Laposreu

Po prvýkrát sa z názvom tejto usadlosti stretávame v listine z r. 1283¹, kde sa spomína ako hraničný majetok v chotári Bušiniec, pričom ležala pri rieke Zalathna (Slatina, dnes Stará rieka). Touto listinou ju Byter z rodu Balassa predal zemanom zo Slatinky. Poškodená listina z r. 1320² spomína potvrdenie kráľa Karola na majetok Lopas Demetriovi z rodu Stregowa (Strehovský). V r. 1327³ sa Lupusrew uvádza ako hraničný majetok pri metácii usadlosti Rároš, pričom je opäť uvedená blízkosť rieky Zlatna. Otázna je listina z r. 1361⁴, v ktorej sa spomína Nicolaio, syn Paula de Laposrew, avšak tu ide o spor o majetky v Turčianskej stolici (aj keď prejednávaný pred vacovskou kapitulou), čiže nie je vylúčená zhoda názvu s inou usadlosťou.

Zemiansky rod tu však máme potvrdený najneskôr od r. 1431⁵, kedy sa ako iniciátor sporu proti poddaným z Glabušoviec spomína Johannes, syn Stephana de Laposrew. V r. 1453⁶ sa pravdepodobne ten istý Johannes uvádza ako novohradský vicežupan. Na otázku, ako sa zeman z málo známeho rodu dostal do takej vysokej funkcie, možno zodpovedá záznam z r. 1454⁷, kde sa Johannes spomína ako familiár (menší šľachtic v službách väčšieho) vplyvného rodu de Zechen (Sečanský), a touto listinou pravdepodobne za verné služby dostal do daru majetok Ztrachen (Straciny). V dvoch listinách z nasledujúceho roku⁸ sa ako svedok spomína Laurentius de Lapwsrew. Ďalší neistý záznam je z r. 1489⁹, kde sa spomína Georgius s rovnakým prídomkom, ale tu zasa ide o majetkový spor v Jágerskej stolici, takže opäť pripadá do úvahy zhoda toponým.

Dva záznamy máme aj zo začiatku 16. storočia. V r. 1514¹⁰ sa spomína Ursula, vdova po Johannesovi Lapos de Laposrew, v spore o majetok v Trebeľovciach (okr. Lučenec). V r. 1516¹¹ sa v súdnom spore proti kastelánovi modrokamenského hradu ako žalobca uvádza Johannes Laposrewy s prídomkom de Nagzthraczyn (Veľkostracinský), čo potvrdzuje, že rod si svoj dar od Sečanských udržal. Ďalšie záznamy zo 16. storočia sme nenašli. Tým vôbec posledným známym je zápis z kráľovskej knihy z r. 1638¹², ktorým kráľ Ferdinand daroval majetok Laposreu Thomovi a Stephanovi z rodu Losi, pretože dovtedajší vlastník Mattheus Laposrewy nemal dedičov.

Zánikom rodu a týmto zápisom končí aj história tejto usadlosti, pretože žiadnu pozdejšiu zmienku v akomkoľvek kontexte sa nám nepodarilo nájsť. Podľa metačných údajov z najstarších záznamov môžeme uvažovať, že sa nachádzala pravdepodobne v Mlynskej doline medzi Vátovcami a Hámorom, možno na mieste dnešnej osady Karlov, ale žiadna nám dostupná mapa neuvádza v tejto oblasti ani len vzdialene podobné toponymá. Usadlosť s názvom bezpochyby maďarského pôvodu (lápos = močiar, rév = kompa?) sa tak bez stopy stratila v prepadlisku dejín.

---

<sup>1. [MOL DL 65717]↩
2. [MOL DL 41961]↩
3. [MOL DL 2420]↩
4. [MOL DL 5099]↩
5. [MOL DL 43891]↩
6. [MOL DL 14664]↩
7. [MOL DL 44753]↩
8. [MOL DL 14906, 14955]↩
9. [MOL DL 38799]↩
10. [MOL DL 95860]↩
11. [MOL DL 95879]↩
12. [MOL A 57 9 143]↩</sup>

