Tag Archives: zaniknuté obce

Gurkfolua

Jediná písomná zmienka o usadlosti je z r. 13231, kde sa spomína ako jedna z mnohých usadlostí pri Ipli, ktoré zvolenský komes Donch vymenil za majetky na severe dnešného Slovenska. Gyorffy ju situuje medzi Straciny a Novú Ves, vychádzajúc z poradia, v akom sú usadlosti v listine uvedené. Pri absencii akýchkoľvek ďalších podrobností a iných listinných záznamov je to síce jediná možnosť, ale v tomto priestore na podrobných názvoslovných mapách žiadne podobné toponymum nenachádzame, a tak je poloha a ďalší osud tejto usadlosti neznáma.


1. [MOL DL 65737]

Zakachy

Prvá písomná zmienka je z r. 13231, kde sa spomína ako jedna z mnohých usadlostí pri Ipli, ktoré zvolenský komes Donch vymenil za majetky na severe dnešného Slovenska. Gyorffy ju situuje kdesi medzi Iliašov a Mankovú, teda do priestoru dnešných Slov. Ďarmot, ale mohol vychádzať len z poradia, v akom sú usadlosti v listine vymenované, čo je nedostačujúce.

O niečo viac môže napovedať listina z r. 15052, kde sa spolu s Chrastincami a ďalšou zaniknutou usadlosťou Chenke stala predmetom dedičstva príslušníkov rodu Harazthy (Chrastinský). Ak pripustíme možné komolenie názvu počas stáročí, je možné uvažovať, že ide o lokalitu Sakalovo medzi Nenincami a Obeckovom, len necelé 2-3km na východ od predpokladanej polohy usadlosti Chenke. Pôvodný názov maďarského pôvodu naznačuje, že mohlo ísť osadu kuchynského služobníctva (szakács = kuchár).

Sakalovo na mape 3. VM

1. [MOL DL 65737]
2. [MOL DF 282007]

Dorčany

Ako Dorchan sa po prvýkrát spomína už v r. 12901 v rámci výmeny majetkov medzi viacerými príslušníkmi rodu Balassa, pričom sa uvádza, že pôvodný vlastník, komes Petrus, ich získal už za kráľa Ladislava IV., čiže pred r. 1290. Pri metácii chotára Olovár z r. 12922 sa situuje na sever od tejto usadlosti. Listinou z r. 13263 daroval Petrus z rodu Balassa usadlosť Doarchan za verné služby svojmu služobníkovi Johannesovi, synovi Nicolaia, a jeho rodine. A hoci podľa tohto záznamu majetok dostal v plnom rozsahu pôvodných hraníc, v ďalšej listine z r. 13654 sa už Johannes uvádza s prídomkom de Kisduorchan, čo naznačuje, že sa usadlosť rozdelila (Malé Dorčany sa neskôr premenovali na Peserany).

História hlavnej obce pokračuje listinou z r. 13985, kde sa v komplikovanom spore o hranice majetkov v okolí Príbeliec objavuje Johannes, syn Dosu de Doworchan, ktorý sa tu ale zaujímavo uvádza aj pod menom Dosa de Pribel. V listine z r. 14276 sa ako kráľovskí poverenci spomínajú až dvaja zemania s prídomkom de Dorchan – Bartholomeus a Balthasar. Z r. 14357 máme potvrdenie, že usadlosť mala svoju farnosť a kostol, čo naznačuje, že v širšom okolí patrila k tým významnejším.

V r. 14488 sa majetok Doorchan rozdelil, a polovica sa dostala do zálohového vlastníctva zemana z Krtíša. V r. 14529 síce Nicolaus Dosa de Dorchan zálohový dlh vrátil, ale ešte v decembri toho roku10 dal opäť svoju časť do zálohy Balassovcom z Ďarmot. V r. 145411 dlh  splatil, ale neskôr ho musel znovu založiť, pretože v r. 146012 bol obvinený zo zabratia tohto majetku bez splatenia dlhu. V r. 146213 bol Nicolaiov majetok násilne zabratý Ladislaom Balassom z Ďarmot, z čoho bol dotyčný aj obvinený.

