Na návrší nad dedinou, v mierne izolovanej polohe, stojí ranogotický jednoloďový kostol, architektonicky datovaný do konca 13. storočia, prestavaný a opevnený v 17. storočí. Prvou písomnou zmienkou o ňom je súpis pápežských desiatkov z r. 1332-37, uvádzajuci až dva záznamy o kostole sv. Alžbety, ktoré historici stotožňujú s kostolom v H. Príbelciach. Predpokladáme, že správnym je zápis bez udania lokality (len s patrocíniom), keďže tamojší kňaz Ján odvádzal väčší desiatok, čo poukazuje na staršiu a vyvinutejšiu farnosť, ktorú práve v Príbelciach predpokladáme. Existenciu kostola s rovnakým patrocíniom dokladá Bakács listinou z r. 1356, so zápisom vo forme eccl. beate Elisabethe de Prebul. V r. 1417 sa kostol, v tej dobe už farský, pripomína v spore o tunajší majetok, kedy v ňom sporné strany vykonali prísahu.
Z obdobia protitureckých vojen sa zachovala legenda o Andrejovi Kajalovi, ktorý mal brániť kostol s obyvateľmi, ktorí sa v ňom ukrývali. V období reformácie sa obec stala evanjelickou, a Borovszky dokladá existenciu farnosti ev. a. v. cirkvi od r. 1613. V r. 1661 Turci zajali príbelského kňaza Mateja Karcia a väznili ho vo Vacove. Pri kostole mal vyvierať aj prameň minerálnej vody, neskôr však bol zamurovaný.
Dnešná stavba má mohutnú vežu, renesančný obranný múr so vstupnými bránkami, a presbytérium v tvare podkovy. V interiéri je maľovaný drevený strop a gotický portál pod chórom, vzácnymi pamiatkami sú neskorobarokový oltár z r. 1769 a kazateľnica v ľudovo barokovom štýle približne z r. 1770 s novším novobarokovým baldachýnom. Zvon je z r. 1745. Kostol bol renovovaný v druhej tretine 18. storočia a novšie aj v 20. storočí.
HARMINC, Ivan (et. al.). Súpis pamiatok na Slovensku I. Bratislava, 1967, s. 431.
KAMASOVÁ, Marta. Príbelce 1244 – 1994: 750 rokov od prvej písomnej zmienky. 1994
V listine z r. 12571 sa objavujú mená prvých tunajších zemanov – Uz (Vz) a Adrianus de Chehy, nie je ale objasnené, odkiaľ títo (pravdepodobne) bratia pochádzali. Publikácia k histórii obce Príbelce2 sa odvoláva na dielo historika B. Varsíka, podľa ktorého tu šlo o kolonizáciu českými prisťahovalcami v 11. až 12. storočí. V r. 12923 odkúpili Adrianov syn Gregorius a vnuk Luka časť územia Príbeliec od tamojších zemepánov. Uzov vnuk Nicolaus získal v r. 13404 ako veno Nenince. V r. 13525 bol Gregorius ako prvý člen rodiny menovaný za kráľovského úradníka, a toto privilégium si v budúcnosti zaslúžilo mnoho ďalších rodinných príslušníkov. Napokon, prevažná väčšina z viac ako 250-tich relevantných listín obsahuje len zmienku o svedectve či prítomnosti člena rodu, ktorý slúžil v nejakej kráľovskej funkcii.
V r. 13916 získala Nicolausova vdova a jej deti majetky v Širákove, vrátane opusteného mlyna. V r. 13937 sa Nicolausov syn Ladislaus sporil s ďarmotskými Balassovcami, ktorí zabili jeho poddaného z usadlosti Zenna (Senné). V tom istom roku8 sa po prvýkrát spomínajú dve rôzne usadlosti – Felseuchehy a Alsochehy (Horné a Dolné Čechy). Je pravdepodobné, že k formálnemu rozdeleniu došlo už dávnejšie (možno hneď na počiatku, v r. 1257), a v tejto listine sa rozlišujú len kvôli tomu, že sa tu spomínajú dvaja rôzni Stephanovia. Ani v nasledujúcom storočí sa obe usadlosti takmer nerozlišovali, len zriedka a vágne ako alia Chehy, teda “tie druhé Čechy”. Ešte v r. 1393-13949 získala jedna vetva rodu výmenou za majetky v Príbelciach a Uňatíne väčšinu majetkov v usadlosti Chenke.
