Predchodcami stredovekých hradov v podobe, akej ich poznáme dnes, boli najskôr veľkomoravské hradiská, z ktorých sa postupne vyvinuli správne centrá uhorskej kráľovskej moci – komitátne hrady. Tieto pôvodne drevené a hlinité stavby sa zhruba od 12. storočia menili na kamenné a murované pevnosti, vrátane hradbového opevnenia a veží, ktoré boli v tej dobe novými prvkami. V blízkom okolí na ľavej strane Ipľa stáli hneď dva komitátne hrady – Hont (dnes úplne zaniknutý) a Novohrad (zachovala sa ruina). Okrem kráľovských hradov si v tomto období začínajú stavať hrady aj šľachtici, v našom regióne však šľachtický hrad do polovice 13. storočia asi nestál (Modrý Kameň je otázny).
Situácia sa zmenila po tatárskom vpáde, kedy boli kamenné hrady jedinými miestami, ktoré plieneniu Tatárov odolali, čím preukázali svoju užitočnosť. Kráľ Bela IV. tak po odchode Tatárov zmenil obrannú politiku krajiny, a inicioval veľkú výstavbu nových opevnení, ktoré mali okrem vojenských účelov slúžiť aj ako ochrana pre civilné obyvateľstvo (tzv. refúgiá). Tomuto cieľu nahrávala aj kráľovská donačná politika, kedy kráľ obdarúval bohatých veľmožov novými územiami s podmienkou, že tam postavia a budú udržiavať hrad. Je zrejmé, že v našom regióne boli touto úlohou poverení predovšetkým predkovia Balašovcov, ktorým môžeme okrem hradu Modrý Kameň pripísať výstavbu opevnení v chotároch Čeboviec, Olovár, Ip. Predmostia, H. Strhár a azda aj D. Plachtiniec.
Výstavba hradov dosiahla svoj vrchol na konci 13. storočia, a hoci nové veľmožské hrady posilnili obranyschopnosť krajiny, znamenali aj nárast feudálnej moci na úkor moci kráľovskej, čo sa prejavilo začiatkom 14. storočia, kedy Matúš Čák obsadil niekoľko hradných panstiev, vďaka ktorým kráľovi úspešne vojensky vzdoroval. Z listín vieme, že zabraté bolo aj panstvo Balašovcov, a väčšina vyššie spomenutých hradov (rovnako ako Pustý hrad, predchodca Čabrade) bola pravdepodobne zničená pri znovudobývaní, takže ich existencia sa rátala najviac na desaťročia. Po Matúšovej smrti už kráľ Karol Róbert prevzal správu strategických hradov do svojich rúk, aby sa podobná situácia neopakovala.
Za vlády Anjouvcov a Žigmunda sa už nové hrady prakticky nestavali, keďže sieť opevnení bola dostatočne hustá. Existujúce hrady sa zdokonaľovali hlavne s dôrazom na pohodlnejšie obývanie, avšak panstvo aj tak uprednostňovalo honosnejšie kúrie v dedinách, a tak sa užitočnosť hradov pomaly vytrácala. Korunu ich úpadku dal vývoj delostrelectva na prelome 15. a 16. storočia, ktorému sa staré opevnenia väčšiny hradov nemohli brániť. Ekonomické nároky na prípadnú prestavbu boli umocnené ťažkými časmi tureckej okupácie, a tak mnoho hradov chátralo. Ich zánik dokonali protihabsburské povstania koncom 17. storočia, kedy cisárske vojská hrady, ktoré boli zhromaždiskami povstalcov, cielene ničili.
Zo stredovekých hradov sa u nás ako-tak zachoval len najznámejší z nich – Modrý Kameň. Z ostatných zostali prinajlepšom len väčšie kopy kameňov, ako v prípade hrádku Strahora nad Hornými Strhármi (dnes vo vnútri VVP Lešť) a pôvodného čabraďského hradu známeho aj ako Pustý hrad (Pustá Litava, Cerovo) v katastri Čeloviec. Len podľa konfigurácie terénu sa dajú vystopovať pôvodné polohy hradov a hrádkov na vyvýšeninách Hradný vrch (Várhegy) medzi Bušincami a M. Zlievcami, Zelený hrad (Zöldvár) nad Čebovcami a Hájnický kameň medzi D. Plachtincami a V. Krtíšom. Absolútne nič okrem predpokladanej polohy sa nezachovalo po pevnosti Starý hrad (Óvár) nad Olovármi, a dokonca ani približná poloha nie je známa v prípade hradu Hidveg v blízkosti Ipeľskeho Predmostia, hradu pri Dolnej Strehovej (možná zámena s hradom Strahora, či hradom spomínaným nad Ľuboriečkou), a hradu Haradissa (Kouarzeg), ktorý sa podľa všetkého nachádzal niekde v okolí Chrastiniec alebo Kolár.
Literatúra:
PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin. Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007.
Okres VK 