Rároš

Podľa jazykovedca J. Stanislava pochádza názov osady od druhu dravého vtáka – sokola rároha. Po prvýkrát sa objavuje v listine z r. 1320 ako Raros, kedy ho kráľ Karol spolu s ďalšími majetkami daroval Demetrovi, synovi Štefana zo Strehovej. V r. 1321 kráľ toto sídlo odňal rodu de Draa za zradu voči korune, a daroval ho šľachticom zo Sečian ako odškodnenie za výbojmi zničené majetky. V r. 1327 sa Rarous objavuje ako sídlo i rovnomenný vŕšok pri metácii hraníc ďalších skonfiškovaných okolitých sídiel, pričom sa uvádza aj blízkosť potoka Zlatna. Pri metácii chotára Trenče v r. 1335 sa objavuje vo forme Rorows, a spomína sa tunajší potok Melpatak či Mylpatak. V r. 1393 ho kňaz Peter z rodu Strehovských prenechal šľachte zo Sečian. V r. 1438 sa spomína medzi majetkami, ktoré boli predmetom sporu medzi zemanmi z Ľuboriečky. V r. 1456 sa Sečianski snažili tunajšie majetky predať zemanom z Lučenca, ale protest ďalších spolumajiteľov z rodu de Also-Lyndua viedol k dočasnému zákazu tejto transakcie, a v r. 1460 sa protest zopakoval. V r. 1486 protestovali zemania z Ľuboriečky proti využívaniu ich majetkov rodom Orság de Guth.

Rároš na mape 1. VM

Pomerne veľa záznamov o sídle sa zachovalo z čias osmanskej okupácie. Z tzv. kráľovských kníh z r. 1540-41 sa dozvedáme, že celý Raros, pôvodne patriaci Františkovi Salatielovi z Mule, daroval panovník svojmu sekretárovi Pavlovi Bornemisovi a dvorskému sudcovi Michalovi Mutnokymu. Tento dar bol neskôr potvrdený zápisom z r. 1560. V portálnom súpise Novohradskej stolice z r. 1542 sa uvádza 6 zemianskych port a 5 obyvateľov, v súpise z r. 1549 už len 2 porty patriace rodu Čery. Osmanský súpis z r. 1554 zachytáva 8 poddanských usadlostí, s priezviskami: Naď, Tót, Baďul a Palik. V r. 1582 patrila Jánovi Šóšovi, ale odvodmi bola povinná aj osmanskej správe. Až 8 záznamov z obdobia r. 1597-1603 sa zachovalo v kongregačných záznamoch Novohradskej stolice. Týkajú sa najmä opravy a údržby hradských ciest v katastri sídla, ako aj poddaných, neoprávnene využívajúcich osohy v chotároch susedných sídiel Trenč, Dálovce a Litke, pričom majiteľom tunajších majetkov boli Šóšovci z Poltára. Tí dostali novú donáciu na majetky aj v r. 1649. V r. 1662 ich vdova po Štefanovi Šóšovi odkázala Gabrielovi Gécymu, zemanovi z Hronseka. V daňovom súpise z r. 1723 sa spomína už len ako prédium, ktoré bolo súčasťou Mule, a ktoré bolo spolu s ďalšími majetkami skonfiškované Žigmundovi Gécymu.

Rároš na mape 2. VM

Rároš na mape 3. VM

Ako samostatná osada na slovenskom brehu Ipľa sa objavuje aj na mapách vojenských mapovaní. Vzhľadom k tomu, že na tomto mieste premosťovala Ipeľ hlavná hradská cesta z Budapešti do Košíc, je vyjasnená aj existencia prícestného hostinca, ktorý sa objavuje na vyššie spomenutých mapách. V medzivojnovom období boli poniže hostinca postavené aj  kasárne, ktorých rozsiahla budova je vizuálnou dominantou dnešnej osady, patriacej do katastra obce Trenč (okr. Lučenec). Za novým mostom na maďarskej strane stojí novodobá rekreačná osada Ráróspuszta so železničnou zastávkou.

Kostol v Muli

Dominantou obce Muľa je rímsko-katolícky secesný kostol sv. Alžbety, ktorý dal v r. 1910 na vlastné náklady postaviť statkár Rudolf Körffy podľa plánov významného architekta Istvána Medgyaszaya. Bola to prvá sakrálna železobetónová stavba v Uhorsku, a súčasne je aj replikou jedného z rímskych kostolov. Stavbe dominuje osem 300 kilogramov vážiacich a tri metre vysokých anjelov. Kostol a priľahlá záhrada sú zapísané v zozname kultúrnych pamiatok.