V r. 147114 pripadla druhá polovica pôvodného majetku Dworchan vdove po Gasparovi, ktorá ju určila ako veno pre svoje dcéry. Podobne tak urobili aj majitelia prvej polovice listinou z nasledovného roku15. V r. 147716 sa tu uskutočnilo čítanie poslednej vôle zosnulej manželky Ladislaua Balassu, pričom sa spomína aj tunajší kňaz Matheus (33-ročný). V r. 150317 prevzal Paulus z jednej vetvy rodu zostávajúce majetky a zálohové dlžoby od Matthiasa z druhej vetvy. Okrem štyroch poddanských port, z ktorých 3 boli opustené, sa tu spomínajú aj vinice a viničný vrch. Poslednú predmoháčsku zmienku máme z listiny z r. 152418, kde Franciscus de Dorchan a jeho synovia odkúpili od zemana z Inanchu polovicu kúrie a spustnuté poddanské usadlosti na majetku Alsochehy (iným menom Zolganene).

V súpise novohradskej stolice z r. 154919 sa Dorczaan uvádza ako vlastníctvo modrokamenských Balassovcov. Podľa zápisu zo stoličnej kongregácie z r. 159820 sa o prédium Dorchány sporili Balassovci s rodom Sóos. Ako prédium bez obyvateľov v chotári Želoviec sa spomína aj v urbári z r. 160521. Aj v ďalšom urbári z r. 166022 sa spomína ako opustená – boli tu len hospodárske lesy a vinice. Donáciou z r. 168623 pripadla spolu s množstvom ďalších usadlostí rodu Zichy, čo je aj posledná písomná zmienka, ktorú sa nám podarilo dohľadať. Neobjavuje sa ani na neskorších vojenských mapách, takže ako sídlo zanikla úplne. Zostal po nej len chotárny názov, ktorý umožňuje presnú lokalizáciu neďaleko bývalých kúpeľov Šóšár, pod kopcom Boží vrch (Istenhegy). Podľa najstarších foriem zápisu názvu je zrejmý slovanský pôvod usadlosti, a podľa Gyorffyho šlo o pomenovanie podľa zamestnania obyvateľstva – v tomto prípade kráľovských dvorníkov.


1. [MOL DL 65720]
2. [MOL DL 84677]
3. [MOL DL 65739]
4. [MOL DL 65769]
5. [MOL DL 65941]
6. [MOL DL 65868]
7. [MOL DL 65876]
8. [MOL DL 39126]
9. [MOL DL 44632]
10. [MOL DL 65900]
11. [MOL DL 65903]
12. [MOL DL 65914]
13. [MOL DL 15776, kópia 65918]
14. [MOL DL 65947]
15. [MOL DL 57202]
16. [MOL DL 65958]
17. [MOL DF 247974]
18. [MOL DL 65655]
19. [Maksay, str. 503]
20. [Oborni, NVJ 192]
21. [MOL UC 11:49 (a)]
22. [MOL UC 6:57]
23. [MOL A 57 18 402]

Mykouhaza

Ako prvú písomnú zmienku o usadlosti uvádza Gyorffy listinu z r. 12721, v ktorej sa síce vyslovene neuvádza jej názov, avšak hovorí sa jednom popluží pôdy na východ od rieky Kyurtus (Krtíš), ktorú rodina zemana menom Mykou de Bechke (dnes Becske v maď. časti Novohradu) predala komesovi Petrovi z rodu Balassa. Dá sa predpokladať, že usadlosť bola pomenovaná po tomto Mykovi, a nie po známejšom rovnomennom otcovi komesa Petra.

S názvom Michohaza sa stretávame až v r. 13232, kde sa hovorí dokonca o dvoch rovnomenných usadlostiach, pričom tá druhá sa pre potreby rozlišovania označuje aj ako Dubzighaza. Zástupcovia rodu de Bechke sa sťažoval kráľovi, že obe nimi vlastnené usadlosti boli násilne zabraté komesom Dubzygom a jeho bratmi, ktorí tiež fyzicky napádali ich príbuzných. Kráľ dal prešetriť situáciu, opraviť poškodené hraničné body a ešte v tom istom roku3 vydal listinu potvrdzujúcu nárok rodu de Bechke na dedičné užívanie oboch majetkov. Už v r. 13344 však tento rod svoje majetky Seel (Želovce) a Mykouhaza predáva komesovi Petrovi, synovi Bitera z rodu Balassa.

