Tag Archives: Stredné Plachtince

Kostol v Stredných Plachtinciach

V publikácii „Súpis pamiatok na Slovensku“ sa uvádza: „Pomerne úzky jednoloďový gotický priestor pochádza zo 14. storočia, upravili ho v 15. storočí spolu zo štvorcovým presbytériam a priestrannou sakristiou. Okná a klenba lode neskoro renesančné z r. 1621. Z gotického obdobia sa uchovala krížová rebrová klenba presbytéria, lomený gotický triumfálny oblúk, južný gotický portál v ostení s prútmi a neskoro gotický sedlový portál, ktorý vedie do sakristie. Oltár barokový zo začiatku 18. storočia s bezcennými obrazmi. Vo veži gotický zvon s majuskulovým nápisom z 15. storočia

Nie je isté, či sa tunajší kostol spomína aj v súpise pápežských desiatkov z r. 1332-1337, hoci sú tam uvedené pravdepodobne dva kostoly v dvoch Plachtinciach – nevieme však v ktorých. Podľa iných zdrojov sa tu vtedy nachádzala len gotická kaplnka rodiny Dačovcov. Po reformácii ju daroval zemepán Alexander Dačo z Kosihoviec svojim poddaným, ktorí tiež prijali evanjelické náboženstvo. Stavba sa ešte aj v r. 1626 uvádza ako kaplnka.
Kostol v S. Plachtinicach

V r. 1742 veriaci pristavili chrámovú loď s oltárom. Stavaná je z kameňa, strecha pôvodne šindľová. V chrámovej časti je na oboch stranách 35 lavíc. Krížne lavice (pred oltárom) boli vyhradené pre panstvo. V r. 1856 boli lavice v celom kostole vymenené. V chrámovej časti kostola sa nachádzajú dva visiace lustre, do r. 1944 v nich svietili sviečky, potom elektrické žiarovky. Jeden z chrámových lustrov v r. 1937 darovalo Spotrebné družstvo Stredné Plachtince. V kostole sa nachádza ešte jeden bronzový pozlátený luster.

Drevený oltár tvorí centrálnu výzdobu interiéru kostola. Je postavený na kamennom základe a pochádza z 30-tych rokoch 18. storočia. Reštaurovaný bol v r. 2000, jeho súčasťou sú 3 obrazy a po stenách oltára sú sochy apoštolov. Na doske oltára sú 4 oltárne svietniky a veľká cirkevná biblia. Súčasťou kostola je aj drevená krstiteľnica, na ktorej sú dve sošky znázorňujúce krst Ježiša. Kazateľnica je drevená, na vrchnej časti len číslicami označených desať božích prikázaní. Chór s organom je umiestnený v zadnej časti kostola. O pôvodnom organe sa správa nezachovala. 2.októbra 1864 bola posviacka nového organu. V r. 1949-1950 bol zhotovený terajší organ.

Súčasná veža je je vysoká 22 metrov. Nie je známe, kedy bola postavená tá pôvodná. Veža z r. 1832-1833 už bola novšia, čomu nasvedčuje rokovanie konventu z 5.12.1826. Vo veži sa nachádzajú 3 zvony, podľa niektorých boli z r. 1875. Počas prvej svetovej vojny boli dva zvony zrekvirované na vojenské účely. Zostal len najmenší zvon. Po vojne v r. 1925 boli od firmy Manoušek z Brna zakúpené nové. Okolo kostola je urobený ochranný múr – parkán, ktorý v minulosti mohol slúžiť i na obranné účely. Prázdne miesto okolo kostola slúžilo ako cintorín, na ktorom sa nachádza aj hrob Samuela Godru.

V blízkosti kostola bola pre farára postavená fara. V r. 1854 zhorela a vystavala sa nová, v ktorej sa v súčasnosti nachádza múzeum Samuela Godru. V r. 1983 až 1988 sa postavila nová fara. K fare patrili aj hospodárske budovy patriace farárovi ale aj cirkvi. Cirkev tu mala pivnicu a zo začiatku sypáreň „obilnicu“, dnes zborový dom. Pre farárove účely boli vystavené maštaľ a pajta. Nad hospodárskymi staviskami bola obecná ľadovňa.

