Geografia
Obec leží na východnom okraji Ipeľskej kotliny v doline potoka Ľuboreč. Západná časť chotára je pahorkatina z mladotreťohorných uloženín, východná vyššia časť je väčšinou z andezitických tufitov, zalesnená dubovým a hrabovým porastom. Má hnedozemné, hnedé lesné, nivné a lužné pôdy. V chotári je minerálny prameň aj jaskyňa. Do katastra patrí aj územie lazov Osušie a Drňava.
História
1271 Lyberche, 1335 Leberchee, 1387 Kyslyberche, 1388 Alsowliberche, 1414 Alsolyberche, 1549 Alsokyslibercze, Felsewkyslibercze, 1773 Kiss-Libercse, 1786 Kisch-Libercsche, 1808 Kis-Libercse, Malá Luborječka, 1863–1913 Kislibercse, 1920 Luboriečka, 1927– Ľuboriečka
Dejiny obce sa odvíjajú od spoločného veľkého majetku Lyberche, ktorý zaberal priestor od vrchu Lysec takmer až k brehom Ipľa, a ktorý minimálne od 13. storočia patril významnému rodu Kachic. V r. 12711 si traja synovia Folkusa z tohto rodu, menami Farkasius, Michael a Zoloch, rozdelili tento a ďalšie majetky tak, že pôda na západ od rieky Ľuboreč pripadla Farkasiovi, a zem na východe Michaelovi, s výnimkou pruhu medzi riekami Ľuboreč a Velickým potokom (Wylichke). Podľa Gyorffyho sa práve táto časť územia neskôr transformovala do nového sídla, z ktorého sa vyvinula dnešná Ľuboriečka. V r. 12992 si tento rod opäť majetky rozdelil, pričom Liberche pripadla synom Farkasia a Michaela, ktorý sa považuje za zakladateľa rodu de Liberche.
Časť Ľuboriečky patrila začiatkom 14. storočia šľachticom zo Strehovej, ktorí ju ale za zradu v r. 13243 stratili, pričom kráľ tento majetok obratom daroval Thomasovi de Zechen, synovi Farkasia. Ten zdedil a vlastnil aj susednú časť, ktorá sa spomína v metačných údajoch v lisinách z r. 13274 a 13355. O tento majetok sa v r. 13746 sporili rod de Zechen (Thomasovi vnuci franck a Nicolaus) s Demetriom, synom Stephana de Stregowa; a komplikované spory prebiehali aj medzi členmi širšej rodiny, až sa napokon obe sídla aj formálne rozčlenili. V listine z r. 13877 sa tak po prvýkrát stretávame s názvom Kyslyberche – istý Andreas, prezývaný aj Taplan, žiadal zákaz transakcie, ktorou zástupcovia rodu de Zechen chceli výmenou získať tunajšie majetky od Nicolausa, syna Rada, a pravnuka Michaela. I napriek zákazu sa im to v r. 13888 podarilo, a okrem iných získali aj majetok Alsowliberche, aj keď spor pokračoval aj v r. 13909. V r. 139310 sa do neho zaplietol aj posledný známy zástupca rodu Strehovských, farár Peter, ktorý vymenil svoju časť majetku s rodom de Zechen za farnosť Gyngius (Gyöngyös), proti čomu ale v r. 139511 protestovali tunajší zemania.
