Hoci prvé písomné zmienky o jednotlivých sídlach pochádzajú až z 12.-13. storočia, neznamená to, že staršie osídlenie tohto regiónu neexistovalo. Pri skúmaní jeho rozsahu sa však musíme opierať o iný typ prameňov, a to predovšetkým archeologické nálezy, ale v istej miere aj zachované toponymá, čiže miestne názvy.
Základným dielom slovenskej toponomastiky je práca V. Šmilauera Vodopis starého Slovenska, ktorá sa ale venuje predovšetkým hydronymám (názvom vodných tokov), a nie osídleniu. To v absolútnom rozsahu spracoval až J. Stanislav vo svojom diele Slovenský juh v staroveku, pričom dostatok priestoru venuje aj Poipliu. Hoci je však jeho práca veľmi hodnotná z hľadiska jazykovedného rozboru, jeho teórie o datovaní toponým sú často podložené nedostatočnou či chybnou pramennou bázou (napr. využívanie názvov z máp z 18.-19. storočia). S celkovými závermi o starej slovenskosti osídlenia väčšiny území síce možno súhlasiť, ale závery o jednotlivých lokalitách je nutné kriticky preverovať a skutočný rozsah tohto osídlenia revidovať.
Vedecká revízia jeho diela z r. 1948 však doteraz neexistuje. Toponomastike vôbec sa u nás venuje len málo vedcov, a aj tí publikujú zväčša len čiastkové štúdie (hlavne v pravidelných publikáciách Jazykovedného ústavu pri SAV). Na Stanislavovo súhrnné dielo tak v podstate nadväzuje len populárno-vedecká publikácia R. Krajčoviča Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest, ktorá síce pokrýva celé Slovensko, vyberá si však len zaujímavosti. Obšírnejší a úplnejší je seriál Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest rovnomenného autora v časopise Kultúra slova, ktorý však z dôvodu autorovho skonu zostal nedokončený. Avšak ani Krajčovičovo dielo by sa nemalo preberať bez kritického pohľadu – niektoré jeho vysvetlenia vo svetle faktov z historických listín neobstoja.
Veľkomoravské a poveľkomoravské osídlenie podľa toponymie (modrá – slovenské, červená – maďarské, zelená – neutrálne alebo neznáme lokality)
Aj s využitím týchto diel, ako aj s použitím nami spracovaného listinného materiálu sme sa pokúsili stručne načrtnúť rozsah osídlenia nášho regiónu v 10.-11. storočí. Presnejšie datovať dokážeme len sídla, založené strážnymi posádkami staromaďarských kmeňov, ktoré prišli na naše územie zhruba v polovici 10. storočia. Pri pohľade na grafické znázornenie týchto sídiel je zrejmé, že pre tieto kmene bol strategicky najdôležitejší priestor pri starej ceste popri Ipli – tunajšie stanovištia sú rozložené v takmer rovnomerných vzdialenostiach. V smere príchodu a postupu vojsk tak nachádzame osady kmeňov Kürt (Kirť), Kér (Kiarov), Gyarmat (Ďarmoty a Chrastince), Kabar (Koláre) a Keszi (Kosihy nad Ipľom), uvažovať môžeme aj o kumánskom či turkickom pôvode názvov Inam (Dolinka) a Chalamia (Čalomija).
Je zaujímavé, že v úseku Ipľa od Kiarova až po Predmostie neexistuje ani jediný zachovaný čisto slovenský názov. Mohlo by to naznačovať, že zábor tohto priestoru bol vedený násilným spôsobom, a slovenské sídla v tesnej blízkosti Ipľa boli úplne zničené a nahradené sídlami dobyvateľov. Po zabezpečení tohto priestoru si maďarské vojská ďalšie osady postavili na južných svahoch Krupinskej planiny – nachádzame tu stopy po kmeni Nek (Vinica), Keszi (Kamenné Kosihy a Kosihovce) a možno Kürt (Krtíš?). Predovšetkým z kopcov nad Vinicou a Kosihovcami sú dobré vyhliadky doďaleka, čo mohlo zohrať úlohu pri vyberaní polohy pre tieto strážne osady.
Je však zrejmé, že tieto posádky si svoje stanovištia, neskôr osady postavili na území už husto obývanom slovenským obyvateľstvom, čo dokladajú predovšetkým názvy sídiel, vychádzajúce zo systému veľkomoravskej služobníckej organizácie. Ide o sídla pomenované podľa povolaní jednotlivých služobníckych skupín, ktoré podliehali kontrole a jurisdikcii veľkých oblastných správnych hradísk. V našom regióne tieto názvy tvorili súvislú líniu na južných úbočiach Krupinskej planiny – Plachtince, Osláre, Strháre, možno predĺženú aj na Kľačany a Chrťany (neistý pôvod aj datovanie), a s dvoma názvami mimo tejto línie (Dvorčany a Kováčovce).
Okrem služobníckych osád môžeme ako o sídlach z veľkomoravskej doby uvažovať aj o tých s názvami, ktoré azda pochádzajú zo staroslovanských osobných mien – Trebušovce, Nenince, Príbelce, Ľuboreč/Ľuboriečka, prípadne aj Obeckov či Zombor. Tieto všetky mohli byť sídlami či dvorcami menších veľkomoravských feudálov. Ako stará sa javí aj sústava názvov podľa stromov na juhozápadnom svahu Krupinskej planiny – Hrušov, Jablonec a Kleňany, pričom tieto stromy mohli lemovať starú obchodnú cestu. Podobne motivovaný je aj názov obce Vrbovka. Skupinu poľnohospodárskych názvov, ktoré ale mohli vzniknúť aj neskôr, tvoria mená sídiel Sečianky, Seľany, Senné a Lesenice. Veľkomoravský pôvod má takmer určite aj Strehová, pretože strážne stanovište so slovenským menom mohlo vzniknúť len pred príchodom starých Maďarov. Nakoniec sme do zoznamu zaradili aj iné sídla, ktoré podľa náznakov a jazykovedných teórii mohli vzniknúť v tejže dobe – Záhorce, Želovce, Straciny, Slatinka, Bušince a Rároš, každé z nich je ale len ťažko chronologicky zaraditeľné (na mape vyznačené svetlomodrou farbou).
Záverom treba podčiarknuť, že hoci je analýza osídlenia len na základe toponým nedostatočným dôkazom pre slovenskosť osídlenia tohto (aj akéhokoľvek iného) regiónu, väčšina spomenutých lokalít má oporu aj v dobových archeologických nálezoch, hoci aj čiastkových. Spresnenie doterajších poznatkov by mohol priniesť komplexný archeologický výskum Poiplia, ktorý sa však naposledy uskutočnil v 50. rokoch 20. storočia. V každom prípade, aj z tu zhrnutých poznatkov je zrejmé, že Ipeľská kotlina bola pomerne husto obývaná už za čias Veľkomoravskej ríše, a slovenské osídlenie tohto regiónu už od raného stredoveku je tak nespochybniteľné.
Najstaršie šľachtické rody na území dnešného okresu VK poznáme zo stredovekých listín, ktoré sa ale vo väčšom počte začali vydávať až okolo polovice 13. storočia. Aj zachované listiny nám však poskytujú len čiastočný pohľad na celkový stav majetkového vlastníctva v tomto období, a preto môžeme pôsobenie niektorých rodov odhadnúť len na základe fragmentov informácii. Okrem svetskej šľachty, ktorej sa v tomto článku venujeme, vlastnili tunajšie majetky aj iné skupiny, a to predovšetkým kráľ prostredníctvom komitátnych hradov, a v relatívne malej miere aj cirkevné inštitúcie ako ostrihomské arcibiskupstvo, alebo kláštory v Bzovíku a Šahách. V stručnosti spomenieme len veľké a známe rody, ale pôdu tu samozrejme vlastnili aj jednotlivci či menšie rodiny, o ktorých je len málo informácií.
Abovci – jeden z najstarších uhorských rodov vôbec, ktorého domínium však bolo zväčša na území východného Slovensku. V r. 1245 predal istý Abba svoj majetok Ivanice v Gemerskom komitáte, pričom už v tej dobe sa spomína s prídomkom Strehovský. Priame dôkazy o jeho spätosti s Abovcami síce nemáme, ale jeho dedičné meno a aj smer, z ktorého do Strehovej prišiel, dovoľujú predpokladať, že patril k tomuto rodu.
Jeho potomkovia tvorili rod Strehovských, ktorý sa v r. 1312 zúčastnil bitky pri Rozhanovciach na strane Omodejovcov a Abovcov, čo je ďalší nepriamy dôkaz o ich pôvode. Vzhľadom na to, že títo šľachtici boli strane porazených, boli odsúdení k strate väčšiny svojich majetkov vrátane tých v našom regióne. Posledný zástupca rodu sa spomína koncom 14. storočia ako kňaz, teda určite zomrel bez potomkov a rod tak vymrel po meči.