Toto je aj posledná zmienka o usadlosti, ktorú sa nám podarilo nájsť. Zostáva tu však mnoho nezodpovedaných otázok a nezrovnalostí – nie je jasné, ako a prečo sa tento majetok dostal po r. 1272 od Balassovcov späť k Bechkeovcom (ak vôbec skutočne šlo o rovnaký majetok); a nepoznáme ani osud či pôvodnú polohu tejto usadlosti. Dvakrát sa v listinách spomína, že ležala na východ od rieky Krtíš, a Gyorffy ju situuje na severovýchod od pôvodných Želoviec, ktoré ležali v blízkosti dnešnej lokality Slanisko (Šóšár). Je tu určitá hlásková podobnosť s neďalekým toponymom Manková (Mankovský vrch), ale to je len náš nekvalifikovaný dohad.


1. [MOL DL 65708]
2. [MOL DL 40426]
3. [MOL DL 40434]
4. [MOL DL 65746]

Laposreu

Po prvýkrát sa z názvom tejto usadlosti stretávame v listine z r. 12831, kde sa spomína ako hraničný majetok v chotári Bušiniec, pričom ležala pri rieke Zalathna (Slatina, dnes Stará rieka). Touto listinou ju Byter z rodu Balassa predal zemanom zo Slatinky. Poškodená listina z r. 13202 spomína potvrdenie kráľa Karola na majetok Lopas Demetriovi z rodu Stregowa (Strehovský). V r. 13273 sa Lupusrew uvádza ako hraničný majetok pri metácii usadlosti Rároš, pričom je opäť uvedená blízkosť rieky Zlatna. Otázna je listina z r. 13614, v ktorej sa spomína Nicolaio, syn Paula de Laposrew, avšak tu ide o spor o majetky v Turčianskej stolici (aj keď prejednávaný pred vacovskou kapitulou), čiže nie je vylúčená zhoda názvu s inou usadlosťou.

Zemiansky rod tu však máme potvrdený najneskôr od r. 14315, kedy sa ako iniciátor sporu proti poddaným z Glabušoviec spomína Johannes, syn Stephana de Laposrew. V r. 14536 sa pravdepodobne ten istý Johannes uvádza ako novohradský vicežupan. Na otázku, ako sa zeman z málo známeho rodu dostal do takej vysokej funkcie, možno zodpovedá záznam z r. 14547, kde sa Johannes spomína ako familiár (menší šľachtic v službách väčšieho) vplyvného rodu de Zechen (Sečanský), a touto listinou pravdepodobne za verné služby dostal do daru majetok Ztrachen (Straciny). V dvoch listinách z nasledujúceho roku8 sa ako svedok spomína Laurentius de Lapwsrew. Ďalší neistý záznam je z r. 14899, kde sa spomína Georgius s rovnakým prídomkom, ale tu zasa ide o majetkový spor v Jágerskej stolici, takže opäť pripadá do úvahy zhoda toponým.

Dva záznamy máme aj zo začiatku 16. storočia. V r. 151410 sa spomína Ursula, vdova po Johannesovi Lapos de Laposrew, v spore o majetok v Trebeľovciach (okr. Lučenec). V r. 151611 sa v súdnom spore proti kastelánovi modrokamenského hradu ako žalobca uvádza Johannes Laposrewy s prídomkom de Nagzthraczyn (Veľkostracinský), čo potvrdzuje, že rod si svoj dar od Sečanských udržal. Ďalšie záznamy zo 16. storočia sme nenašli. Tým vôbec posledným známym je zápis z kráľovskej knihy z r. 163812, ktorým kráľ Ferdinand daroval majetok Laposreu Thomovi a Stephanovi z rodu Losi, pretože dovtedajší vlastník Mattheus Laposrewy nemal dedičov.

Zánikom rodu a týmto zápisom končí aj história tejto usadlosti, pretože žiadnu pozdejšiu zmienku v akomkoľvek kontexte sa nám nepodarilo nájsť. Podľa metačných údajov z najstarších záznamov môžeme uvažovať, že sa nachádzala pravdepodobne v Mlynskej doline medzi Vátovcami a Hámorom, možno na mieste dnešnej osady Karlov, ale žiadna nám dostupná mapa neuvádza v tejto oblasti ani len vzdialene podobné toponymá. Usadlosť s názvom bezpochyby maďarského pôvodu (lápos = močiar, rév = kompa?) sa tak bez stopy stratila v prepadlisku dejín.


1. [MOL DL 65717]
2. [MOL DL 41961]
3. [MOL DL 2420]
4. [MOL DL 5099]
5. [MOL DL 43891]
6. [MOL DL 14664]
7. [MOL DL 44753]
8. [MOL DL 14906, 14955]
9. [MOL DL 38799]
10. [MOL DL 95860]
11. [MOL DL 95879]
12. [MOL A 57 9 143]