Vyššie spomenutý Andreas sa pravdepodobne do rodu Ľuborečských priženil a založil novú vetvu, pretože v r. 140712 sa už spomína s prídomkom de Kisliberche. Rod zemanov z Ľuboriečky sa časom rozrástol, ale pribudli aj vnútorné spory. V r. 141013 sa Andreas a Stephanus sťažovali, že ich synovci Johannes a Petrus ťažko ublížili ich poddanému menom Vano, že poštvali svoje psy na ich statok a na ďalšie výtržnosti v chotári Ľuboriečky. V listine z r. 141114 sa okrem (Veľkej) Ľuboreče uvádza aj názov sídla Felsewlyberche (Horná Ľuboreč), ale je ojedinelý, a pravdepodobne šlo skôr o nové, tretie sídlo, ako o alternatívny názov Ľuboriečky. Ešte v tom roku15 sa rozkmotrili aj Andreas so Stephanom, pretože prv menovaný žaloval toho druhého za pokus o vraždu, zbitie jeho manželky, a tiež majetkové škody. Asi k tomuto sporu bol v r. 141216 predvolaný Andreasov brat Jacobus, a v r. 141417 si tieto strany dali vyhotoviť kópie vlastníckych dokumentov, vzťahujúce sa okrem iného aj k majetku Alsolyberche.
V ďalších rokoch18 sa Andreas (občas s prezývkou Zerechen) často spomína v rôznych sporoch o majetok Ludan (Ludányhalászi), ktorý dávnejšie patril Ľuborečským. V r. 143719 sa synovia Andreasa a Jacoba pokúsili obsadiť majetky Trenč a Malé Dálovce, proti čomu protestovali ich vlastníci. V r. 1438-3920 sa tí istí synovia sporili medzi sebou o hranice susedných majetkov. Listina z r. 144621pojednáva o sťažnosti skupiny zemanov, vznesenej voči Balassovcom z M. Kameňa, ktorí vraj neoprávnene obsadili množstvo ich majetkov, medzi ktorými sa spomína aj Kysliberche. Muselo ísť len o časť chotára, pretože Andreasov syn sa ako majiteľ a nositeľ prídomku uvádza aj v listine z nasledujúceho roku22. V r. 145223,146224, 146925 a 148226 sa v rôznych funkciách spomína Jacobov syn Simon, v r. 146527 a 147228 Ladislaus (podľa I. Nagya bol aj novohradským vicežupanom), v r. 148029 a 149630 Georgius a v r. 149431 a 149632 Stephanus. Rod v tomto období vlastnil aj niektoré okolité majetky, čo dokazuje listina z r. 148633, kde zemania z Ľuboriečky zakazujú využívanie majetkov Strehová, Rároš, Brusník a Príboj rodu Orzag de Gwth a jeho poddaným. Ešte jedna zmienka je z r. 147934, kedy sa spomína medzi majetkami Alberta de Lossoncz, získanými do zálohy od rodu de Zechen, o ktoré viedol spor s istým Thomasom Farkasom de Harynna (Herina v Rumunsku).
Všetky tieto záznamy nasvedčujú tomu, že sídlom rodu Ľuborečských a centrom ich panstva bola v tejto dobe Ľuboriečka, pričom (Veľká) Ľuboreč bola len okrajovým majetkom. Význam rodu síce neprekročil regionálny rámec, ale v rámci Novohradu patril k tým životaschopnejším aj počas tureckej okupácie. V súpise novohradských majetkov z r. 154935 bola Ľuboriečka prekvapujúco rozdelená na dve samostatné časti – majiteľmi Dolnej (Alsokyslibercze) boli Ferenc Liberchey a Sándor Sápy, majiteľom Hornej (Felsewkyslibercze) bol Ferenc Bebek z Fiľakova. Turecký súpis z r. 155436 už uvádza len jednu obec so zemepánskym mlynom a 16-timi domácnosťami s priezviskami Oszvá(r)d, Matosz, Bertók, Zsenics, Vergő, Pásztor a Molnár. Fiľakovské panstvo Bebekovcov kráľ za zradu zhabal, ale v r. 156337 prešlo na ich príbuzného Johanna Pethew de Gerse (Gersekarát). Tunajšie majetky rodu de Gwth kráľ v r. 156938 daroval Franciscovi Török de Enying.