Erb Balašovcov
Balašovci – jednoznačne najznámejší aj najvýznamnejší rod tohto regiónu, ktorého predkovia a potomkovia ovládali predovšetkým novohradskú časť dnešného okresu po dobu takmer 700 rokov. Odkiaľ rod pochádzal a akej etnicity bol, dosiaľ žiadna štúdia jednoznačne neobjasnila.
Po prvýkrát sa v tejto oblasti spomína v listine z r. 1236, kedy im kráľ Bela IV. potvrdil vlastníctvo Stracín a Záhoriec, ktoré ale pôvodne dostali už od jeho otca Ondreja II. Ešte v 13. storočí postupne donáciami alebo kúpou získavali majetky Strháre, Senné, Bušince, Ip. Predmostie, Čebovce, Želovce, Olováry, Podlužany a i., a ich snahy o územnú expanziu na úkor susedov, či už po dobrom, ale aj po zlom, môžeme sledovať aj v ďalších storočiach.
Pôvodným rodovým sídlom v tomto regióne bol hrad Modrý Kameň, neskôr mali podľa prídomkov členovia rodu sídla v Strhároch a Sklabinej (sporadické zmienky sú aj k prídomkom zo Slatinky či Čeboviec), aby sa niekedy začiatkom 15. storočia natrvalo presťahovali do Ďarmot. Z jednej bočnej vetvy predkov Balašovcov sa v polovici 14. storočia sformoval rod Chrastinských.
Dubákovci – v regióne patril tento rod medzi najvýznamnejšie, ale v odbornej literatúre sa spomína len zriedka. Dubák a jeho bratia so zjavne slovanskými (podľa Karácsonyiho ruskými) menami Dona, Vacik a Tyba dostali v r. 1243 tunajšie majetky Plachtince, Nenince a Kosihovce výmenou za Chrenovec v Nitrianskom komitáte, čiže sa dá predpokladať, že prišli práve odtiaľ. Tá istá listina špecifikuje, že to bola odmena za služby na kráľovskom dvore, čo naznačuje, že nešlo o vojenskú šľachtu.
Vacikovi synovia získali majetky v Strhároch, a neskôr aj v Kleňanoch a Trebušovciach, zatiaľ čo Dubákov syn Demeter sa v r. 1257 spomína s prídomkom Plachtinský. Za vlády Anjouvcov sa Demetrova vetva rozdelila, a vznikli z nej zemianske rody Luka z Neniniec a Dačo z Plachtiniec (neskôr Kosihoviec), ktoré kontrolovali veľkú časť hontianskej polovice tohto regiónu až do 19.-20. storočia.
Hont-Poznanovci – legendárny rod, ktorý pomohol sv. Štefanovi získať kráľovskú korunu, a ktorému sa podľa najnovších výskumov pripisuje slovenský pôvod, je azda najstarším rodom, ktorý na území okresu pôsobil. Už v r. 1244 (otázne datovanie), kedy sa tu jeho potomkovia spomínajú po prvýkrát, existovalo viacero regionálnych vetiev rodu – Kolárski, Lesenickí, Malo- a Veľkočalomijskí – čo naznačuje dlhodobý vývin, siahajúci ďaleko pred prvú písomnú zmienku.
Listiny naznačujú, že predkovia týchto vetiev mohli prísť po starej obchodnej a vojenskej ceste proti prúdu Ipľa z Bíne, kde mala hlavná vetva rodu pravdepodobne svoj pôvod a sídlo. Ďalšie vetvy Hont-Poznanovcov mali sídla aj v neďalekých v Ip. Úľanoch, Túrovciach či na hrade Litava, teda predovšetkým v Hontianskom komitáte, ktorého názov je napokon tiež odvodený od jedného zo zakladateľov rodu, legendárneho komesa Honta.
Erb rodu Hont-Poznan
Kačicovci – významný rod, ktorý mal pochádzať z oblasti dnešného Chorvátska. V našom regióne sa spomínajú v r. 1255, kedy Folkuš získal Sečany, a v r. 1270, kedy si jeho synovia okrem iného rozdelili majetky Ľuboreč a Pravica. Vetva, vychádzajúca z Folkušovho syna Michala, založila rodinu zemanov z Ľuboriečky. Z celouhorského, ale aj regionálneho hľadiska významnejšia bola vetva jeho brata Farkaša, z ktorej sa na prelome 13. a 14. storočia sformoval vplyvný šľachtický rod zo Sečan, ktorý dlhodobo ovládal väčšinu hradov v Poiplí, ako aj množstvo dedín na dnešnej slovenskej strane Ipľa.
Erb Kačicovcov
Radunovci – regionálne významný rod, ktorému sa však pozornosť začala venovať len relatívne nedávno. Jeho zástupcovia sa tu po prvýkrát objavujú v r. 1249, kedy Radunovi synovia – liptovský župan Tomáš a jeho bratia Madáč a Tobiáš – získali majetok Osláre (územie dnešného M. Kameňa a V. Krtíša) výmenou za Račice v Nitrianskom komitáte. Rod však v tej dobe mal majetky aj v okolí Zvolena a v Turci, a tak nie je úplne jasné, odkiaľ pôvodne pochádzal.
M. Ďurková vo svojej štúdii naznačuje, že šlo o rod spriaznený s Dubákovcami, a oba do tohto regiónu prišli z regiónu Hornej Nitry. Z potomkov rodu Oslárskych sa neskôr vyvinuli dôležité lokálne rody ako Balogyovci z Balogu n. Ipľom, Madáčovci zo Strehovej, či Šóšovci z Poltára, rovnako ako niekoľko vplyvných rodov v okolí Zvolena (Radvanskí, Mičinskí, Ponickí, Čerínski a i.).
Scemurovci – ďalší rod, ktorého korene podľa legendy siahajú ešte k do čias samotného Arpáda. Na území okresu mali svoje majetky v okolí Strhár, avšak písomné zmienky o tunajšej vetve zachytávajú už len postupný predaj týchto majetkov Balašovcom, pričom tá posledná z r. 1247 dokladá presťahovanie sa tunajšej vetvy rodu do Komárňanského komitátu.
Ďalšou, dosiaľ odborne nepotvrdenou vetvou tohto rodu však mohli byť aj šľachtici zo Sečianok, ktorí sa spomínajú už v r. 1243. Nasvedčoval by tomu záznam z r. 1254, v ktorom sa objavuje dedičné meno Scemereho, brata komesa Gregora zo Sečianok, pričom títo bratia vlastnili aj susedný Balog a Veľkú Ves nad Ipľom.
Turdošovci – ďalší z legendárnych arpádovských rodov sa spomína ako majiteľ časti D. Plachtiniec, ktoré ale v r. 1264 predal šahanskému kláštoru. Neskoršie priame zmienky o ich zástupcoch v našom regióne už nemáme, ale opäť podľa používania typického rodového mena môžeme za jednu z vetiev považovať aj šľachtu z Obeckova, spomínanú od r. 1257.
Okrem týchto veľkých rodov s celouhorskou pôsobnosťou, ktoré ovládali väčšie územné celky, tu mali za arpádovských kráľov majetky aj menší feudáli, z ktorých sa vyvinuli malé, ale pre neskoršie formovanie regiónu dôležité zemianske rody. V r. 1244 istý Benče založil rod Príbelských, v r. 1252 sa v listinách objavujú šľachtici zo zaniknutého sídla Čechy, v r. 1265 so šľachtou z K. Kosíh, r. 1272 so šľachticmi z Kirte, v r. 1274 z Dolinky, r. 1275 z Vinice a r. 1296 z Čelár.
KARÁCSONYI, János. Magyar nemzetségek. Budapest, 1900.
ĎURKOVÁ, Mária. Vznik a vývoj najstaršej zvolenskej šľachty. In: Historický časopis 2008/1, č. 56, s. 3-29.
HANKO, Jaroslav. Balašovci z Ďarmôt a Modrého Kameňa. 2012
Pre štúdium nielen regionálnej histórie je nepochybne najdôležitejšou položkou prístup k pôvodným prameňom. Samozrejme, je možné využívať pramenné edície, ktoré v stručnosti, ale aj úplnosti publikujú obsah pôvodných prameňov, niekedy aj s bonusom v podobe odborného komentára, avšak tieto nie sú schopné pokryť celú históriu, pretože prameňov rôzneho druhu a rôznych období sa zachovalo skutočne nespočetné množstvo. Bádateľ tak často zistí, že prameň, ktorý mu chýba do celkovej mozaiky, nikdy publikovaný nebol, a jedinou možnosťou zostáva preštudovať si originál, ktorý sa nachádza v príslušnom archíve.
