Geografia
Obec leží v eróznej doline Starej rieky (Leštinského potoka). Rovinnú časť chotára tvoria treťohorné uloženiny, časť na chrbtoch Krupinskej planiny andezitické tufity. Strmé úbočie dolín a jarky sú zalesnené agátovými a dubovými porastami. Má hnedé lesné a illimerizované pôdy. Sú tu minerálne pramene.
História
1243 Vzturgar, 1475 Ezthergar, 1549 Felsewstregaar. 1773 Felső-Esztergall, Horné Strehary, 1786 Felschő-Esztergál, Horné Strehari, 1808 Felső-Esztergály, Horní Střeháry, 1863–1913 Felsőesztergály, 1920 Horné Strháre, 1927–1948 Horné Strháry, 1948– Horné Strháre
Podľa väčšiny jazykovedcov je názov obce odvodený od povolania struhár, struhári, čo boli remeselníci zaoberajúci sa strúhaním dreva a výrobou menších drevených predmetov. Keďže ide o slovo slovenského pôvodu, dá sa predpokladať, že osada týchto remeselníkov tu mohla existovať už od čias Veľkej Moravy. Prvá písomná zmienka však pochádza až z r. 12431, kedy kráľ za verné služby daroval zem Vzturgar a iné majetky komesom z rodu Dobak, menami Dona, Wacyk, Dubak a Tyba. Listina spomína, že šlo pôvodne o zem kráľovských dvorníkov, teda poddaných, zabezpečujúcich rôzne služby pre kráľovský dvor, čo mohlo zahŕňať aj struhárov. V tejto dobe už preukázateľne existovali dva rovnomenné samostatné majetky, čo dosvedčuje listina z r. 12442, ktorou istý Godus, syn Senu z rodu Scemura, a jeho sused Jhonis predali dedinu (villa) Stregar aj s majetkovým príslušenstvom Micovi, synovi Detrica, predka rodu Balassa.
Rod Scemura v r. 12473 predal ďalšie štyri pätiny svojho podielu na majetku Stugar svojim príbuzným Alexandrovi a Leustachiovi, avšak už o dva mesiace neskôr4 kráľ tieto podiely s rodom Scemura vymenil za majetok Kued (zaniknutá obec pri Kolárove, okr. KN), a daroval ich vernému služobníkovi menom Mycov (rodová príslušnosť nejasná). V r. 1250-515 sa spomína Vacykov syn Supk z dediny (villa) Ztragar, ktorý predal svoj majetok Nergues (zaniknuté sídlo v maď. časti Novohradu) Mycovi z rodu Balassa. Vzhľadom k tomu, že kráľovských dvorníkov v okolí medzičasom pribudlo, sa kráľ v r. 12606 rozhodol vrátiť im Strháre späť, pričom Vacykovych synov odškodnil majetkami v Kleňanoch a Trebušovciach.
V nasledujúcich rokoch však o Strháre vypukol spor, ktorého riešenie objasňuje listina z r. 12737 – pred ostrihomskú kapitulu sa dostavili zástupcovia dvorníkov menami Elias a Guelianus, ktorí uznali nároky Ogoucha, syna Myca z rodu Balassa, na územie Ztorgar, a ukončili tento spor odstúpením od neho. V r. 12788 sa zástupcovia rodov Balassa a de Ozlar (Osláre, staršie meno V. Krtíša) dohodli na spoločných hraniciach medzi majetkami Ozlar a Vztergar. Podľa Šmilauera viedla táto hranica zhruba od dnešných D. Strhár popod kopec Babka a modrokamenský hrad ku Koziemu vrchu a riečke Krtíš pod ním, čo naznačuje, že šlo o územie nielen dnešných H. Strhár, ale aj veľkej časti M. Kameňa.
Ďalšia zmienka pochádza zo súpisu pápežských desiatkov z obdobia 1332-1337, v ktorej sa spomína kňaz Petrus z farnosti Straguar. Podľa všetkého je táto totožná s lokalitou starého kostola v D. Strhároch, ktorého existencia je archeologicka doložená možno už od 11. storočia. Podľa veľkosti benefícia farára a vymeraného desiatku šlo spolu s kostolom v Sennom o najväčšiu farnosť v novohradskej časti nášho okresu. V ďalších rokoch sa s názvom sídla v rôznych podobách stretávame hlavne pri menách Balassovcov, z ktorých niekoľkí používali tunajší prídomok – v r. 13659 a 137010 to bol Blasius, syn Nicolausa (de Stragar, Stragary, Ztergrad, Ztergaar, Ztargar), a v r. 139011 Katherina, vdova po Nicolausovi (de Eztergar). Je možné, že Nicolausova rodina obývala zaniknutý hrad Strahora nad H. Strhármi, alebo mohli mať kúriu v D. Strhároch – ani jednu z týchto hypotéz však listiny nepotvrdzujú.
