Geografia
Obec leží v Ipeľskej kotline v doline Čahovského potoka. Juhovýchodná rovinná časť chotára je na nive a terasách toku, východná na vyššom plochom chrbte z mladotreťohorných uloženín. Zalesnený je dubom a agátom. Má nivné, lužné, hnedozemné a illimerizované pôdy.
História
Opatovce: 1302 Apaty, ? Nenye a.n. Apathy, 1358 Apathy, 1386 Apaty intra metas Alsonyenye, 1773 Apáthi, Apathi, 1786 Apáthi, Opawa [!], 1808 Apáthi, Opátowce, 1863–1902 Apáti
Nová Ves: 1323 Vyfalu, 1330 Ujfalu, 1348 Wyfalu a.n. Poty, 1376 Wyfolu, 1773, 1786 Ujfalu, 1808 Újfalu, Ujfalubka, 1863–1902 Újfalu
Op. N. Ves: 1907–1913, 1938–1945 Apátújfalu, 1920 Opatovce, 1927–1938, 1945–1948 Opatovce-Nová Ves, Apát-Újfalu, 1948– Opatovská Nová Ves
Až do r. 1902 tu existovali dve samostatné obce – Opatovce a Nová Ves. Aj z názvov je zrejmé, že staršou z nich sú Opatovce, ktoré sú nepriamo spomenuté už v zakladacej listine kláštora v Bzovíku z r. 11351 ako prédium v chotári dediny Nenince. V tomto donačnom akte treba hľadať aj pôvod názvu obce – dá sa predpokladať, že v tej dobe bezmenné prédium dostalo meno podľa nového vlastníka, ktorým bolo opátstvo v Bzovíku. V r. 12772 sa pri metácii Záhoriec v susedstve spomína nemenovaný majetok, patriaci bzovíckemu opátstvu. Hneď v susedstve však mal svoj majetok aj Paznanus z Čalomije (z rodu Hont-Poznan), ktorý sa na konci 13. storočia3 sporil o 3 a pol poplužia pôdy najskôr s opátstvom, neskôr4 aj s Demetriom z rodu Dobak. Paznanus a jeho brat Nicolaus si niekedy dávnejšie zdedené majetky, vrátane Opatoviec, rozdelili na polovicu (listina je datovaná r. 13035, ale vzhľadom na ďalšie udalosti môže ísť o chybný dátum). Nicolaus, používajúci prídomky de Kowar (Kolársky) a de Chalamia (Čalomijský), rozdelil svoje podiely v r. 13026 medzi štyroch synov, pričom Opatovce, už vedené ako dedina (villa Apathy), pripadli synovi menom Beke. Hneď v ďalšom roku7 však svoju vôľu zmenil, a Opatovce pripadli inému synovi menom Chonaz (Chouas). Azda z dôvodu Chonazovej smrti prebehlo v r. 13068 ďalšie delenie, kde sa spomínajú už len traja synovia a ich matka, a podľa ktorého Opatovce dostali synovia Beke a Nicolaus.
Niekedy v ďalších desaťročiach pravdepodobne vzniklo aj druhé sídlo. Pomenovanie Nová Ves naznačuje, že šlo o sídlo hostí, teda prisťahovalcov cudzieho pôvodu, hoci ich etnickú príslušnosť určiť nedokážeme. Vzhľadom na generický názov je tiež veľmi ťažké určiť, kedy k založeniu sídla došlo. Problém s tým majú aj odborníci – z listín, ktoré uvádza Bakács, môžeme ako nesprávne vylúčiť hneď prvých 5 (!), datovaných do obdobia 1323-1348, ktoré sa týkajú „nových vsí“ v susedných komitátoch, neskôr stoliciach (Novohrad, Pešť a Tekov). Jedinú, ale taktiež chybnú zmienku uvádza aj G. Gyorffy, najväčší odborník na uhorský miestopis (pozri Nová Ves). Za prvú istú zmienku o tomto sídle tak môžeme považovať až listinu z r. 13589, v ktorej sa Wyfalw uvádza ako hraničný majetok časti Opatoviec, ktoré zeman z Kolár predal Stephanovi z Čalomije, čím sa tunajší majetok Hont-Poznanovcov opäť (na čas) spojil. Už o rok neskôr10 však Stephanus musel žiadať o zákaz využívania týchto majetkov pre svojich susedov, zemanov z Dolných Neniniec.