Aj tento postup však má svoje úskalia – ak už aj bádateľ zistí, v ktorom z veľkého počtu archívnych inštitúcii je ten-ktorý prameň fyzicky umiestnený, môže byť problémom získať k nemu prístup. Predovšetkým najstaršie stredoveké listiny nie sú vzhľadom na ich vzácnosť sprístupňované len tak jednoducho na počkanie, a k niektorým sa občas nedostane ani kvalifikovaný odborník. Práve tieto problémy rieši digitalizácia dokumentov, a ich sprístupňovanie prostredníctvom internetu. U nás je tento proces stále v plienkach (projekt DIKDA poskytuje len nemnoho novovekého obsahu, archívny systém Vademecum prakticky žiaden), ale v Maďarsku vďaka kombinácií dobrej spolupráce štátnych inštitúcii a kvalitného technického zabezpečenia zo strany firmy Arcanum bola digitálne sprístupnená už prevažná väčšina tých najdôležitejších, a odbornou i laickou verejnosťou najžiadanejších dokumentov.
I keď sa samotný projekt Hungaricana na internete objavil len začiatkom r. 2015, obsahovo nejde o žiadnu novinku. Hungaricana využíva obsah databáz, ktoré boli predtým prístupné cez rôzne domény a grafické rozhrania (Archivportal, MOL Arcanum), a spája ich do graficky jednotného šatu a pod jedinú doménu, čo umožňuje ľahšie prepojenie informácii v nich obsiahnutých. K marcu 2015 je prístupných 12 bezplatných databáz, z ktorých každá je hosťovaná ako doména druhej úrovne. Niektoré z nich nie sú pre nás relevantné, či už z hľadiska zamerania (herbár, dokumenty z kriminálnych procesov, staré knihy) alebo sa týkajú špecifických častí územia Uhorska (archontológia Zalianskej župy). Väčšina však stojí nielen za povšimnutie, ale aj podrobnejšie predstavenie.
Centrálne rozhranie pre výsledky vyhľadávania
Najskôr sa pozrime na tri databázy, ktoré pracujú prevažne s obrazovým materiálom. V článku o historických mapách sme už spomínali portál Mapire, ktorý sprístupňuje mapy všetkých troch vojenských mapovaní, ale napríklad aj mapy stabilného katastra – na našu smolu nie z územia Slovenska (je možné, že na tomto projekte sa u nás pracuje v GKÚ). Je tu ale ešte jedna mapová databáza, ktorá obsahuje rozličné jednoduché mapy katastrov obcí, vyhotovené predovšetkým na objednávku zemepánov. Pre nás je najzaujímavejšia kolekcia máp Zichyovského seniorátu (S 17), ktorá obsahuje ručne kreslené unikátne mapy katastrov niekoľkých obcí tohto panstva (Koprovnica, Selce, Slatinka, Bušince a i.) Niekoľko ďalších relevantných máp je aj archíve Balassovcov (S24) a Nyényeovcov (S47). Hoci ide o mapy jednoduché, určite sú zaujímavé, a využiteľné hlavne pri toponomastickom výskume.
Poslednou obrazovou databázou sú staré pohľadnice, ktoré sú zároveň geotagované k príslušnej lokalite v interaktívnej mape. Celkovo sa databáza chváli viac ako 200-tisíckami pohľadníc, avšak na území nášho okresu je ich zatiaľ len asi 40. Určite ich však existuje viac (aj na našej stránke je uverejnených ešte dosť takých, ktoré v tamojšej databáze chýbajú), a tak dúfajme, že budú časom pribúdať. Plusom je aj spolupráca s užívateľmi na presnom lokalizovaní, keďže nové pohľadnice sú pridávané automaticky, a často tak môže dôjsť k chybám (napr. Starý hrad pri Strečne lokalizovaný do Olovár, na základe rovnakého maď. názvu Óvár).
Prehľad textových databáz začneme projektom verejnej knižnice, ktorá podľa zverejnených údajov obsahuje viac ako 4 milióny naskenovaných strán. Rozsah je skutočne široký – od periodík cez zborníky až k vedeckým publikáciám, a to aj celkom novým. Všetky publikácie sú plne indexované a ich obsah vyhľadateľný, aj keď treba podotknúť, že u množstva z nich nebola vykonaná manuálna oprava po OCR procesingu, a tak veľa existujúcich záznamov kvôli preklepom (napr. Nagyiám namiesto Nagylám a pod.) nie je možné dohľadať jednoduchým spôsobom. Samozrejme takéto manuálne opravy by si vyžadovali obrovské množstvo nadpráce, čo asi pri takom objeme dát nie je realistické požadovať. Pre nás najzaujímavejšie sú pramenné edície k stredovekým listinám, aj keď tieto sa nenachádzajú pod jednou hlavičkou (teda je nutné použiť vyhľadávač), a potom aj publikácie Novohradského župného múzea v B. Ďarmotách, z ktorých mnoho sa vzťahuje aj na náš okres.
Rozhranie pre prezeranie skenov (na príklade urbárov)
Posledné štyri databázy už obsahujú konkrétne staré listiny, a predstavíme si ich od najnovších po najstaršie. Prvou sú plné verzie tereziánskych urbárov z r. 1767, rozdelené podľa stolíc a potom abecedne podľa obcí. Tieto urbáre sú využiteľné predovšetkým pre genealogický výskum, keďže obsahujú mená všetkých obyvateľov obce v dobe súpisu. Podobný obsah má aj ďalšia databáza Urbáre a súpisy, kde možno nájsť naskenované originály všetkých zachovaných súpisov už od r. 1526, rovnako využiteľných predovšetkým pre genealógiu, ale aj výskum hospodárskych pomerov dedín v pomoháčskom období. Mimochodom, tieto ani dve nasledujúce databázy nie sú plne indexované, pretože plný prepis všetkých starých listín by bol opäť kapacitne nezvládateľný.
Preposlednú kolekciu tvoria tzv. kráľovské knihy, ktoré obsahujú kópie tých najdôležitejších listín vydaných kráľmi v pomoháčskom období (1526-1918). Podobne ako u stredovekých listín ide zväčša o texty právneho charakteru (nariadenia, donácie atď.), a prevažne v latinčine. Každá listina má vypracovaný stručný index, obsahujúci predovšetkým šľachtické mená a geografické názvy v nej obsiahnuté, čo ale pre základnú orientáciu a vyhľadávanie plne postačuje.
Poslednou, a pre nás najzaujímavejšou databázou sú stredoveké listiny, ktorých sa tu v origináloch či fotokópiách z iných archívov nachádza takmer 200-tisíc. Samozrejme, fyzických listín je menej, pretože mnoho z nich sa zachovalo len v odpisoch (jedna fyzická listina môže obsahovať aj viac ako 10 čiastočne či vcelku citovaných listín), aj tak však ide o nesmierne rozsiahlu zbierku, ktorej prednosťou je predovšetkým jednotný systém číslovania a unikátne signatúry pre každú fyzickú listinu, čo umožňuje jednoduché citovanie v publikáciách (aj naša stránka používa citácie signatúr v tvare MOL DL XXXXX a MOL DF 2XXXXX).
Grafické rozhranie pre stredoveké listiny
Ďalšími prednosťami sú hlavne indexácia (každá listina má indexovaný dátum, vydavateľa, pôvodné referenčné čísla, typ zachovania a pečate, niektoré aj viac detailov), zhrnutia obsahov listín v maďarčine (buď citované z niektorej vydanej publikácie, alebo odpísane z interného regestára Národného múzea), a samozrejme detailné skeny od samotného obsahu, cez rub a pečať, až k doplnkovým informáciám, ktoré zanechali predchádzajúci bádatelia. Snaď až na kompletný prepis listiny a absenciu odkazov na doterajšie vydania je tu teda možné nájsť všetko, čo bádateľ môže potrebovať k ich využitiu. Treba však dodať, že kolekcia fotokópií je o niečo chudobnejšia – abstrakty takmer úplne chýbajú, a ani kvalita kópií nie je oslňujúca, keďže boli vyhotovené pred desiatkami rokov. Tak či onak, výhody tejto zbierky vysoko prevyšujú všetky drobné nevýhody.