NCH Priedolia

Náučný chodník Priedolie je zameraný na predstavenie kultúrno-historických a národopisných zaujímavostí obce Stredné Plachtince. Napriek celkovej dĺžke necelé 3 kilometre je prevýšenie trasy takmer 200 metrov, pretože chodník stúpa z centra obce v údolí na západné úbočie Ostrého vrchu k časti Priedolia, ktorá dala chodníku meno.

Úvodný panel NCH Priedolia

Začiatok trasy a úvodný informačný panel s mapkou sa nachádzajú pred budovou obecného úradu Stredné Plachtince. Ďalšími dôležitými objektami popri trase sú pamätník SNP v miestnej časti Na kameni, pamätná tabuľa rodákovi Júliusovi Pántikovi, a predovšetkým národopisné múzeum Samuela Godru, ktoré sa nachádza hneď za farou blízko kostola. Odtiaľ už chodník strmo stúpa až k samotám na Priedoliach, aby sa hneď po dosiahnutí najvyššieho bodu pri paneli č. 13 rovnako strmo spustil nadol, naspäť k hlavnej ceste v centre obce.

Stredné Plachtince

 Geografia
Stredné Plachtince
Leží na juhovýchodnom úpätí Krupinskej planiny pozdĺž Plachtinského potoka, ktorý kedysi volali aj Stará rieka. Chotár tvorí široká, v mladších treťohorných morských usadeninách vyerodovaná dolina a vysoké, prudko sa dvíhajúce chrbty okraja Krupinskej planiny z andezitických tufitov. Pod obec patria miestne časti Strednoplachtinské lazy, Koltayho a Bendova vrbina a Slovákove lazy, ďalej Horná a Dolná vrbina, Horničianske, Dolničianske a Prostredničianske lazy, Hradziansky mlyn a Raveň.

Vyššie polohy sa nachádzajú v chladnejšej prechodnej mierne teplej oblasti a lazy zasahujú až do studenšieho pásma Krupinskej planiny. Pôdy v Stredných Plachtinciach môžeme podľa druhov rozdeliť na: pôdy hlinité, piesočnato hlinité, hlinito piesočnaté a v blízkosti potoka sa v úzkom páse vyskytujú pôdy nivné.

Pôvodné územie bolo pokryté dubovo-hrabovými lesmi, klčovaním a vypaľovaním postupne premieňané na polia, pastviny, lúky, vinice a ovocné sady. V súčasnosti dubovo-hrabové lesy zostávajú len na vyššie položených miestach. Na južných úpätiach pohorí Krupinskej planiny sa zachovali zvyšky teplomilných a suchomilných zmiešaných dubových lesov. Okolo Plachtinského potoka sa nachádza v podobe úzkeho pása lužný les, zastúpený vŕbou, topoľom a jelšou. Je potrebné spomenúť i teplomilné spoločenstvo skál Hrobárovo, Fojtíkovo a Chvíranovo bralo, z ktorých bol odstránený pôvodný lesný kryt.

 História

1439, 1473 Kezeppalotha, 1773 Közép-Palojtha, Mitter-Plachtintz, Stredne Plachtince, 1786 Kösép-Pallojtha, Stredné Plachtincze, 1808 Közép-Palojta, Střední Plachtince, 1863–1913 Középpalojta, 1920 Prostredné [Plachtince], Stredné Plachtince, 1927– Stredné Plachtince