Že šlo o hraničný majetok, dokazuje aj listina z r. 138511, kde sa uvádza pod názvom „Opatovce v chotári Neniniec“ (Apaty intra metas Nyenye) – v tejto dobe však spor od čalomijských zemanov prebral Paulus z Kolár. Bakács v r. 138612 spomína Novú Ves ako majetok šľachty zo Sečan, avšak aj táto lokalizácia je sporná. V r. 139413 mal Georgius Balassa neoprávnene zabrať 50 jutár pôdy v Novej Vsi, ktorá patrila Petrovi z Leseníc, a pripojiť ju k svojmu majetku v Iliašove. V listine z r. 139714 sa uvádza, že väčšina sporného majetku Opatoviec bola neprávom obsadená, a zemania z Čalomije a Kovár žiadali kráľa o napravenie tohto stavu. Až v r. 140715 sa zúčastnené strany dohodli na urovnaní sporov, a v r. 140916 došlo aj k rozdeleniu a ohraničeniu nových majetkov. Horná polovica pripadla Jacobovi z Neniniec, a z nej vznikla Bátorová; dolnú polovicu si udržali zemania z Kolár a Čalomije. Spor však asi zanechal veľa zlej krvi, pretože v r. 141017 neninskí zemania a ich suita napadli a zbili opatovského poddaného menom Michael Rado, ktorý neskôr zraneniam podľahol. Omnoho rýchlejšie a civilizovanejšie sa majetkovo vyrovnali zemania z Kolár s bzovíckym prepoštstvom, ktoré svoju časť Opatoviec v r. 141118 vymenilo za majetok Rakouch v Zvolenskej stolici. Uvádza sa tu aj Nová Ves, ktorá mala patriť zemanom z Leseníc, hoci ešte v tom roku19 ju malo prepoštstvo predať Kolárskym.
V r. 141420 došlo k majetkovému vyrovnaniu medzi zemanmi z Kolár a Čalomije, pričom Opatovce mali pripadnúť Kolárskym. Podľa listiny z r. 142121 zabral Paulus aj čast Opatoviec, ktoré mali patriť jeho príbuznému Bricciovi, ktorý sa proti tomu ohradil u kráľa. V tomže roku dal Paulus Opatovce do zálohy šľachticom zo Sečian, hoci v nasledujúcom roku bol schopný dlh vyrovnať22 a získať majetok späť. V r. 1422 tiež Paulus požiadal o reambuláciu hraníc23, o Opatovciach sa však dozvedáme len toľko, že susedili s Bátorovou a Záhorcami. V r. 142624 mali neninskí zemania prepadnúť a zbiť poddaného z Opatoviec menom Nicolaus Magnus, zvaný aj Chetko, a tiež jeho sluhu Andreasa, a možno by ich aj zabili, keby sa neukryli u poddaného z Novej Vsi menom Johannes Posega. V r. 142825 sa riešil spor o veno medzi Kolárskymi a ich príbuznými, zemanmi z Kenderesa (Hevešská stolica). V r. 147426 získal Opatovce Blasius z Kenderesa vyplatením zálohového dlhu Simona z Kolár. V r. 148027 sa Kolárski a Kenderesovci opäť sporili, ale v r. 148328 spor vyriešili vzájomnou dohodou. V r. 149429 sa vdova po Johannovi z Leseníc zriekla časti majetku Nová Ves v prospech Johannovho brata Nicolaa. Ďalšia reambulácia hraníc pre potreby zemanov z Kolár sa uvádza v bližšie nedatovanej listine z konca 15. storočia30. Bakács uvádza ako relevantnú aj listinu z r. 150731, podľa ktorej tu majetky získal Paulus z Ľuboriečky, avšak podľa nášho názoru sa tento záznam týka Opatovej pri Lučenci.