Hungaricana je tak projektom, ktorý umožňuje historické bádanie laikom i profesionálom, a to bez akýchkoľvek obštrukcií či nutnosti pendlovať medzi množstvom archívnych inštitúcii. Pre tých, ktorí požadujú ešte viac informácii, existuje aj doplnková databáza ADT Plus, ktorá obsahuje predovšetkým skeny profesionálnych vedeckých periodík (napr. všetky čísla historického časopisu Századok od r. 1867 a i.) a niektorých publikácii, ktoré boli komerčne vydané a sú dostupné aj na CD či DVD nosiči. Pravda, táto je už spoplatnená, avšak celkom rozumnou čiastkou 20E mesačne za neobmedzený prístup. V každom prípade, projekt digitalizácie historických dokumentov je v Maďarsku mimoriadne úspešný, a nám nezostáva nič iné, ako sa tiež tešiť z jeho plodov a dúfať, že portál podobnej kvality a porovnateľného obsahu sa skôr či neskôr objaví aj na slovenskej doméne.
Po kláštoroch v Nitre a Hronskom Beňadiku je opátstvo v Bzovíku tretím najstarším kláštorom založeným na území Slovenska, a obsah jeho zakladacej listiny z r. 1135 patrí medzi najstaršie zachované písomné dokumenty, vzťahujúce sa k územiu slovenskej časti Hontu. Originál listiny sa nezachoval, existuje len citované potvrdenie majetkov z r. 1262, zachované v neskoršom odpise konventu v H. Beňadiku z r. 1566 (v zbierke MOL pod číslom DL 5775), ale aj ďalších odpisoch z 18. storočia. R. Marsina vo svojej štúdii síce dokázal, že všetky tieto kópie sú čiastočnými falzifikátmi, no napriek tomu ide o cenný doklad o ranostredovekom osídlení tohoto územia, pretože údaje o väčšine majetkov sú podľa všetkého pravé.
Pozrime sa podrobne na text samotnej listiny. Plné znenie latinských pasáží z originálu, vrátane hrubého prekladu nasleduje (opis textu je z prvého dielu Slov. diplomatára):
In nomine sancte et individue trinitatis. Bela, dei gracia Hungarie, Dalmacie, Crowacie Rameque rex in perpetuum. Notum sit cunctis Christi fidelibus, tam modernis quam posteris, qualiter comes Lampertus cum uxore sua Sophia et filio Nicolao spe superne remuneracionis ei pro remedio animarum suarum in honorem sancti regis Stephani in praedio suo, puod vocatur Bozouk, glorioso rege Stephane secundo regnante, Foeliciano vero venerabili viro archiepiscopo Strigoniensi existente, coenobium construxerunt. Haec sunt igitur nomina praediorum, quibus dotata est ecclesia eadem.
Bela IV. spomína komesa Lamperta s manželkou Žofiou a synom Mikulášom ako tých, ktorí pre spásu svojej duše dali na svojom majetku v Bzovíku postaviť kláštor, založený počas vlády Štefana II. a za pôsobenia ostrihomského arcibiskupa Feliciána (teda niekedy v rozmedzí rokov 1127-1131). Nasleduje podrobný zoznam pôvodných donácií.
Primum Bozoük, cuius prima meta iuxta fluvium Corpona inciperet et inde vadit versus occidentem et cadit in magnam viam, quae ducit ad Zolium inde tendens versus septentrionem exit de ipsa via et pertransiens fluvium Corpona divertit quasi versus orientem ascenditque montes et per continuas metas descendit in vallem versus septemtrionem et in ipsa valle iuxta fluvium Corpona angulariter divertens versus orientem ascendit in silvas magnas et venit per ipsam aquam ad locum Lopata vocatum, inde sic procedendo exit de silva et per innumerabilia signa super arbores posita exit in quandam planiciem Lom nuncupatam, cuius partem non modicam concludens revertitur versus occidentem et transiens fluvium Lyttua prope capellam beatae Margaretae venit ad Zachariam, inde procedento cadit in Warbokpathaka, ubi regreditur versus meridiem et descendit per ipsum Potok concludendo maximam quantitatem terrae; exiens igitur de ipso Potok declinat iterum versus orientem et per constructas metas terreas et fluvios multum girando revertitur ad occidentem et in quodam Berch intrat viam, quae ducit ad metam magnam Pomog disiungensque terras ecclesiae a Badin et Pomog intrat ipsum fluvium Corpona ad priores metas et ibi terminatur.>
Prvým darom bol samotný Bzovík (okr. Krupina), pričom v listine sa popisujú len hranice prédia. Z identifikovateľných toponým sa spomína riečka Krupinica (fluvium Corpona), veľká cesta vedúca do Zvolena (Zolium), riečka Litava (fluvium Lyttua), potok Vrbovok (Warbokpathaka), a hraničné body Badín (Badin) a Uňatín (Pomog). Práve túto časť označuje Marsina ako falzum – v porovnaní s nasledujúcimi pasážami, ale aj vzhľadom na dobu vzniku listiny je takáto podrobná metácia nemožná, a musela byť vsunutá neskôr (pravdepodobne až začiatkom 15. storočia). Bzovík ako darovaný majetok spochybnený nie je, ale pôvodná nezachovaná metácia bola takmer určite omnoho jednoduchšia.
Secundum praedium Zenerag, quod rex Colomannus dedit Michaeli, filio Zalardi, qui etiam matri suae dedit, mater vero predicto monasterio cum uno aratro et homine cum uxore et duobus filiis contulit et donavit.
Druhé bolo prédium (majetok) Senohrad (okr. Krupina), pôvodne darované kráľom Kolomanom Michalovi, synovi Zalarda, ktorý ho prepustil svojej matke, a tá ho darovala kláštoru spolu s jedným poplužím pôdy, jedným poddaným, a jeho rodinou (žena a dvaja synovia).
Tercium vero predium in villa Badun, quod comes Lambertus emit a quodam viro nomine Iremyr coram testibus istis Zobozlo, Dedemest, Bank, Gurman, Budes, Wergeb, Zacka, Ozima, Louh, Bogdan, Duda et quattuor viros cum eodem predio, quorum nomina haec sunt: Ded cum filiis suis, Welten, Radyk, Domagosta, quorum ius est cum equis suis prelato ecclesiae servire, currus trahere, fenum secare ac segetes metere per quattuor dies et in via tentoria figere, filioes etiam Zegyn, Scib, Preran, Wratyzlo, Aladar cum posteritatibus suis eodem iure dedit servire, currus trahere, secare et metere.
Tretie bolo prédium v obci Badín (okr. Krupina), ktoré Lampertovi predal zeman Jaromír (nasledujú mená svedkov tohoto obchodu) spolu s deviatimi poddanými (tiež vymenovaní), ktorí mali slúžiť kláštoru a vykonávať práce okolo koní, povozov či žatvy.
Quartum vero predium, Kükezü vocatum, quodam tempore regis Ladislai quidam nomine Crazeg absque liberis adoptivo filio Lamperto comiti dedit cum vinea. Item alteram vineam dedit; quidam nomine Crez comes autem dedit monasterio. Quintum vero predium in villa Nena, quod Almus dux comiti Lamperto dedit, defuncto Prodsa cuius predium erat sine herede.
Štvrté bolo prédium Kamenné Kosihy, ktoré ešte za vlády kráľa Ladislava daroval Lampertovi jeho adoptívny otec, bezdetný šľachtic Crazeg. Ďalšie tunajšie vinice daroval kláštoru šľachtic Crez. Piate bolo prédium v obci Nenince, ktorého pôvodný vlastník Prodsa zomrel bez dediča, a Lampertovi ho tak daroval knieža Álmoš.
Sextum, quod vocatur Zcorna iuxta Ohuar, emit comes Lampertus a quodam viro Porodun nomine, usure quattuor aratrorum sufficientem coram istis testibus Werged, Enrico, Nabko.
Šiesty bol majetok v Iskorni pri Olvári (južne od Plášťoviec, okr. Levice) v rozsahu štyroch popluží, ktorý Lampert získal od istého Poroduna. Uvádzajú sa aj mená troch svedkov tohoto obchodu.
Septimum predium iuxta Danubium, quod sanctus rex Stephanus condam comiti Hunt dedit ad pascenda animalia, pastoribus autem terram ad arandum in villa Chenka dedit usure viginti aratrorum sufficientem.
Siedme bolo prédium v osade Čenkov (dnes časť obce Mužla, okr. Nové Zámky) pri Dunaji, v rozsahu 20 popluží pasienkov a ornej pôdy, ktoré pôvodne daroval kráľ Štefan komesovi Huntovi.
Octavum, quod predictus rex Stephanus Byn dedit filio Hunt iuxta fluvium Gron ad decem aratrorum cum feno et nemore Byn nominatum.