Centrálnu dispozíciu stavby tvorí oktogonálny pôdorys s oltárnym výklenkom, do tohto priestoru vedie hlavný vstup do kostola. Klenba hlavného priestoru kostola pozostáva z vopred vybetónovaných tenkých škrupinových segmentov, ktoré sú spojené zvonku viditeľným vyzdvihnutým železobetónovým vencom. Hmotovú skladbu dopĺňa štíhla zvonica s otvorenou arkádou a nahor sa zužujúcim štítom. Spojovacím článkom medzi vežou a hlavnou sieňou je spevácky chór. Sakristia, nadväzujúca na vežu, má rovný strop. Stvárnenie okenných otvorov svedčí o inšpirácii gotikou. Po obvode kupoly sú vysoké sochy cherubínov, priečelia ozdobujú rámy s oblými obrysmi. Architekt tu dosiahol s uplatňovaním železobetónu vzájomnú integráciu nového materiálu a kultúrneho dedičstva ľudového umenia, stvárňujúc tak národný štýl.

Výzdoba interiéru kostola je prostá, bez rušivých prvkov. Zariadenie interiéru je v secesnom štýle a pochádza z r. 1915-1920. Hlavnému oltáru dominuje obraz sv. Alžbety. Bočné oltáre Panny Márie a Božského srdca v štýle secesnej neogotiky sú dielom Lajosa Tihanyiho. Nachádza sa tu aj secesná socha Panny Márie z majoliky.

• HARMINC, Ivan (et. al.). Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava, 1968, s. 344.
  
• Wiki.sk
• 2010-08-28 100. rokov secesného kostolíka v Muli
• 2010-10-29 Farba kostola sa zmenila na prianie občanov
• 2011-04-03 Secesný kostol v Muli je stavebníckou raritou
• 2012-04-16 Kostol zo začiatku minulého storočia chátra: Kto ho zachráni?
• 2014-03-14 Kostol v Muli bol unikátnou stavbou už v Rakúsko-Uhorsku
• 2016-10-13 Kostol ako z rozprávky: Ktorý príbeh Vám pripomína?
• 2017-03-25 V obci Muľa stojí európska stavebná rarita

Kúpele v Muli

Na mieste termálneho prameňa, známeho už od tureckých čias, na prelome 19. a 20. storočia istý Schwarz vybudoval kamennú studňu, a neskôr aj vaňové kúpele s ohrievanou vodou. Denne sa tu vystriedalo až 150 návštevníkov, a bolo to vyhľadávané odpočinkové miesto pre obyvateľov okolitých dedín. Počas druhej svetovej vojny bolo zariadenie kúpeľov čiastočne zničené, a kvôli nezáujmu o renováciu časom úplne zaniklo.

Muľa

 Geografia

Obec leží na východnom okraji Ipeľskej kotliny na pravom brehu Ipľa v doline Mlynského potoka (Starej rieky) a Tisovníka. Južná a východná časť chotára je na nive a terasách Ipľa, severná časť je vysoká členitá pahorkatina až vrchovina s plochými chrbtami z andezitických tufitov. Dubové a agátové lesíky sú len na úbočiach, inde je odlesnený. Má hnedé, prípadne illimerizované, nivné a lužné pôdy. Je tu zásadito-zemito-železnatý minerálny prameň. Do katastra patria aj osady Hámor a Prieloh.

 História

1375 Mulyad, 1417 Malyad, 1460 Mwlyad, 1660 Raros Mulyád, 1773 Ráros-Mulyad, 1786 Rárosch-Mulyad, 1808 Ráros-Mulyád, 1863–1873, 1888–1895, 1902 Rárosmulyad, 1877–1882 Rárosmulyád, 1898–1900 Rárósmulyad, 1907–1913, 1938–1945 Rárosmúlyad, 1920 Rároš-Muladka, 1927–1938, 1945–1948 Rárošská Muľaď, Ráros-Múlyad, 1948– Muľa

Vzhľadom k faktu, že v Novohrade existovali hneď dve rovnomenné obce s názvom Mulyad (tou druhou je Muľka, dnes časť Trebeľoviec, okr. LC), pričom nielenže sú od seba vzdialené necelých 20 kilometrov, ale navyše vznikli alebo sa spomínajú zhruba v rovnakej dobe, je veľmi zložité rozlíšiť ich v stredovekých listinných prameňoch. Naviac, prevažná väčšina záznamov len v stručnosti uvádza mená zástupcov rodu de Mulyad, a nie samotné sídla, pričom nevieme s istotou určiť, odkiaľ tento rod pochádza. Je dokonca možné, že obe obce pôvodne patrili tomu istému rodu. V každom prípade, názov oboch by podľa J. Stanislava¹ mohol pochádzať zo slovenského archaického slova múľ, čiže bahno, kal.