Ešte v r. 139012 bol Blasiov maloletý syn Nicolaus predvolaný k súdu ohľadom nezrovnalostí v spore o majetok Struga. Len dva známe záznamy pochádzajú z 15. storočia – v r. 141213 sa potomkovia Dubaka domáhali potvrdenia svojich nárokov z najstaršej listiny z r. 1243. Keďže v tej šlo o rôzne majetky, nie je jasné, či si nárokovali aj na časť niektorej z dvoch dedín Strháre, ktoré v tej dobe podľa všetkého patrili Balassovcom. To potvrdzuje aj listina z r. 147514, v ktorej sa spomínaju poddaní Ladislaua Balassu zo Strhár a Slatinky, ktorí boli okradnutí a uväznení kdesi pri dedine Cheregh (Cered alebo Csörög). Azda niekedy po tomto dátume sa obe obce formálne rozčlenili a prijali prívlastky Dolné a Horné, s ktorými sa objavujú v prameňoch z obdobia tureckej okupácie.
V súpise novohradskej stolice z r. 154915 sa objavuje vo forme Felsewstregaar, a vlastníkmi boli stále Balassovci. Turecký súpis z r. 155416 uvádza 10 domácností s priezviskami Tód, Vazsán, Gál, Budák, Szelesény, Pásztor, Mónyár, Dósa, Egyőd, Kösd, Gyura, Bácsin, Szabó, Dolmán, Kovács, Szekernye, Visár a Katka, pričom obec mala aj zemepánsky mlyn. Pod názvom Felseő Strihar sa spomína v súpise z r. 158217, kedy bol majiteľom Sigismund Balassa, richtárom Ambrosius Bachk a prísažnými Kryzo Honagh a Georgius Wysnya. Mená ďalších poddaných poskytuje doplnkový súpis z konca storočia18 – Waywoda, Skryna, Pastorok, Ranko, Wysnyr, Galowyk, Magatt, Hollii, Fynka, Benza, Manchar, Ballas a Benko. V r. 159919 boli pred stoličné orgány predvolaní dvaja poddaní menami Andreas Mancsár a Balázs Kadancz. V r. 160220 sa niekoľkokrát spomína spor medzi Balassovcami a zemanom Osztroluczkym o vlastníctvo pôdy a poddaných v H. Strhároch. Súpis modrokamenského panstva z r. 160521 obsahuje už len 7 mien s priezviskami Szabo, Bisnier, Beniek, Moszc (?), Holi, Diurczki a Mancziar.
V r. 165222 stoličné orgány prejednávali reambuláciu hraníc niektorých sídiel vrátane H. Strhár. 11 domácností narátal súpis divínskeho panstva v r. 166023, s priezviskami Vissnyár (richtár), Riman, Boyni, Kiszel, Krayczikouics a Valach (?). V r. 167224 sa časť obce spomína ako majetok kráľovskej pokladnice, a uvádza sa aj meno miestneho obyvateľa Benedeka Vargu. V r. 168625 získal časť divínskych majetkov gróf Zichy. V r. 168826 vydali Koháryovci zákaz využívať ich majetky pre obyvateľov susedných obcí, vrátane oboch Strhár. Zaujímavosťou je pojednávanie z tohože roku27 ohľadom exhumácie bosoriek z H. Strhár a Pravice, ktoré vraj nevedno za akým účelom vykopali miestni obyvatelia.V r. 168928 sa spomína reštaurácia dolnostrhárskeho kostola, pod ktorý patrili aj veriaci z H. Strhár.
Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a remeslami (kolári, výroba metiel). Obec bola jedným z najvýznamnejších stredísk pletenia výrobkov zo slamy (slamenice, koterce, úle, lyžičníky, mierky a i.), a darilo sa tu aj včelárstvu. Zaujímavý je údaj z lexikónu Korabinského, ktorý pri tomto hesle ikonkou uvádza existenciu sklenej huty. Fenyes, a hlavne Mocsáry opisujú históriu spred prvej známej listinnej zmienky, kde tvrdia, že v tej dobe tu bolo dôležité hospodárske mestečko, kostol a hrad. Je otázne, odkiaľ tieto údaje pochádzajú, aj keď existencia hradu či hradiska bola dokázaná terénnym prieskumom. Pravdepodobne však nejde o písomne doložený hrad Strahora, ktorý mylne uvádza aj Borovszky.