Ôsmym bol majetok neďaleko Hrona v rozsahu 10 popluží vrátane pasienkov a lesov, ktorý kráľ Štefan daroval synovi Hunta menom Byn, podľa ktorého dostalo prédium aj meno (dnes obec Bíňa, okr. Nové Zámky)
Nonum vero Paztuh, ubi erat regalis curia, dedit rex Ladislaus comiti Lamperto cum sorore sua, quam dederat ei in uxorem cum omnibus appendiciís predii, videlicet terra arabili, feno, silvis et nemoribus usure decem aratrorum sufficientem et cum his hominibus, Keselend, Mysin, Wsudyn, Ragudyn, Bolec, Wroc, quorum ius est in coquina et cum equis suis servire, secare et metere, Comes autem curialis regis erat Iula, qui pristaldum suum nomine Donk idem predium predicto cenobio statuit.
Deviatym bol kráľovský statok Pastovce (okr. Levice), ktorý kráľ Ladislav daroval svojej sestre ako veno pri svadbe s komesom Lampertom. Tento majetok prešiel na bzovícky kláštor v celom rozsahu 10 popluží, vrátane šiestich mužov, ktorí mali pre kláštor vykonávať kuchynské a čeľadínske práce.
Decimum Pauli vocatum, iuxta Ecclesiam Sancti Laurentii ad tria aratra dedit comes Lampertus monasterio supradicto cum fenetis et nemoribus et loco molendini.
Desiaty bol majetok v rozsahu troch popluží v Pavlovej (okr. Nové Zámky), vrátane pasienkov, lesov a mlynského miesta.
Undecimum predium, videlicet Morout et Platna, quod prefatus sanctus Stephanus rex comiti Lamperto dedit in hereditatem, postea vero nepotes eius, scilicet Lambertus et frater eius Ipolitus, pactum inierunt, ut terram Morout non dividerent, sed fratri suo Ippolito e contrario predium Palatna absque divisione remanere. Et si haec foedus qualicumque modo infringeretur, medietatem utriusque predii acciperent. Morout autem sic cum toto collatum est ecclesiae.
Jedenáste boli prédiá Hontianske Moravce (okr. Krupina) a (asi) Pežerňa (časť obce Zbrojníky, okr. Levice), ktoré kráľ Štefan určil ako dedičný majetok Lamperta. On a jeho brat Hipolit sa dohodli, že Moravce deliť nebudú a pripadnú kláštoru, a takisto nedelenú Pežerňu dostal celú Hipolit.
Duodecimum vero predium, Kurt vocatum, ad septem aratra iuxta Ipul, habens fenetum et nemus ex utraque parte positum. Item Lampertus comes in villa Wouita terram liberam ad duo aratra cum vinea emit viginti octo pensis a quodam nomine Dragon, insuper cum villanis communem habere füvem. Hoc testificantur Dobrka, Larank, Beke, Nemhyn; quam dedit sancto Stephano, vinitoribus autem in terra predicta dedit ad arandum; quorum nomina sunt haec: Gella, Wza, Beke, Bank. Haec sunt vinee ecclesiae sancti regis Stephani in capite insulae, quod nuncupatur Zygetfeu: duae vinee, quas Ladislaus rex Lamperto comiti cum sorore sua dederat cum terra pertinente ad aratrum, comes vero dederat ecclesiae. Item in Meger iuxta Danubium infra generacione Kaloz sunt decem vinee emptae et locus in villa emptus a quodam nomine Dauid, ad domos et cellarium et stabula aliaque necessaria. Hoc affirmant Grab et Salamon. Item dedit comes Lampertus terram in Ocyua ad tria aratra cum quinque domibus hominum. In villa vero Zebehgleb terram ad decem aratra cum duabus domibus hominum. In villa Dopup terram ad unum aratrum cum duabus domibus hominum. In villa Nek similiter ad aratrum et duas domos hominum. Centurio quidam nomine Drask in Sceuleus vineam et terram ad quattuor boves dedit sancto Stephane. Item Alexius centurio in eodem loco vineam et terram dimidii aratri dedit ecclesiae. Lampertus vero comes terram emptam a Gregorio ad duo aratra in communi füve cum villanis duabus marcis in villa Chemer monasterio dedit. Huius rei testes sunt Alexius, Andreas. Zaka quidam nomine predium suum in villa Lytua ad duo aratra cum novem hominibus ecclesiae dedit sancti regis. Zagor quidam predium in villa Dras ad duo aratra cum duobus hominibus dedit ecclesiae supradictae. Ladislaus rex dedit comiti Lamperto hominem quendam nomine Crysten cum filiis scilicet Korpola et Deeg et cum omni posteritate sua, quem ipse postea iure caeterorum dedit ecclesiae una cum terra in Bory, usure trium aratrorum sufficiente servire cum equis et currus trahere, secare et metere. Quidam nomine Sirtyn predium suum in Garmoth ad duo aratra cum duobus hominibus et pratum ibidem in Zlatna ad secandum fenum dedit ecclesiae supradictae. Preterea comes Lampertus quoddam praedium suum nomine Zobok quindecim aratris sufficientem dedit ecclesiae sancti Stephani regis. Item predictus comes Lampertus tres sociorum partes Kyrne eidem ecclesiae dedit; tres videlicet partes comitis, uxoris, filiique sui Nicolai, quorum nomina haec sunt: Kyrna, Zobsa cum fratre suo, Bekynre, Wosos, Nemhyn, Dama, priorum tenore cum equis suis servire, currus trahere, secare et metere. Quarta autem pars illorum filio suo Syx remansit.
Obsiahly bod 12 združuje niekoľko krátkych odkazov na ďalšie majetky.
Prédium Kirť so siedmymi poplužiami pasienkov a lesov na oboch stranách Ipľa.
V osade Wouita (neznáma lokalita) kúpil Lampert 2 poplužia voľnej pôdy spolu so štyrmi sedliakmi za 28 zlatých od istého Dragona (uvádzajú sa mená svedkov aj sedliakov), k tomu pridal aj dve vinice na ostrove Szigetfő (neznáma lokalita), ktoré dostala Lampertova manželka ako veno od kráľa Ladislava.
V Mederi pri Dunaji, ktorý po generácie patril Chvalízom, získal Lampert prázdne vinice a vyľudnenú osadu s domami, pivnicami a stajňami od istého Davida, čo potvrdia dvaja svedkovia.
Tri poplužia v sídle Ocyua (neznáma lokalita), spolu s piatimi sedliackymi rodinami.
Desať popluží a 2 rodiny v Sebechleboch (okr. Krupina)
Jedno poplužie a 2 rodiny v Dopopuči (zaniknutá osada pri Hrkovciach, okr. Levice)
Pôdu a dve poddanské usadlosti vo Vinici.
V Pečeniciach (okr. Levice) daroval stotník Drask vinice a pôdu so štyrmi volmi, stotník Alex z tej istej osady daroval vinice a pol poplužia pôdy.
Dve poplužia pôdy v osade Chemer (neznáma lokalita) kúpil Lampert od nejakého Gregora, čo dosvedčujú dvaja svedkovia.
Zaka z Litavy (okr. Krupina) daroval kláštoru dve poplužia pôdy a 9 poddaných.
Podobne tak Zagor z Drážoviec (okr. Krupina) daroval dve poplužia a dvoch poddaných.
Lampert daroval kláštoru osadu Bory (okr. Levice) a poddaného menom Crysken s dvoma synmi, ktorých dostal od kráľa Ladislava.
Syrtin daroval dve poplužia a dvoch poddaných zo svojho prédia Hontianska Vrbica (okr. Levice), a tiež lúku s pasienkom v Slatine (okr. Levice).
Lampert daroval 15 popluží pôdy z majetku Zobok (Szobok pri B. Ďarmotách).
Z majetku v Kernye (zaniknutá osada pri Lišove, okr. Krupina) daroval Lampert s rodinou 3/4 statku aj s poddanými, posledná štvrtina zostala jeho synovi Syxovi.