Prvá presne datovaná písomná zmienka pochádza z r. 12431, kedy kráľ za verné služby daroval zem Palahta, predtým patriacu komitátnemu hradu Hont, spolu s ďalšími majetkami komesom z rodu Narada menami Dona, Wacyk, Dubak a Tyba. V zázname z r. 12452, ktorého metačná časť pochádza zo stratenej listiny vydanej pred tatárskym vpádom (1241), však už existuje zmienka o „druhej dedine Plachtince“ (alter villa Platha), ktorej chotár podľa všetkých indícii zaberal priestor celej Plachtinskej doliny. V r. 12573 sa Dubakov syn Demetrius spomína ako sused šľachtica z Príbeliec. V r. 13364 si dediči Tybu a Dubaka majetky rozdelili, pričom hranicou bola riečka Curtus (dnes Plachtinský potok) – zem na západ od riečky pripadla potomkom Tybu (asi vrátane H. Plachtiniec), východná časť zasa potomkom Dubaka. Ďalšie delenie majetku medzi Dubakovymi potomkami prebehlo v r. 13375 – severná polovica pripadla synom Demetria, a južná časť pozdĺž potoka synom Luku. Je zrejmé, že S. Plachtince vznikli na území patriacom Dubakovym potomkom, avšak po tomto delení a neskorších transakciách tu počas celého stredoveku a dlho do novoveku existovali až tri samostatné obce – Lukove, Dachove, a neskôr aj Symonffyho Plachtince – naviac sa tieto v listinách často spomínajú len ako „iné Plachtince“, čo značne sťažuje bádanie a identifikáciu.

V r. 13386 sa s prídomkom de Palahta objavujú aj Demetriovi synovia Andreas, Dacho a Lorandus. V r. 13537 mali Dacho a Lorandus v zálohovej držbe časť Kosihoviec, v r. 1387-888 naopak Dachov syn Nicolaus dal časť Plachtiniec do zálohy Johannovi Forgachovi. V r. 14089 tu získali podiely zemania z M. Čalomije a Radvane, v r. 141210 ako zálohu aj zeman z rodu de Pelen. V tomže roku11 si Dachovci dali potvrdiť pôvodnú donáciu z r. 1243; a rovnako v tomže roku12 žiadal šahanský kláštor o zákaz využívania jeho pôdy v D. Plachtinciach zemepánmi zo susedných Plachtiniec. V r. 142413 sa v spore o neprístojnosti poddaných v chotároch (D. a S.) Plachtiniec uvádzajú mená poddaných Andreasa – Demetrius a Antonius. Dôležité sú záznamy zo sporu rodov Chrastinských a Dachovcov z r. 1436-3714, ktoré obsahujú mená ďalších poddaných rodu Dacho – Thomas Freno, Michael, Benedictus, Johannes syn Kontasa, Mathias syn Jacoba Melegha, Mathias Kwrtha a Johannes Kyral. Ešte v r. 143915 sa riešila ďalšia ozbrojená potýčka plachtinských zemanov s poddanými, ktorá sa odohrala v hornoplachtinskej krčme Petra Fabera (kováča Petra).

S. Plachtince na mape 1. VM

V r. 144716 získal Petrus do zálohy majetky v Drienove (okr. KA), a v tomže roku17 sa Simon sporil s rodom de Zob o majetky Vinica a Leklinec. Spor Petra s prepoštstvom a dolnoplachtinskými poddanými mal svoje pokračovanie v r. 1449-5018 – Petrus najprv vyplienil vínne pivnice opátstva, neskôr napadol a vyhrážal sa richtárovi aj prísažným. V r. 1450-5119 vyčíňali plachtinskí zemania aj na majetkoch bzovíckeho prepoštstva. V r. 145320 si zástupcovia neninských Dachovcov medzi sebou vymenili majetky v Plachtinciach a Kosihovciach.V r. 145521 sa spomína spor Lukovcov a prepoštstva proti zemanom z Krtíša, ktorí nechali svoje ošípané pásť sa v lesoch patriacich k obom Plachtinciam. V r. 146122 na majetkoch prepoštstva v D. Plachtinciach opäť vyčíňali Petrus a Georgius, v r. 146523 zasa Georgius a David. V tomže roku24 sa s prepoštstvom sporili Lukovci a zemania z Krtíša. V r. 1469-7025 sa spomína Petrov syn Georgius, ktorý bol po smrti otca predvolaný pred súd za všetky činy proti majetku šahanského prepoštstva, a musel tieto škody nahradiť.