Osobnosti
Jozef Luňáček (1844-1911), od r. 1875 tu pôsobil ako učiteľ. Bol žiakom Andreja Kmeťa. Zaoberal sa zberom skamenelín a minerálov, ktoré zasielal do múzeí v Prahe či Ríšskemu geologickému ústavu vo Viedni (od r. 1884 bol dopisujúcim členom). Člen Uhorskej prírodovednej spoločnosti, od r. 1888 člen Uhorskej geologickej spoločnosti. Zaujímavá je jeho slovenská štúdia Moje výlety do prírody a výskumy v chotáre horno-struhárskom a okolí (In.Tovaryšstvo I.1893. s.254-268). Jeho pôsobenie v obci pripomína pamätná tabuľa na stene obecného úradu.
Ferdinand Hummer (1856-1910) – historik a pedagóg, narodil sa tu 19.1. 1856. Venoval sa najmä cirkevnej histórii. Je autorom prác o kresťanstve na území Uhorska pred príchodom maďarských kmeňov, a tiež príspevkov o stredovekých cirkevných stavbách.
Pozoruhodnosti
Obec má dva kostoly. Barokovo-klasicistický rímsko-katolícky kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie pochádza z 2. polovice 18. storočia, prestavaný bol v roku 1879. Je to jednoloďová stavba s rovným uzáverom, pristavanou sakristiou a vežou. Vnútorné zariadenie je z čias prestavby, z toho pôvodného sa zachoval neskorobarokový obraz Madony z prvej polovice 18. st., darovaný kostolu v r. 1898. Klasicistický evanjelický kostol z roku 1791, prestavaný a rozšírený prístavbou romanticky historizujúcej veže v roku 1863, upravený v r. 1910 a opravený v r. 1947. Interiér je neobarokový, známy pôvodný renesančný oltár však už neexistuje. Oltárny obraz Ježiš v Gethsemanskej záhrade je od Ľ. Kubániho.
Z 19. storočia sa zachovali murované domy s podstienkou; valbové slamené strechy sú podopreté drevenými alebo murovanými stĺpmi. Povalové dosky zdobené maľovanými tulipánmi a esovitým vlysom (č. d. 134). Pri ceste do D. Strhár stojí kamenný kríž.
Medzi obcou Horné Strháre a hotelom Róza v rekreačnom stredisku Koprovnica je značený vodný tunel vybudovaný v r. 1955, s dĺžkou asi 1 km, ktorý podchádza hrebeň a odvádza vodu z potoka Stará rieka na druhú stranu pohoria, do Koprovnickej doliny. Potok potom na druhej strane tečie korytom pôvodného Koprovnického potoka až do obce Pôtor. Toto opatrenie bolo urobené vzhľadom na poddolovanie celej oblasti pri banskej činnosti s cieľom zabrániť prevaleniu veľkej vody do podzemia. V súvislosti s útlmom ťažby v bani sa časť prietoku môže v budúcnosti vrátiť do pôvodného koryta.
Z prírodných zaujímavostí sa zachovala len pieskovňa. Ruina hradu Strahora sa nachádza na neprístupnom vojenskom území, PP Koprovnica bola zrušená a prirodzeným spôsobom zanikol aj gejzír, ktorý tu existoval v rokoch 1956-1960 a striekal do výšky až 34m pod tlakom 21 atmosfér.
Odkazy a pramene
- wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad
- PAVLOVKINOVÁ, Martina. Horné Strháre 1243-1994: 750 rokov od prvej písomnej zmienky /. Veľký Krtíš : b.b, 1994. 49 str :. ISBN 8096721607 (brožúra)
- PASTOROK, Juraj. Horné Strháre : 1243-2003 /. [1. vyd.]. Horné Strháre : Obecný úrad, 2003. 38 s., [13] s. fotogr. príl :. ISBN 8096898140 (brož.)
- KAMASOVÁ, Marta. Dolné a Horné Strháre: 750 rokov od prvej písomnej zmienky /. Veľký Krtíš : Regionálne kultúrne stredisko ;, 1994. 39 s :. ISBN 8090115330 (brožúra)
Okres VK 