Informáciu z Vlastivedného slovníka obcí o vzniku obce v 13. storočí listinne doložiť nevieme. Prvým menom, ktoré sa môže vzťahovať k tomuto sídlu, je Dominicus de Mulyad, vystupujúci v listinách z r. 1375 a 1376². V tej prvej sa spomína len na rube listiny ako jej adresát, v tej druhej je vysvetlené, že bol advokátom jednej zo sporných strán (v oboch prípadoch šlo o spor medzi modrokamenskými Balassovcami). Zaujímavú možnosť interpretácie poskytuje poznámka z prvej listiny, ktorá znie: Pro A Dominicus de Mulyad cum Agriensis. Neugradyensis. Ak by sme ju skutočne brali ako adresu, mohlo by to znamenať, že rod pochádzal pôvodne odniekiaľ z Jágerskej stolice. Ešte je potrebné spomenúť, že v poznámkovom aparáte k prvej listine, ktorý sa nachádza v archíve MOL, bádateľ jednoznačne stotožnil Dominicov prídomok s obcou Muľa (vyslovene spomína Muľu s minerálnym prameňom).

Ďalšie dve potencionálne relevantné listiny sú zo začiatku 15. storočia. V r. 1407³ sa opäť len na rube spomína Johannes, syn Thomasa de Mulugh. Tento záznam má však priveľa otáznikov (skomolený názov, chýbajúce prepojenie na iného člena, jediná zmienka) – isté je len, že tento Johannes participoval v ďalšom spore Balassovcov, takže je tu možná analógia so spomínaným Dominicom. V listine z r. 1417⁴ sa už stretávame so sídlom Malyad, ktoré od zemanov z rodu de Sebes (Podhradík, okr. PO) výmenou za Martonhazu (neznáma lokalita v Šariši) získal Johannes de Zelew (Zlievský). Lokalita je jednoznačne identifikovaná ako sídlo v Novohrade, a do sféry záujmu zlievskej šľachty mohla skôr spadať Muľa ako Muľka. Túto listinu preto môžeme s veľkou pravdepodobnosťou pokladať za prvú písomnú zmienku o samotnej obci. Mimochodom, k Muľke sme našli prvú pravdepodobnú zmienku z r. 1410, prvú jednoznačnú z r. 1423⁵.

S ďalšími zástupcami rodu sa stretávame až ku koncu 15. storočia. Jedna zmienka v listine z r. 1462⁶ spomína meno Dionysius de Mwlyad vo funkcii novohradského vicežupana, to je však všetko, čo sa o tejto osobe dozvieme. Naopak, až päťkrát v priebehu 10-tich rokov (1460-1469⁷) sa stretávame s menom Salathiel de Mwlyad, a hoci sa tu objavuje v rôznych úlohách (novohradský vicežupan, kráľovský poverenec a i.), a spomína sa aj jeho manželka Elisabeth, dcéra šľachtica z územia dnešného južného Maďarska, veľa informácii sa o ňom nezachovalo. Na základe neskorších záznamov, ktorú ešte spomenieme, ho však s určitosťou môžeme spojiť s históriou obce Muľa. Poslednými menami sú Petrus de Mulyad, zvaný aj Parvus (Malý), a Blasius Warbok de Mulyad. Petrus sa objavuje v štyroch listinách (1472-1509⁸), Blasius v jedinej (1493⁹), ale vo všektých prípadoch ide o zmienky bez podstatných súvislostí. Niekoľko nepriamych indícii však naznačuje, že šlo skôr o zemanov z Muľky, nie Mule.

