Geografia
Obec leží v Pôtorskej pahorkatine, v doline pri sútoku Starej rieky a Koprovnice. Najvyšším vrchom v chotári sú Lipiny a Nárťa. Jadro obce tvorí samotný Pôtor a bývalá samostatná obec Žihľava. Okrem nich sú tu ešte miestne časti Slatinka a Háj, a osady Nový Salaš, Vátovce a Elektráreň. Hydrologickou osou chotára je Stará rieka. Chotár obce je veľmi bohatý na minerálne vody. Reliéf územia obce má pahorkatinový ráz. Pôvodnou rastlinnou formáciou sú tu listnaté lesy. V kotlinnej časti sa nachádza teplomilné rastlinstvo s poľnohospodárskymi kultúrami a lúkami. Územie obce je bohaté na lesnú zver.
História
1338 Sancti Petrus, 1400, 1424, 1549 Zenthpeter, 1624 Puotor, 1773 Sz[ent]-Péter, Potor, 1786 S[ent]-Péter, Petor, 1808 Szent-Péter, Swatý Pětor, 1863–1902 Szentpéter, 1907–1913 Nógrádszentpéter, 1923– Pôtor
Borovszky uvádza, že prvá zmienka o kostole zasvätenom apoštolovi sv. Petrovi pochádza z r. 1297, čo prebrali aj niektoré publikácie (o. i. Vlastivedný slovník obcí). Túto listinu však nespomína ani Gyorffy, a nenašli sme ju ani my. Existuje však starší záznam – listina z r. 12831, kde sa pri výmene častí majetkov Slatinky a zaniknutého sídla Lopusreu spomína práve tento kostol (Eccam St Petri Apli), lokalizovaný v blízkosti Slatinky. Toto skoré potvrdenie jeho existencie umožňuje celkom bezpečné stotožnenie so záznamom zo súpisu pápežských desiatkov, datovaného do obdobia 1332-13372, kde sa už uvádza aj miestny kňaz Petrus (Petrus sacerdos Sancti Petri).
Kostol sv. Petra pôvodne asi slúžil obyvateľom Slatinky, a nové sídlo v jeho okolí vzniklo až neskôr. Po prvýkrát sa spomína v r. 13383 v listine, ktorá rieší prípad zmiznutia či vraždy istého Georgia, sluhu sľachtica z Vátoviec, ktorý bol pravdepodobne prepadnutý a zabitý neďaleko Pôtra (villa Sancti Petrus) pri svojom návrate z dolnostrehovského kostola. Sluhu mali prepadnúť muži Petra, syna Bytera z Modrého Kameňa, ktorému podľa všetkých indícií táto dedina patrila. Ďalšia zmienka je v listine z r. 13414, ktorá pojednáva o predaji časti zeme Zalustia (azda Slatinka), ktorá ležala medzi Vátovcami a Pôtrom (Sancti Petrus). Pri metácii chotára tohto majetku sa uvádza aj veľká (hradská) cesta do Pôtra.
Ďalšie informácie mám až zo začiatku 15. storočia. V r. 14005 bol pred stoličné orgány predvolaný Nicolaus z ďarmotských Balassovcov, ktorého poddaní z Pôtra (Zenthpeter) zo spoločných pasienkov odohnali a zabili cudzie prasce. V r. 14246 ten istý Nicolaus predal svoje majetky v Pôtri, ktoré už predtým boli dané do zálohy, za 50 forintov Johannesovi de Zelew (Zlievce), hlavnému notárovi dvorského sudcu. Čo sa s nimi dialo nasledujúcich viac ako 100 rokov, nevieme, ale v súpise z r. 15497 sa Zenthpeter znova uvádza ako majetok Balassovcov. Turecký súpis z r. 15548 napočítal 9 domácností, s priezviskami obyvateľov: Megyer, Kovács, Karancs, Hadai, Jakab a Kukucska. V súpise z r. 15829 sa ako richtár uvádza Gregorus Zuhany, menovaní sú aj traja slúžni s priezviskami Kadanch, Hudan a Kadun. V neskoršom doplnku10 sú aj ďalšie mená poddaných: Koducha, Borosnyk a Kelemen. Poddaný Balász Kandanc bol v r. 159711 predvolaný pred stoličné orgány. V r. 160212 vydal zeman Palásthy zákaz vnikať na jeho majetky Vátovce a Iratos (neznáma lokalita) pre obyvateľov okolitých obcí , vrátane Pôtra. Až 17 mien obsahuje súpis z r. 160513, kde je obec zapísaná ako Szent Petor, pričom richtárom bol Gaspar Warga.