Majetky kláštora v Bzovíku (žltá – Bzovík, červené – sporná lokalita) [plná verzia mapy]Dedit eciam Lampertus comes duos liberos homines, quorum nomina haec sunt: Termes et Lock. Item comes Lampertus homines quosdam nomine Bodin, Stephan, Giura , Laurencium et Gellam, quos hungarice uhug vocant, pro anima filii sui Beyn eodem tenore servire, currus trahere, secare et metere constituit ecclesiae. Dedit et campanarios nomine Mesa cum uxore, Saulum, Lenkadnum cum uxore. Dedit et laniatores nomine Zubk cum uxore et ceteros. Dedit et pistores Wasard cum uxore et Wosk. Deditiet agasones Korotus et Nemhyn; dedit et pelliparios Herman et ceteros; dedit et sutorem subularium Dragos cum filiis; dedit et molendinarium Scykon, dedit et servos Cubellinum cum uxore, Chudam, Zolouch, Zokun cum uxore, Kozuta cum uxore, Zomboth cum uxore, Brank cum uxore, Tompa, Bezu cum uxoribus, Gurka, Gaba cum uxoribus, Dytman, Pentuk, Weyteh, Fiod, Wyda, Wendeg, Faber, Bezded, Jacob cum uxoribus, Wosk, Wros, Krysan cum uxoribus, omnes vinitores cum uxoribus. Anno ab Incarnacione Domini mill° C° XXX° V°, regnante gloriosissimo Bela secundo, ipsoque sigilli sui inpressione confirmante, Felicianoque archiepiscopo Strigoniensi existente, Ioannes notarius, filius Tybus, de hys omnibus privilegium Waciae sigillo-regali consignaverat.
Posledný odstavec vymenúva remeselníkov a poddaných s rodinami, ktorých Lampert venoval kláštoru na zabezpečenie jeho prevádzky. Zaujímavé sú jednotlivé remeslá alebo povolania – zvonár (campanario), rybár (piscator), mäsiar (laniator), kožušník (pelipario), obuvník (sutor) a mlynár (molendinar).
Zhrnutie
Ako už bolo spomenuté, listina je dôležitá aj vďaka častému výskytu geografických názvov, z čoho si môžeme urobiť predstavu nielen o celkovom rozsahu kláštorného majetku, ale aj o vtedajšej štruktúre osídlenia tohoto územia. Z priloženej mapky vyplýva, že prevažná väčšina identifikovateľných majetkov sa nachádzala na území slovenskej časti Hontianskeho komitátu, alebo v jeho blízkosti, aj keď presné hranice komitátu z tej doby nie sú známe.
Pozrime sa ešte podrobnejšie na sídla, ktoré mali či mohli byť na území dnešného okresu VK. Bez väčších pochybností môžeme prijať zmienky o Neninciach (Nena) a Vinici (Nek), ktoré do celkového obrazu logicky zapadajú, a ich starobylosť naznačujú aj iné pramene. Určite našou lokalitou je aj Kükezü, ale stále nie je úplne jasné, či ide o Kamenné Kosihy alebo Kosihovce. Podľa názvu by to mala byť tá prvá možnosť, ale v iných štúdiách autori trvajú na Kosihovciach, aj keď k tomuto záveru nepodávajú žiadne vysvetlenie, a tak tento problém bude pravdepodobne vyžadovať dlhšie skúmanie. A pravdepodobne to bude potrebné aj pri lokalite Kurt – jednak je zvláštne, že ide o jediný majetok kláštora v Novohradskom komitáte, a jednak bolo zaniknutých osád s podobným menom viacero, možno aj na iných miestach neďaleko Ipľa, čo je jediné vodítko k polohe tejto lokality, ktoré listina podáva.
V každom prípade, rok 2015 vyznačuje presne 880 rokov od vydania zakladacej listiny kláštora v Bzovíku, a minimálne tri obce nášho okresu tak budú oslavovať okrúhle jubileum svojej prvej písomnej zmienky. Myslíme si, že je ten správny čas pripomenúť si túto listinu, ktorá je vôbec prvým písomným záznamom o sídlach na území dnešného okresu Veľký Krtíš, a nesporne tak dokladá starobylosť osídlenia tohoto regiónu.
Zdroje:
MARSINA Richard. K problematike bzovíckej listiny. In Historické štúdie 18, 1973, s. 102-113.
Informácie o stredoveku nám poskytujú predovšetkým dobové listiny, ktorých odpisy sa publikujú v tzv. pramenných edíciach. Tieto delíme na dva druhy – diplomatár publikuje texty v plnom znení, a regestár publikuje len výťah z textu. Prevažnú väčšinu najdôležitejších pramenných edícií, vydaných v Maďarsku, sprístupňuje na internete Maďarský krajinský archív (MOL) v spolupráci s firmou Arcanum.
Najrozsiahlejšou pramennou edíciou stredovekých uhorských listín je Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus (CDH), ktorý zostavil G. Fejér v prvej polovici 19. storočia. Tento diplomatár pozostáva zo 40 zväzkov a zachytáva obdobie od r. 104 do r. 1440. Hoci ide o na svoju dobu významné dielo, vyskytujú sa v ňom pomerne často nepresné údaje (predovšetkým skomolené osobné mená a miestne názvy), a tak je nutné porovnávať tento materiál s neskoršími edíciami. Reedície niektorých chybných listín vyšli v diele Codex diplomaticus patrius (Hazai okmánytár, CDP). V r. 1879 bol publikovaný aj regestár k tejto edícii pod názvom Codex diplomaticus patrius (Hazai okleveltár, CDPol).
FEJÉR, G. (ed.). Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis I–XI. Budae, 1829–1844
NAGY, E.–IPOLY, A.–VÉGHELY, D. (ed.). Codex diplomaticus patrius I–VIII. Győr, 1865–1873. (I-IV), Budapest, 1876–1891. (VI–VIII)
NAGY, I.–DEÁK, F.–NAGY, Gy. (ed.). Codex diplomaticus patrius 1234-1536. Budapest 1879
Ďalšie pramenné edície sú delené podľa uhorských kráľovských rodov. Obdobie vlády Arpádovcov (do roku 1301) zachytáva diplomatár Codex diplomaticus Arpadianus continuatus (CDAC) a regestár Regesta regum stirpis Arpadianae critico-diplomatica (RA), ktorý prináša aj kritický rozbor listín z diplomatického hľadiska. Pramene z obdobia vlády Anjouovcov (1301-1387) zachytáva sedemzväzkový Codex diplomaticus Hungariae Andegavensis (CDHA, Anjoukori okmánytár). Tieto staršie edície je možné nájsť v knižnici projektu Hungaricana. Priebežne vychádza aj moderný a obsiahly Anjouovský regestár (DRHA, Anjou–kori oklevéltár), s 34-mi zväzkami vydanými ku koncu roku 2014. Listinný materiál z obdobia panovania Žigmunda Luxemburského (1387-1437) postupne publikuje edícia Zsigmondkori oklevéltár (ZsO). Doposiaľ vyšlo dvanásť zväzkov, ktoré obsahujú regesty listín z rokov 1387 až 1425.
WENZEL, G. (ed.).Codex diplomaticus Arpadianus continuatus I–XII. Pest, 1860-1874
SZENTPÉTERY, E. (ed.). Regesta regum stirpis Arpadianae critico–diplomatica, tomus I., Budapest. 1923.
SZENTPÉTERY, E. (ed.). Regesta regum stirpis Arpadianae critico–diplomatica tomus II., Budapest. 1943.
BORSA, I.–SZENTPÉTERY, E. (ed.). Regesta regum stirpis Arpadianae critico–diplomatica, tomus II., volumina 2-3, Budapest. 1961.
BORSA, I.–SZENTPÉTERY, E. (ed.). Regesta regum stirpis Arpadianae critico–diplomatica, tomus II., volumina 4, Budapest. 1987.
NAGY, Imre (ed.). Codex diplomaticus Hungariae Andegavensis (Anjoukori okmánytár) I.-VII. Budapest 1878-1920.