Dostatok záznamov máme aj z pomoháčskeho obdobia. V zápisoch z kráľovskej knihy z r. 1540-41¹⁰ dostali časť Muľe a iné majetky od kráľa jeho sekretár Paul Bornemissa a dvorský sudca Michael Mwthnoky. Dôležitý je predovšetkým dôvod darovania – dovtedajší majiteľ, Franciscus Salathiel de Mwlyad, totiž zomrel bez dedičov, čím sa majetok vrátil do kráľovských rúk. Nejde síce o vyššie spomínaného Salathiela, pri ktorom I. Nagy¹¹ uvádza existenciu synov (Demetria a Bartolomea), ale mohlo ísť o vnuka, ktorý prevzal dôležité rodové meno. V každom prípade ním končí história miestneho šľachtického rodu.

V r. 1649¹² sa uvádza ako majetok rodu Soos z Poltára, ktorý v tej dobe vlastnil aj susedný Rároš. V urbári divínskeho panstva z r. 1660¹³ sa v krátkej poznámke po prvýkrát objavuje názov Raros Mulyád, ktorý obe rovnomenné osady konečne jednoznačne odlíšil, a ktorý ako oficálny názov obce slúžil až do vzniku 1. ČSR. V r. 1662¹⁴ vdova po Stephanovi Soosovi odkázala svoje tunajšie majetky Gabrielovi Géczymu, zemanovi z Hronseka. V r. 1670¹⁵ sa spomína spor o chotárnu hranicu medzi Muľou a D. Strehovou, pričom majetky na muľaďskej strane boli vo vlastníctve Sigismunda Kaniszaya. Podľa všetkého šlo o dlhotrvajúci spor, pretože jeho pokračovanie sa prejednávalo aj na kongregáciách v r. 1686-88¹⁶. V daňovom súpise z r. 1723¹⁷ už bol súčasťou Mule aj Rároš, a majetky v oboch boli skonfiškované Sisgismundovi Géczymu.

Pozrieme sa ešte na záznamy o obci v novovekých prameňoch. Bel uvádza vlastníctvo rodu Töröki, a spomína údolie Ipľa so strmými kopcami na oboch stranách. Mnoho zaujímavých detailov je spomenutých v písomnom operáte k prvému vojenskému mapovaniu. Vymenúvajú sa tu zemanské kúrie, dva mosty – kamenný pri mlyne a drevený cez Kakatku pri Hámri, výnimočné dobrá cesta zo sypaného kameňa (tzv. chaussee) medzi Rárošom a Kakatkou, a výborná vyhliadka na celé údolie z kopca nad vinicami. Vályi uvádza majetky rodov Baros a Gál, Mocsáry pridáva pekné zemanské kúrie a dva pramene minerálnej vody. Borovszky už spomína aj kúpele, unikátny nový kostol, a bývalé huty na železo a striebro, ktoré boli v časti Hámor (čo dokladá aj názov, z nem. Eisenhamer). Kamenný most podľa neho postavili už Turci, a v r. 1907 bol vymenený za železný.

 Osobnosti

Gyula Leopold – novinár a riaditeľ kabaretu, narodil sa tu v r. 1870

 Pozoruhodnosti

Dominantou obce je rímsko-katolícky secesný kostol sv. Alžbety. Pred vojnou sa tu nachádzal kúpeľný areál. Do katastra obce patrí aj územie prírodnej rezervácie Dedinská hora, a návrh na vyhlásenie chráneného územia bol podaný aj pre meandre Ipľa na úseku Muľa-Bušince.

 Odkazy a pramene

Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad

---

<sup>1. [Stanislav, SJ II str. 303]↩
2. [MOL DL 65786, 65789]↩
3. [MOL DL 65841]↩
4. [MOL DL 43352]↩
5. [MOL DL DL 67296, 67306]↩
6. [MOL DL 15784]↩
7. [MOL DL 15440, 16473, 45241, 16585, 16805]↩
8. [MOL DL 95388, 65966, 64788, 76101]↩
9. [MOL DL 64788]↩
10. [MOL A 57 2 8, 57 2 11, 57 2 25]↩
11. [I. Nagy, MC VII, str. 610]↩
12. [MOL A 57 10 368]↩
13. [MOL UC 6:57]↩
14. [MOL A 57 10 817]↩
15. [Jancsó, NVJ III 106]↩
16. [Jancsó-Justin, NVJ IV 132, 159, 504]↩
17. [MOL UC 36:30]↩</sup>