Prekvapujúco dosť podobný zoznam mien obsahuje aj súpis majetkov divínskeho panstva z r. 166014 (najviac je Vargovcov, ale zachovalo sa aj priezvisko Kadancz), čo môže znamenať, že generácie pôvodných obyvateľov nejako dokázali prežiť najhoršie turecké nájazdy. Naviac, mien je tu dokonca až 20, čo znamená prírastok obyvateľstva, v tejto turbulentnej dobe pomerne nezvyčajný. Spomína sa tu aj mlyn, a tiež majer na Slatinke. V r. 168815 požadoval gróf Koháry pre Pôtorčanov zákaz vnikať na jeho pozemky v Slatinke. V r. 168916 poslal novohradský vicežupan Franciscus Bulyovszky mužov, aby preverili stav niektorých mostov, pričom jeden z nich mal byť aj pri Pôtri.
V rokoch 1571–1573 bol Pôtor aj známym pútnickým miestom, a ešte aj dnes sa najbližšia časť chotára na východ od obce nazýva Nad púťou a Pod púťou. V roku 1559 už existoval evanjelický cirkevný zbor, dôkazom o tom je latinský písaný nápis na zvonici pri kostole, ktorý bol v roku 1599 vrytý do kameňa. Prvá písomná správa o evanjelickom cirkevnom zbore je však až z roku 1615. V r. 1620 napísal Gaspár Madách satirickú báseň v slovenčine Reverende pater Pán farár potrenský. Matej Bel spomína aj miestne víno, ktoré ale označuje za kyslé.
V 19. st. sa tu pestovalo konope, a prekvitalo aj včelárstvo. Už v r. 1860 sa v Slatinke a Háji ťažilo uhlie. Po prvej svetovej vojne v polyfunkčnom dome Pavla Kukučku (Ďuriša) bola okrem obchodu a výroby sódovej vody aj kaviareň. Za bývalou urbárskou krčmou bola v minulosti ľadovňa. Bola to vykopaná jama, hlboká asi 5 metrov, na dne bol uložený žľab z dosiek, a mala striešku pokrytú slamenným šúpim kvôli dobrej tepelnej izolácii. V období vojnového Slovenského štátu bola v Majorošovom dome zriadená žandárska stanica. Po viedenskej arbitráži roku 1938 bola na hranici chotára Pôtor a za Žihľavou na ceste do Veľkých Zlievec v tom období zriadená pohraničná finančná strážnica, ako prechod pre malý pohraničný styk.
Pozoruhodnosti
Dominantou obce je gotický kostol. Z uhoľných slojov bane pri obci pochádzajú paleontolgické nálezy veľkých cicavcov (nosorožec – Rhinocerotidae sp. indet.), párnokopytníkov (Eoceras cristatus a Diploxynodon sp.) a korytnačky (Trionyx. sp).
Odkazy a pramene
- Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad
- JANČOVIC, Ján. Pôtor : minulosť a prítomnosť /. 1. vyd. Bratislava : Príroda, 1985. 222 s.
- JANČOVIC, Ján. Pôtor : Minulosť a prítomnosť 1297-1997. Pamätnica k semstoročnici obce. diel 2 /. 1. vyd. Pôtor : Obecný úrad, 1997. 175 s. ISBN 8096770128 (brož.)
Okres VK 