V ďalších desaťročiach sa rod podstatne rozrástol, a keďže sa mnoho krstných mien dedilo, je často veľmi ťažké sledovať príbuzenské vzťahy. Jenotliví členovia sa často spomínali ako svedkovia či susedia pri hraničných a majetkových sporoch, ale nezriedka aj ako obžalovaní v prípadoch násilností voči poddaným. V r. 140810 sa stal slúžnym Ladislaus, v r. 144711 aj Emericus. Ešte v tom roku12 Nicolaus a synovia nezákonne obsadili majetky v Uňatíne. Ten istý Nicolaus bol v r. 1462-6513 hontianskym vicekomesom, teda druhým najvplyvnejším mužom v Honte. V r. 147614 sa tu uvádza majetkový podiel hradu Čabraď v rozsahu štyroch port, s menami sedliakov Jakobczawycz, Prawotha, Marusko a Pynther. Zhruba v tejto dobe sa začínajú obe usadlosti viac vymedzovať – častejšie sa uvádzajú pod menami Horné, ako aj Dolné Čechy. Koncom 15. st.15 sa rod sporil o majetky v Širákove, Trebušovciach a Chenke. Ďalším vicekomesom v období 1504-151116 sa stal aj Joachim.
Pustatina Čechy (Csehi psz.) na mape 3. VM
O osudoch oboch usadlostí počas tureckej okupácie chýbajú akékoľvek zmienky. V niekoľkých súpisoch z r. 1711-171217 sa objavujú už len Horné Čechy, uvedené ako dedičný majetok rodov Pongrácz a Laszkári, s dvoma lánmi ornej pôdy, ale bez akéhokoľvek obyvateľstva. Ešte jeden záznam v kráľovskej knihe z r. 171918 uvádza obe usadlosti ako novú kráľovskú donáciu pre Joannisa a Georgia Laszkáriovcov, ale aj tu vystupujú len ako predium, čiže šlo o neobývaný majetok. Dnes už z oboch usadlostí nezostalo nič, len názov sa zachoval v toponyme Čahovský potok (uvedený ako Csechovsky potok na mape 2. VM, Čachovský potok na mape 3. VM). Horné Čechy sa pravdepodobne nachádzali tam, ako to naznačuje mapa 3. VM, a Dolné Čechy stáli v okolí usadlostí Chenke a Šuľka (prípadne šlo o rovnakú usadlosť).
V písomných prameňoch sa objavuje od r. 14241. Uvádza sa tu zeman z rodu Inyn, ktorý musel zaplatiť pokutu za to, že nechal usadlosť Pryklek spustnúť. To však znamená, že bola obývaná už pred vydaním tejto listiny, a je tak určite staršia. V rokoch 1436-14382 sa v listinách objavuje meno Petrus de Harazth (Chrastinský), sporiaci sa s rodom Dacho, ktorého príslušníci napádali jeho poddaných, pracujúcich na tunajších pozemkoch. Usadlosť tu vystupuje pod variáciami názvu (Also)Pribel alias Priklek, čo naznačuje spojitosť s Príbelcami už v tejto dobe. Pri metácii obeckovského chotára v r. 14873 sa Pryklek uvádza ako jeden z hraničných majetkov.
V r. 15104 si na majetky Chrastinských v usadlosti Prythlek robil nárok Sigismundus de Fyged, ale súd mu zakázal využívať ich, pokým nedoloží vlastníctvo listinami. V r. 15155 tu získal majetky rod Palásthy (Plášťovský). V r. 1517 a 15196 tu získal 2 poddanské porty rod Ebeczk (Obeckovský) výmenami za porty v Širákove a Kosihách nad Ipľom, pričom tá druhá bola výmenou s Pláštovskými. V r. 15257 dostali Obeckovskí ďalšie tunajšie majetky do zálohového vlastníctva od rodu Kezyholtz (Kosihovský).
V súpise Hontianskej župy z r. 15468 sa tu uvádza už len jedna zemianska porta, takže obec bola pravdepodobne zničená alebo vyľudnená veľmi skoro po Moháčskej bitke. Otázna je listina z r. 16399, podľa ktorej dostal tunajšie majetky Plášťovských do zálohy Paulo Gerhard. Rovnaká udalosť sa totiž spomína aj v urbári z r. 171210, takže nie je jasné, kedy sa vlastne stala. Podľa spomenutého urbára získal Gerhard aj majetky rodu Sarközy.