V r. 147326 Daniel a Gregorius z H. Plachtiniec prepadli a okradli dolnoplachtinských poddaných. Po prvý a v stredoveku jediný krát sa tu uvádza aj názov sídla vo forme Kezeppalotha. V r. 147527 bol spor medzi zemanmi Litavy a Neniniec vyriešený navrátením polovice majetkov vrátane Plachtiniec Neninským. V tomže roku28 sa o ukradnuté dokumenty k tunajším majetkom sporili David a Georgius s Ladislauom Werbesom. V r. 147729 dostali Lukovci z Neniniec novú kráľovskú donáciu na rôzne majetky vrátane Plachtiniec, nevieme však, o ktorú časť šlo. V r. 147930 sa v spore medzi Balassovcami a rodom de Wezeken o čebovskú farnosť uvádza veľké množstvo zemanov z okolitých obcí, ktorí v spore svedčili, pričom s prídomkom de Palohta je vymenovaných až 15 žijúcich osôb. V r. 149531 sa medzi zálohovými majetkami, ktoré Neninskí vrátili Dachovcom, spomína aj Dachopaloytha (Dachove Plachtince).

S. Plachtince na mape 2. VM

V r. 149932 sa o svoj dedičský podiel na Dachovských majetkoch prihlásili dcéry rodu Zobonya. Zobonyovci v r. 150333 predali svoje podiely za 200 forintov späť Dachovcom, ktorí o rok34 neskôr získali aj podiely Nicolaa de Koros. V tomže roku35 sa zemania z H. Plachtiniec sťažovali, že ich majetky obsadil Franciscus Balassa. Zaujímavé je, že okrem predikátu de Felsewpalotha sa jeden z nich uvádza aj s predikátom de Ezernykpalotha. Šlo o Petra Symonffyho, ktorý sa pod rovnakým menom spomína aj v r. 151136, kedy spolu s Gregoriom z „iných Plachtiniec“ (de alter Paloytha) násilne obsadili Širákov. Ešte v tomže roku37 sa Petrus Symonffy uvádza aj s prídomkom de Nemespaloytha. V r. 151938 dal Ladislaus de Paloytha do zálohy dve poddanské usadlosti v Trebušovciach Paulovi z Kolár, a v r. 152539 predal dve usadlosti v Uňatíne bzovíckemu prepoštstvu.

Komplikovaný je aj obsah súpisu majetkov Hontianskej stolice z r. 154940, v ktorom sa spomína až pätoro Plachtiniec, z toho pravdepodobne 3 ležali v katastri dnešných S. Plachtiniec – konkrétne Dachopaloytha, Lwkapaloytha a Symonfypaloytha, pomenované podľa majiteľov. V zápisnici z novohradských kongregácii z r. 165641 sa spomína istá Zsofia, manželka zemana z Kecskemétu, ktorá bola predvolaná pred stoličné orgány ohľadom sporu o majetok Kozeppalojta. Donáciu na majetok Lukapaloyta dostal v r. 166342 poručík Stephanus Boronkay z Nových Zámkov. V r. 168643 sa spomína žiadosť zemanov z V. Krtíša o zákaz pre poddaných okolitých obcí – vrátane S. Plachtiniec – zasahovať do ich majetkov. Ďalší nedatovaný súpis obcí poplatných Turkom zo 17. storočia uvádza obec pod názvom Kysegh Palota. Väčšie množstvo súpisov, spomínajúcich malé čiastkové majetky rôznych zemanov, máme zo začiatku 18. storočia44, ale najdôležitejšou informáciou je, že stotožňujú názvy Simonffy Paloytha a Nemes Paloytha konkrétne so S. Plachtincami.