KRISTÓ, Gyula (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. I. 1301-1305. Budapest-Szeged 1990. (Hungaricana)
KRISTÓ, Gyula (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. II. 1306-1310. Budapest-Szeged 1992. (Hungaricana)
KRISTÓ, Gyula (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. III. 1311- 1314. Budapest-Szeged 1994. (Hungaricana)
KRISTÓ, Gyula (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. IV. 1315-1317. Budapest-Szeged 1996. (Hungaricana)
KRISTÓ, Gyula (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. V. 1318-1320. Budapest-Szeged 1998. (Hungaricana)
KRISTÓ, Gyula (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. VI. 1321-1322. Budapest-Szeged 2000. (Hungaricana)
BLAZOVICH, László–GÉCSI, Lajos (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. VII. 1323. Budapest-Szeged 1991. (Hungaricana)
BLAZOVICH, László (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. VIII. 1324. Budapest-Szeged 1993. (Hungaricana)
GÉCSI, Lajos (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. IX. 1325. Budapest-Szeged 1997. (Hungaricana)
BLAZOVICH, László–GÉCSI, Lajos (eds.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. X. 1326. Budapest-Szeged 2000. (Hungaricana)
ALMÁSI, Tibor (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XI. 1327. Budapest-Szeged 1996. (Hungaricana)
ALMÁSI, Tibor (ed.). Anjou- kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XII. 1328. Budapest-Szeged 2001. (Hungaricana)
ALMÁSI, Tibor–KŐFALVI, Tamás (eds.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XIII. 1329. Budapest-Szeged 2003. (Hungaricana)
KŐFALVI, Tamás (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XIV. 1330. Budapest-Szeged 2004. (Hungaricana)
TÓTH, Ildikó Éva (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XV. 1331. Budapest-Szeged 2004. (Hungaricana)
KRISTÓ, Gyula (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XVII. 1333. Budapest-Szeged 2002. (Hungaricana)
KRISTÓ, Gyula–MAKK Ferenc (eds.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XIX. 1335. Budapest-Szeged 2004. (Hungaricana)
PITI, Ferenc (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XX. 1336. Budapest-Szeged 2004. (Hungaricana)
BLAZOVICH, László–GÉCSI, Lajos (eds.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XXI. 1337. Budapest-Szeged 2004. (Hungaricana)
PITI, Ferenc (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XXII. 1338. Budapest-Szeged 2012. (Academia.edu)
PITI, Ferenc (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XXIII. 1339. Budapest-Szeged 1999. (Hungaricana)
PITI, Ferenc (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XXIV. 1340. Budapest-Szeged 2001. (Hungaricana)
SEBŐK, Ferenc (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XXV. 1341. Budapest-Szeged 2004. (Hungaricana)
PITI, Ferenc (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XXVI. 1342. Budapest-Szeged 2007. (Hungaricana)
PITI, Ferenc (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XXVII. 1343. Budapest-Szeged 2007. (Hungaricana)
PITI, Ferenc (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XXVIII. 1344. Budapest-Szeged 2010. (Academia.edu)
PITI, Ferenc (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XXIX. 1345. Budapest-Szeged 2013. (Academia.edu)
PITI, Ferenc (ed.). Anjou–kori oklevéltár. Documenta res Hungaricas tempore regum Andegavensium illustrantia. XXX. 1346. Budapest-Szeged 2014 (Academia.edu)
SEBŐK Ferenc (ed.). Anjou–kori oklevéltár. Documenta res Hungaricas tempore regum Andegavensium illustrantia. XXXI. 1347. Budapest-Szeged 2007. (Hungaricana)
SEBŐK, Ferenc (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XXXII. 1348. Budapest-Szeged 2015. (Hungaricana)
SEBŐK, Ferenc (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia. XXXIII. 1349. Budapest-Szeged 2015. (Hungaricana)
TEISZLER Éva (ed.). Anjou–kori oklevéltár. Documenta res Hungaricas tempore regum Andegavensium illustrantia. XXXIV. 1350. Budapest-Szeged 2013 (MTAK) (Hungaricana)
B. HALÁSZ Éva (ed.). Anjou–kori oklevéltár. Documenta res Hungaricas tempore regum Andegavensium illustrantia. XXXVIII. 1354. Budapest-Szeged 2014 (Academia.edu)(Hungaricana)
RÁBAI Krisztina (ed.). Anjou–kori oklevéltár. Documenta res Hungaricas tempore regum Andegavensium illustrantia. XL. 1356. Budapest-Szeged 2013 (U-Szeged) (Hungaricana)
MÁLYUSZ, Elemér (ed.). Zsigmondkori oklevéltár I. (1387-1399). Budapest 1951. (Hungaricana)
MÁLYUSZ, Elemér (ed.). Zsigmondkori oklevéltár II/1 (1400-1406). Budapest 1956. (Hungaricana)
MÁLYUSZ, Elemér (ed.). Zsigmondkori oklevéltár II/2 (1407-1410). Budapest 1958. (Hungaricana)
MÁLYUSZ, Elemér–BORSA, Iván (eds.). Zsigmondkori oklevéltár III. (1411-1412). Budapest 1993. (Hungaricana)
MÁLYUSZ, Elemér–BORSA, Iván (eds.). Zsigmondkori oklevéltár IV. (1413-1414). Budapest 1994. (Hungaricana)
MÁLYUSZ, Elemér–BORSA, Iván (eds.). Zsigmondkori oklevéltár V. (1415-1416). Budapest 1997. (Hungaricana)
MÁLYUSZ, Elemér–BORSA, Iván (eds.). Zsigmondkori oklevéltár VI. (1417-1418). Budapest 1999. (Hungaricana)
MÁLYUSZ, Elemér–BORSA, Iván (eds.). Zsigmondkori oklevéltár VII. (1419-1420). Budapest 2000. (Hungaricana)
BORSA, Iván–TÓTH, Norbert (eds.). Zsigmondkori oklevéltár VIII. (1421). Budapest 2003. (Hungaricana)
BORSA, Iván–TÓTH, Norbert (eds.). Zsigmondkori oklevéltár IX. Budapest 2004. (Hungaricana)
TÓTH, Norbert (ed.). Zsigmondkori oklevéltár X. (1423). Budapest 2007. (Hungaricana)
NEUMANN, Tibor (ed.). Zsigmondkori oklevéltár XI. (1424). Budapest 2009 (Hungaricana)
TÓTH, Norbert (ed.). Zsigmondkori oklevéltár XII. (1425). Budapest 2013 (Hungaricana)
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia začali vychádzať dve slovenské systematické pramenné edície plných textov a skrátených obsahov listín, týkajúcich sa územia dnešného Slovenska, od najstarších po 14. storočie – Codex diplomaticus ac epistolaris Slovaciae (CDS) spracováva obdobie od r. 805 do r. 1266, a Regesta diplomatica nec non epistolaria (RDS) spracováva obdobie od r. 1301 do r. 1323. Hoci sú v rukopise pripravené i ďalšie zväzky, nové vydania ani reedície tých starých, dlhodobo nedostupných, sa nepripravujú.
MARSINA, Richard (ed.). Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. Bratislava. 1971
MARSINA, Richard (ed.). Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislava. 1987
SEDLÁK, Vincent (ed.). Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I. Bratislava. 1980
SEDLÁK, Vincent (ed.). Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Bratislava. 1987
Okrem týchto celouhorských, resp. celoslovenských edícií bol listinný materiál publikovaný v rodových, župných alebo mestských diplomatároch alebo regestároch. Územia nášho okresu sa týka hlavne archív rodu Balassa, ktorý knižne vyšiel ako regestár v r. 1990, pričom jednotlivé regesty sú voľne dostupné aj pod príslušnými signatúrami listín v internetovej databáze Hungaricana. Spomenúť treba aj archív rodu de Palasth (Plášťovský), pre ktorý existuje tak starší diplomatár, ako aj novší regestár. Pre oblasť Poiplia je dôležitý listinný materiál, týkajúci sa Ostrihomskej kapituly, ktorého časť bola vydaná v dosiaľ štvordielnej pramennej edícii Monumenta ecclesiae Strigoniensis (MES). Starší diplomatár Hontianskej župy zostavil rodák z Kolár F. Kubinyi.
FEKETE NAGY Antal – BORSA Iván. A Balassa család levéltára (1193-1526). Budapest 1990 (Hungaricana)
PALÁSTHY Pál, dr. Palásthyak. 3 kötet. Budapest, 1890–91. (Hungaricana)
TÓTH Krisztina. A Palásthy család levéltára 1256-1847: Kutatási segédlet. Esztergom, 2001. (Hungaricana)
KNAUZ Nándor. Codex diplomaticus primatialis Ecclesiae Strigoniensis. Strigonii 1863 (MDZ)
KNAUZ Nándor. Monumenta Ecclesiae Strigoniensis I: 979–1273. Strigonii 1874
KNAUZ Nándor. Monumenta Ecclesiae Strigoniensis II: 1273–1321. Strigonii 1882 (BNF)
DEDEK Crescens Lajos. Monumenta Ecclesiae Strigoniensis III:1321–1349. Strigonii 1924
DRESKA Gábor (ed.). Monumenta Ecclesiae Strigoniensis IV: 1350–1358. Strigonii–Budapestini 1999
KUBINYI Ferenc. Diplomatarium Hontense. Oklevelek Hontvármegyei magán-levéltárakból. I, 1256-1399. Budapest 1888 (Hungaricana)
Dôležitým prameňom informácii o stredoveku je aj tzv. súpis pápežských desiatkov, vykonávaný v rokoch 1332-1337. Poskytuje predovšetkým údaje o množstve miestnych názvov a ich historické znenie, často vo veľmi skomolenom, ale rekonštruovateľnom tvare.