Podľa súpisu z r. 158239 tu mal podiely aj Sigismund Balassa, dodatok40 uvádza aj mená jeho poddaných: Dudlag, Oblak, Galtos. Podiel Sápyovcov získal v r. 158341 István Chehy z Levíc. Zápis z novohradskej kongregácie z r. 159842 zasa uvádza existenciu tunajšieho majetku György Tercsyho, a spomína sa aj jeho poddaný József Kovács. O rok neskôr43 žiadal Peter Madách zákaz vnikať na jeho majetok Kissztregova pre obyvateľov Ľuboriečky. V súpise majetkov divínskeho panstva z r. 166044 sa Horná Ľuboriečka (Félső Kis Libercze) udáva ako pustatina patriaca k Ľuboreči. Nagy v tejto dobe45 uvádza existenciu troch zemepánskych kúrií rodu Ľuborečských. Zsuzsanna z tohože rodu v r. 167046 požadovala zákaz pre obyvateľov D. Strehovej vnikať na územie Ľuboriečky. Ako pusté prédium sa uvádza aj v r. 167947, súpis z r. 168048 však udáva mená niekoľkých poddaných (Bartók, Janczouicz, Palyouiecz, Jarabou). Zaujímavosťou je pojednávanie z r. 168949, vedené voči obyvateľom niekoľkých okolitých obcí vrátane Ľuboriečky, ktorí kráľovskému dvoru zaslali sťažnosť kvôli nespravodlivo vymeraným stoličným daniam, čo vraj poškodilo dobré meno stolice.
Matej Bel spomína existenciu kameňolomu a zemepána Ladislaa Dobaya, novohradského vicežupana. Fenyes dokladá existenciu mlyna, jaskyne na úbočí vrchu Pecná a miestnu pálenicu; naviac aj množstvo ďalších zemepánov: rody Pongrácz a Madách, Imre Ivánka, Samu Algöver, János Gáspár a Tárkányovci. Ešte väčší zoznam zemanov vypracoval Borovszky – okrem iného tu v 18. st. mali majetky rody Révay, Bene, Dacsó, Battik, Kubiny a i. Tiež spomína existenciu dvoch kúrií, pôvodne postavených rodom Dubraviczky, ktoré začiatkom 20. storočia vlastnili rody Pongrácz a Buttler.
Osobnosti
Márton Jónás – učiteľ a tvorca učebníc, narodil sa tu v r. 1885.
Pozoruhodnosti
Z dvoch strán obklopujú obec svahy Vysokej a Pecnej, zarastené dubmi a agátmi. Na prvom z nich kedysi stál drevený kaštieľ zemepána Libetseyho, ktorý bol zničený počas tureckých vojen. Pod kaštieľom sú krypty a rodinná hrobka. V druhej polovici 18. storočia tu bol najkrajší park v kraji. Na protiľahlom svahu sa nachádza porastom prekrytý vchod do jaskyne Pecna, ktorej vznik sa datuje do 16. storočia. Mala slúžiť ako úkryt pred Turkami, a keďže obec bola počas vojen dvakrát zničená a znovu vybudovaná, je možné tvrdiť, že poslúžila dobre.
V obci je aj ľudový dom s dobovým zariadením, oblekmi a pracovnými nástrojmi, murovaná zvonica so zvonom z čias okolo roku 1800, pamätná tabuľa padlým a Jánošíkova skala. Na cintoríne sa nachádza malá drevená zvonica so zvonom z r. 1845. Z 19. storočia pochádza kamenný obielený dom s klasicistickou úpravou dvojokenného priečelia členeného pilastrami, a kulisovitou stenou vstupného otvoru, ktorá podopiera prečnievajúcu sedlovú strechu pod tvrdou krytinou. Na trojramennom štíte nad odkvapovou strieškou je dvojica okien na profilovanej rímse, a nad nimi terč s datovaním 1892. Na samote Osušie je od r. 1994 cirkevné zariadenie s kostolom Krista Kráľa.
Odkazy a pramene
Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad
Okres VK 