S. Plachtince na mape 3. VM

Od založenia obce bolo hlavným zamestnaním poľnohospodárstvo. Členitý chotár, dostatok lúk a pasienkov umožňoval chov hovädzieho dobytka, hydiny a ošípaných. Rozšírené bolo aj ovocinárstvo a vinohradníctvo. Od r. 1818 sa datuje otvorenie uhoľnej bane. Plachtinský komposesorát ju dal v r. 1847 do prenájmu a v r. 1850 prešla do majetku Jozefa Sebestianiho, ktorý ju užíval 20 rokov, neskôr ju dal do prenájmu, a v r. 1880 bola práca v tejto bani zastavená. Baňa niesla názov „Svätý Jozef“ a ťažilo sa v nej do r. 1910. Po získaní kutacieho práva si istý Peter Bálint v r. 1932 otvoril ďalšiu baňu, ktorá 3. januára 1940 zanikla. V r. 1945 Alojz Zapletal založil malú konzerváreň ovocia, ktorá v r. 1952 takisto zanikla. Do r. 1945 boli na Plachtinskom potoku 3 mlyny.

 Osobnosti

  • Samuel Godra (1807-1873) ako kaplán a farár pôsobil v Stredných Plachtinciach od roku 1841 do 22. mája 1870 kedy prepustil svoje miesto svojmu nástupcovi. Pochovaný je pri kostole.
  • Július Pántik (1922-2002). Od roku 1942 do roku 1992 herec SND Bratislava. Na javisku vytvoril vyše 130 hereckých postáv. Do českých, ale hlavne slovenských hier vniesol črty národného charakteru, alebo ako často hovorieval „plachtinského“. Pre deti nezabudnuteľný ako dedo Jozef v 13-dielnom televíznom seriáli Bambuľkine dobrodružstvá.

 Pozoruhodnosti

Pamätník SNP v S. Plachtinciach

Dominantou obce je evanjelický gotický kostol. Na cintoríne je klasicistický ozdobný náhrobok Alexandra Dacsóa z r. 1819, náhrobný kameň Samuela Godru, a tiež Cirkevné regionálne vlastivedné múzeum nesúce jeho meno. 29. 8. 1976 bol slávnostne odovzdaný pamätník pre padlých v SNP a koncentračných táboroch. Z obce popri kostole cez hrebeň Ostrého vrchu vedie náučný chodník na modrokamenský hrad. Z prírodných zaujímavostí je to rozsadlinová jaskyňa potoka Pešt s dĺžkou 5 metrov, vytvorená v andezitových vulkanoklastikách. V zozname navrhovaných chránených území sa nachádzajú až 3 miestne lokality – Chvíranovo bralo, Kozia stráň a Studená stráň.

 Odkazy a pramene


1MOL DL 43156
2MOL DL 287
3MOL DF 249092
4MOL DL 40717
5MOL DL 70126
6MOL DL 25093, 70127, 40788
7MOL DL 69237
8MOL DL 59713
9MOL DL 69345
10MOL DF 281857
11MOL DL 43156
12MOL DL 9909
13MOL DL 11563, 11564, 11565, 11574, 11576
14MOL DL 12983, 12984
15MOL DL 13321, 13332, 13357
16MOL DF 249254
17MOL DF 236045
18MOL DL 14264, 14270, 14350, 14439
19MOL DF 249261, 249264
20MOL DL 63959
21MOL DL 14923
22MOL DL 15658, 15659
23MOL DL 16214, 16216
24MOL DL 16217, 16218
25MOL DL 16918, 16920, 16965
26MOL DL 17426
27MOL DL 69501
28MOL DF 205432, 205953
29MOL DL 70137
30MOL DL 65964
31MOL DF 281933
32MOL DF 281937
33MOL DL 63978
34MOL DF 281945
35MOL DF 208951
36MOL DL 46969
37MOL DF 272130
38MOL DL 69571
39MOL DL 70145
40Maksay, s. 372, 373, 375
41Tóth, NVJ 1443
42MOL A 57 13 48
43Jancsó-Jusztin, NVJ IV 61
44MOL UC 54:34, 9:47 a i.