SEDLÁK Vincent. Monumenta Vaticana Slovaciae Tomus I. Rationes collectorum pontificiorum in annis 1332-1337. Trnava 2008
IPOLYI Arnold. Monumenta Vaticana historiam regni Hungariae illustrantia. Series I. Tomus 1. Rationes collectorum pontificorum in Hungaria. Pápai tizedszedők számadásai. 1281–1375.. Budapest, 1887. (Hungaricana)
ORTVAY Tivadar. Magyarország egyházi földleirása a XIV. század elején : a pápai tizedjegyzék alapján feltüntetve. I. k.Budapest 1891 (PTE)
Z obdobia tureckej okupácie sa zachovali turecké súpisy obyvateľstva pre daňové povinnosti, tzv. deftery. Niektoré z nich vyšli v maďarských zborníkoch – novohradskej časti nášho okresu sa týka súpis sečianskeho sandžaku, a niekoľko dedín z Novohradu a Hontu je uvedených v súpisoch budínskeho sandžaku. Osobitnou kapitolou je dielo slovenského turkológa J. Blaskovicsa, ktoré mapuje súpis z r. 1667 pre vyššiu správnu jednotku – novozámocký ejálet, do ktorej patrilo aj niekoľko obcí nášho okresu.
VASS Előd. A szécsényi szandzsák 1554. évi adóösszeírása. Budapest 1993 (Hungaricana)
KÁLDY-NAGY Gyula. A budai szandzsák 1559. évi összeírása. Budapest, 1977. (Hungaricana)
KÁLDY-NAGY Gyula. A budai szandzsák 1546-1590. évi összeírásai. Budapest, 1985. (Hungaricana)
BLASKOVICS Jozef. Az Újvári ejálet török adóösszeírásai. Poszony 1993
Paralelne s tureckými súpismi sa vykonávali aj tzv. portálne súpisy pre potreby uhorskej daňovej správy. Uvádza sa existencia súpisov z rokov 1549, 1553, 1559, 1563, 1566, 1572, 1588, 1593 a 1596, ktoré sa nachádzajú v Maďarskom štátnom archíve (čiastočne zahrnuté aj v projekte Arcanum MOL). Knižne vyšli najstaršie župné súpisy z r. 1549. Zaujímavými pramennými edíciami z tohto obdobia sú aj zápisy z kongregácií novohradskej šľachty, vydané v štyroch zväzkoch (NVJ); a regesty listín, týkajúcich sa Novohradskej stolice, vydaných jágerskou kapitulou.
MAKSAY Ferenc. Magyarország birtokviszonyai a 16. század közepén I. kötet. Budapest. 1990. (Hungaricana)
OBORNI Teréz. Nógrád vármegye nemesi közgyűlési jegyzőkönyveinek regesztái (1597-1603). Salgótarján. 2001. (Hungaricana)
TÓTH Péter. Nógrád vármegye nemesi közgyűlési jegyzőkönyveinek regesztái (1652-1656). Salgótarján. 2001. (Hungaricana)
JANCSÓ Éva. Nógrád vármegye nemesi közgyűlési jegyzőkönyveinek regesztái (1670-1672, 1683-1685). Salgótarján. 2012. (Hungaricana)
JANCSÓ Éva–JUSZTIN Péter. Nógrád vármegye nemesi közgyűlési jegyzőkönyveinek regesztái 1686–1689. Salgótarján. 2012. (Hungaricana)
SUGÁR István. Az Egri Káptalani Hiteleshely nógrádi vonatkozású iratainak regesztái 1378–1700. Salgótarján. 2001. (Hungaricana)
Po odchode Turkov nastáva rozvoj vlastivedného bádania a geografického, historického či štatistického “znovupoznávania” Uhorska. V r. 1715 sa uskutočnilo prvý celouhorský súpis daňovníkov (zahrnuté v projekte Arcanum MOL). Jedným z najvýznamnejších diel predtereziánskeho obdobia je aj Notitia Hungariae, štvorzväzkové vlastivedné dielo slovenského polyhistora Mateja Bela, kde Novohrad i Hont sú opísané v poslednom, štvrtom zväzku – Hont však zostal nedokončený. V r. 1773 vychádza Lexikón uhorských sídiel. V rokoch 1770-1774 sa dokončil tzv. Tereziánsky urbár, ktorý zachytával hospodársko-sociálnu situáciu tej-ktorej obce (plné verzie urbárov sú súčasťou projektu Hungaricana). V rokoch 1784–1785 za vlády cisára Jozefa II. prebehlo na území Uhorska prvé sčítanie obyvateľstva. Čiastočné informácie zo starších urbárov a sčítaní poskytuje Hungaricana.
BELL, Mathias. Notitia Hungariae novae historico geographica IV. Viennae Austriae 1742. (MDZ, Google Book)
Lexicon locorum regni Hungariae populosorum anno 1773 officiose confectum. Publici iuris fecit: Delegatio hungarica pacem tractans (PDF)
KORABINSKY, Johann Mathias. Geographisch-historisches und Produkten-Lexikon von Ungarn. Preßburg 1786 (MDZ)
V priebehu 19. a začiatkom 20. storočia pribúda aj množstvo štatistických kompendíi, sprievodcov, vlastivedných lexikónov či špecializovaných monografií – medzi inými aj miestopis Uhorska od Vályiho, Mocsáryho regionálna monografia Novohradu, geografický slovník od Fenyesa, historicko-geografické syntézy od Telekiho a Csánkiho, a nakoniec aj monumentálne historicko-vlastivedné dielo Borovszkého o uhorských župách a mestách.
VÁLYI, András. Magyar Országnak leírása. Budapest 1796 (MEK)
LIPSZKY János. Repertorium locorum objectorumque. Budapest 1826 (PTE)
MOCSÁRY, Antal. Nemes Nógrád Vármegyének Históriai, Geográphiai és Statistikai Esmértetése című munkájában I-IV. Budapest 1826 (MDZ)
FÉNYES, Elek. Magyarország geográfiai szótára I-IV. Budapest 1851 (FSZEK)
TELEKI, József. A Hunyadiak kora Magyarországon. I-VI a X-XII, Pest 1852-1863 a 1853-1857 (MDZ)
RUPP Jakab. Magyarország helyrajzi története I-II. Budapest 1870 (MDZ)
CSÁNKI, Dezsö. Magyarország földrajza a Hunyadiak korában. I-IV, Budapest 1890-1913
NÉMETHY Ludovicus. Series parochiarum et parochorum – Archi-dioecesis Strigoniensis ab antiquissimus temporibus usque annum MDCCCXCIV. Strigonii 1894 (MDZ)
BOROVSZKY, Samu. Magyarország vármegyéi és városai sorozat (Hont 1906, Nógrád 1911) (MEK)
Z novších diel a prameňov v maďarčine je potrebné spomenúť najmä Historický miestopis Uhorska z čias Arpádovcov od G. Gyorffyho, dielo, ktoré je syntézou dostupných pramenných edícii a poskytuje tak ucelený pohľad na osídlenie jednotlivých žúp či oblastí v ranom stredoveku. Hontianska stolica je spracovaná v 3., a Novohradská v zatiaľ poslednom 4. zväzku. Podobne ladené, ale regionálne ohraničené je dielo I. Bakácsa o Hontianskej stolici pred rokom 1526. Zo slovenských regionálnych monografíi je potrebné spomenuť dvojzväzkové dielo o Novohrade, a novšiu publikáciu venovanú Hontu.
GYÖRFFY, György. Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza I-IV. Budapest 1963-98.
BAKÁCS, István. Hont vármegye Mohács elött. Budapest 1971 (Hungaricana)
SLOBODA, Ján. Novohrad. diel 2/1 : Regionálna vlastivedná monografia. Dejiny. Martin, 1989.
URBAN, Peter. Zlatá kniha Hontu. Martin, 2010.
Ďalšie zdrojové publikácie:
GALCSIK Zsolt. Nógrád megye közigazgatási és területi változásai (1872–2005). Salgótarján. 2005. (Hungaricana)
KROPILÁK – STRHAN. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I.-III. Bratislava. 1977-78
NAGY Iván. Magyarország családai: czimerekkel és nemzékrendi táblákkal 1-13. Budapest 1857-1868. (Geni.sk)
SHVOY Miklós. Nógrád megye leírása (1874–1875). Salgótarján. 2006. (Hungaricana)
SCHNEIDER Miklós – EPERJESSY Kálmán. A II. József-féle országleírás és népszámlálás főbb adatai. Salgótarján. 1977. (Hungaricana)
STANISLAV, Ján. Slovenský juh v stredoveku: I., II., Mapové prílohy. Bratislava. 2004.
ŠMILAUER, Vladimír. Vodopis starého Slovenska. Bratislava. 1932. (Academia.edu)
Uvedený zoznam zdrojov a publikácií určite nie je konečný, a s pribúdajúcimi prameňmi bude postupne aktualizovaný. Preferované sú predovšetkým zdroje voľne dostupné na internete.
Okres VK 