Prakticky žiadne záznamy nemáme z obdobia tureckej okupácie. V r. 154132 obdržali potomkovia Kolárskych novú donáciu na všetky dovtedy vlastnené majetky. Ďalším dostupným prameňom je portálny súpis Hontianskej stolice z r. 154933, kde sa obe obce – Apathy aj Wyffalw – uvádzajú ako vlastníctvo rôznych nešpecifikovaných zemanov. Nová Ves sa v r. 166234 dostala do rúk Georgia Illeshazyho, kráľovského stolníka a trenčianskeho župana. Korabinského lexikón pomiešal heslo Opatovce s Opavou, a tak je ťažko povedať, či sa údaje o ev. obyvateľstve a zemepánoch z rodov Getzy, Kőweschdy a Tihányi týkajú tohoto sídla. Vályi v Opatovciach udáva majetky rodu Vajda, v Novej Vsi zasa rodov Blaskovics a Csesznák. Fenyés ešte pridáva istého Lajosa Buócza; Borovszky zasa rod Gyürky. Obyvatelia sa aj po roku 1918 zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Poľnohospodárski robotníci sa v roku 1929 zúčastnili štrajku.
Pozoruhodnosti
Dominantou obce je farský kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, s úzkou vežou, postavený v r. 1924. Kameň doviezli z čebovského lomu, vytesali ho kamenári zo Zlievec priamo na mieste. Konštrukcia strechy je výtvorom miestneho stolára Józsefa Schmidta, ktorý vyhotovil aj kazateľnicu. Socha Ježišovho Srdca nad hlavným oltárom sa od svojho posvätenia nachádza na pôvodnom mieste, sochu Bolestnej Panny Márie sem umiestnili po 2. svetovej vojne. V kostole ešte nájdeme sochy Lurdskej Panny Márie, sv. Jozefa, sv. Antona, sv. Margity, sv. Terézie, Malého Ježiška a Panny Márie Skalpuláre. Zástava Ježišovho Srdca je dobová, fresky namaľoval J. Drapka v roku 1965. Obraz nad svätyňou znázorňuje Nanebovstúpenie, na strednej freske je výjav z poslednej večere a tretia znázorňuje hriešneho človeka na kolenách pred Ježišom. V kostolnej záhrade stojí lurdská jaskyňa a pamätník vojny. Pred pamätníkom sa nachádza krucifix.
V katastri obce sú ešte štyri kríže. Smerom na Slovenské Ďarmoty sa nachádza kríž Szegediovcov, pri družstve stojací kríž dal postaviť György Hegedűs. Na hornom konci dediny je železný kríž Hegedűsovcov a na mieste železného kríža Péterovcov stojí tzv. čierny kríž. Na brehu potoka pri kostole sa nachádza prícestná socha sv. Jána Nepomuckého z polovice 18. storočia.
V obci sa ďalej nachádzala kúria Gyürkyovcov, ktorá neskôr patrila Schusdekovcom. Prízemné, dvojkrídlové malé panské sídlo bolo typickým príkladom dedinských klasicistických kúrii. Kedysi bolo obklopené pekným parkom, dnes už z neho nezostalo nič. Nájdeme tu ešte niekoľko pekných pamiatok ľudového staviteľstva, dvoj-trojdielne domy so sedlovými strechami, zdobeným dreveným štítom, stĺpovou pavlačou a s typickými vstupmi na povalu. Pred obecným úradom je socha sv. Štefana. Najstarším pamätníkom udalostí v obci je kamenný ľudový reliéf Jána Nepomuckého zo začiatku 19. st., pôvodne umiestnený na budove požiarnej zbrojnice, dnes na miestnom cintoríne.
Odkazy a pramene
Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad
Okres VK 