V urbároch zo začiatku 18. storočia sú zapísané aj mená poddaných. Priezviská ako Balasou, Bodis, Bozik, Breznik, Gergelkin, Martinou a Palkou naznačujú, že išlo o čisto slovenskú usadlosť. Po odchode Turkov opäť obživla, čo dokazuje aj mapa prvého voj. mapovania, kde veľkosťou a počtom domov súperí so susednými Dolnými Príbelcami. Až do začiatku 20. storočia existovala ako samostatná obec, časom ale splynula s Príbelcami a nezachovala sa už ani v chotárnych názvoch.
1. [MOL DL 98024]↩ 2. [MOL DL 12983, 12984, DF 280421]↩ 3. [MOL DL 19260]↩ 4. [MOL DF 281952]↩ 5. [MOL DF 278903]↩ 6. [Archív konventu v Sv. Beňadiku 4-8, MOL DF 281960]↩ 7. [MOL DF 281968]↩ 8. [Magyarország birtokviszonyai a 16. század közepén I. kötet , str. 375]↩ 9. [Tóth Krisztina: A Palásthy család levéltára 1256-1847: Kutatási segédlet, str. 27]↩ 10. [MOL UC 69:13]↩
Uvádza sa ako samostatná obec, existujúca od konca 14. storočia medzi obcami Čechy a Nenince. Bakács ju dokladá ako Chenketeleke listinami z r. 1393 a 13941, neskôr v r. 14512 ako terra Csenke. V listine z r. 14793 sa spomína Elena z Chenke, manželka šľachtica z rodu Palohtha (Plachtinský). Zaujímavosťou je listina z r. 14864, kde sa spomína ako poss. seu praedium Zoganyenye alias Chenke – alternatívne pomenovanie Zoganyenye naznačuje, že šlo o osadu služobníctva neninského panstva (z maď. szolga – sluha).
V r. 1486 osadu vlastnil rod Chehy, neskôr rod Inanch. Bakács spomína ešte 2 listiny z r. 15015 a 15176, kde sa uvádza praedium Chenke. Ak však budeme sledovať vyššie spomenutý alias, je tu ešte listina z r. 15247, kde sa spomína Alsochehy alionomine Zolganene. Naznačuje to určitú súvislosť medzi usadlosťami Chenke a Dolné Čechy, prípadne môžu byť aj totožné. Táto listina tiež podáva svedectvo o existencii tunajšej honosnej kúrie, ktorá sa dostala do vlastníctva rodu Dorchan.
Čenkovský salaš na mape 2. VM
Pokiaľ ide o presnú polohu tejto usadlosti, dôležité vodítko poskytuje mapa 2. vojenského mapovania, kde sa ešte uvádza Csenko Szállás, nachádzajúci sa povyše dnešnej osady Šuľka. Vzhľadom na blízkosť Čahovského (pôvodne Čechovského) potoka a ďalšie nepriame indície je celkom pravdepodobné, že osada Chenke ležala práve tu.
Pieskovňa, ktorej stenu dlhú približne 300 m a vysokú maximálne 45 m vidno zďaleka, sa nachádza na južných svahoch kóty Holica na báze bádenských príbelských vrstiev nad Hornými Príbelcami a predstavuje ich typový profil (príbelské vrstvy). Súvrstvie je zastúpené hlavne pieskami s rôznym typom šikmého zvrstvenia a deformačných štruktúr. Menej sú zastúpené íly, tufy, tufity, brekcie a zlepence. Horniny sa usadzovali v delte rieky a v priľahlom plytkovodnom morskom prostredí spodnom miocéne (neogén). Jemnozrnné zelenožlté až sivozelené piesky s prímesou sopečného popola boli spolu s vrstvami štrkov využívané ako stavebný materiál. V nadloží vystupujú horniny vinickej formácie, ktoré vznikli ako produkt spodnobádenského andezitového vulkanizmu.
Pieskovňa, otvorená v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, je významnou paleontologickou lokalitou, žiaľ, bez štatútu ochrany. Nachádzajú sa v nej zuby žralokovitých rýb, úlomky schránok lastúrnikov, korálov a odtlačkov rias (mikroflóry). Podobné, no o niečo menšie pieskovne sú tiež v susedných Čebovciach a Stredných Plachtinciach. V nich možno taktiež nájsť viacero zvyškov lastúr i ďalších dôkazov o existencii tzv. hontianskeho mora.
Okres VK 