovszkého v r. 1770 obec vlastnili zemania Péter Révay, József a György Barossovci, Mihály Fáy, Péter Mikula a Ferenc Darvas, v 19. st patrila Forgáchovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom oviec. Poľnohospodársky charakter si obec zachovala aj po roku 1918. K obci patrí aj osada Lupín, ktorá bola osídlena v rokoch 1939 až 1940 prisťahovalcami z Pruského.
Pozoruhodnosti
Ako historická pamiatka sa zachoval neskorobarokový zvon z 18. storočia, vyrobený z liatej zvonoviny – takzvaný umieráčik s nápisom: Gloria in Excelis Deo 1701 (v preklade Sláva na výsostiach Bohu 1701). Je umiestnený vo zvonici postavenej v r. 1991. Z 19. storočia sú kamenné domy s murovanými štítmi, sedlovou strechou a kamenným podstreším (č.d. 6 a 29). Zo začiatku 20. stor. murované domy so stĺpovou loggiou, vyrezávaným, kovaným alebo murovaným parapetom a vchodom bránkou medzi dvoma stĺpmi (č.d. 1, 6, 11, 22, 27)
Odkazy a pramene
- Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad
- MAKOVNÍKOVÁ, Anna. Vieska: 550 rokov od písomnej zmienky /. Vieska : Obecný úrad, 1997. [16] s :. ISBN 8096779540 (brožúra)
Okres VK 