Cirkevná sieť do polovice 14. storočia

Kostolom sme sa na tejto stránke venovali už v samostatnom článku, ktorý ale rozoberal len históriu podľa ich dnešnej architektonickej podoby. Na miestach mnohých dnešných kostolov však stáli aj ich predchodcovia, o ktorých máme informácie zväčša len zo stručných písomných zmienok, keďže archeologických výskumov sa tu robilo veľmi málo. Je pomerne prekvapujúce, že archeológovia a pamiatkári, venujúci sa stredovekým kostolom, javia o tento región malý záujem, a to i napriek tomu, že listiny a dokumenty, ktoré sú všeobecne k dispozícii, poukazujú na množstvo veľmi starých pôvodných sakrálnych stavieb, ktoré by ďalší materiálny výskum mohol posunúť aj hlbšie pred známe listinné zmienky.

Hnedá – staré lokality doložené archeologicky alebo architektonicky. Oranžová – lokality doložené písomne pred súpisom. Červená – nové lokality zo súpisu. Žltá – sporné lokality zo súpisu.

Archeologicky či architektonicky je z dávnych čias doložených 5 lokalít, z ktorých pravdepodobne najstaršou je V. Čalomija a tunajší Pustý kostol. Ten podľa archeológov môže pochádzať už z 11.-12. storočia, a pravdepodobne tak patrí ku kostolom, ktoré sa v Uhorsku budovali na základe nariadenia kráľa Ladislava. Podobne datovaný bol pôvodne aj kostol v D. Strhároch, avšak toto datovanie bolo neskôr spochybnené a posunuté do 13. storočia. Na ďalších troch lokalitách sa archeologický prieskum nerobil, a ich približná doba vzniku bola stanovená len analýzou zachovaných stavebných prvkov. Veľkou otázkou je pôvod kostola v Dačov Lome, ktorý sa datuje do prvej polovice 13. storočia len na základe jediného fragmentu – toto datovanie však “nesedí” s poznatkami o osídlení tejto časti regiónu. U kostolov v Balogu a Sečiankach, radených do druhej polovice 13. storočia, teda prakticky už do listinnej éry,  takýto problém nevyvstal.

Ďalších sedem lokalít poznáme z prvých listín, vydaných v priebehu 13. storočia. Konkrétnu zmienku o kostoloch, vrátane patrocínií, však máme len v prípade kostola sv. Mikuláša vo V. Zlievcach (1265), kostola sv. Petra apoštola v Pôtri (1283), a kostola sv. Jakuba v Sennom (1288). Polemizovať možno o existencii kostolov, ktoré odvodzujeme len na základe zmienky o tunajších kňazoch – toto je prípad Peuceho z Čelár (1262), Jána z Leseníc a Martina z Dolinky (1291), ako aj Dominika z (Kostolných) Neniniec (1298). V týchto prípadoch však doložená história osídlenia okolia predpokladaných kostolov v tomto období  takéto odvodenie umožňuje a podporuje.

Nakoniec si pripomeňme samotný desiatkový súpis, ktorý sme spracovali vo forme tabuľky:

Farnosť	Územie	Patrocínium	Meno kňaza	Príjem	Desiatok
Balog n. Ipľom (Belek)	Hont	sv. Mikuláš	Gregor	3 fertóny	4 a pol groša
Crursa	Novohrad	—	Ján	1 marka	6 grošov
Čebovce (Chib)	Hont	sv. Panna (Mária)	Peter	pol marky	3 groše
Čeláre (Chelar)	Novohrad	—	Mikuláš	1 marka	6 grošov
(Čelovce)	Hont	sv. Štefan kráľ	Mikuláš	3 fertóny	4 a pol groša
Dolinka (Ynan)	Hont	sv. Juraj	Blažej	pol marky	3 groše
D. Strehová (Stregova)	Novohrad	—	Peter	1 marka	6 grošov
D. Strháre (Straguar)	Novohrad	—	Peter	2 marky	12 grošov
Gressu	Hont	sv. Martin	Dominik	3 fertóny	4 a pol groša
Ip. Predmostie (Chievek)	Hont	sv. Panna (Mária)	Consolinus	5 fertónov	7 grošov a 2 denáre
K. Kosihy (Kukesu)	Hont	sv. Martin	—	—	—
Lesenice (Lesenha)	Hont	sv. Panna (Mária)	Egidius	1 marka	6 grošov
Plachtince (Palakta)	Hont	sv. Michal	Ján	3 fertóny	5 grošov
Plachtince (Palecata)	Hont	sv. Alžbeta	Tomáš	pol marky	3 groše
(Pôtor)	Novohrad	sv. Peter apoštol	Peter	1 marka	6 grošov
(Príbelce)	Hont	sv. Alžbeta	Ján	1 marka	6 grošov
(Sečianky)	Hont	sv. Kozma a Damián	Štefan	1 marka	6 grošov
Senné (Sinhua)	Novohrad	—	Jakub	2 marky	12 grošov
Solanama	Novohrad	—	Peter	1 marka	6 grošov
Tarpola	Novohrad	sv. Panna (Mária)	Calixtus	pol marky	3 groše
Trebušovce (Trebekec)	Hont	sv. Peter apoštol	Benedikt	2 fertóny	3 groše
V. Čalomija (Salomia)	Hont	sv. Ján	Manases	1 marka	6 grošov
V. Zlievce (Selenio)	Novohrad	—	Sanct	1 a pol marky	6 grošov
Vinica (Neek)	Hont	—	—	—	—
Vrbovka (Vorbo)	Novohrad	—	Michal	1 marka	6 grošov
Záhorce (Saora)	Novohrad	—	Tomáš	1 marka	6 grošov

Kurzívou uvádzame pôvodné názvy, v prípade mien len tie, ktoré nemajú slovenský ekvivalent. Názvy uvedené len kurzívou označujú sporné lokality – Crursa je považovaná za Bušince alebo Kutasó,  Gressu je v literatúre spájané s Devičím (okr. KA), ale uvažovať môžeme aj o Hrušove. Solanama je potom spájaná so Sklabinou, a Tarpola so zaniknutou obcou Turie Pole, avšak u všetkých štyroch lokalít pretrvávajú pochybnosti (k detailom pozri náš Historický slovník obcí). Slovenské názvy v zátvorkách zasa označujú lokality, ktoré v súpise nie sú uvedené konkrétne, ale odvodzujú sa od dodnes zachovaného patrocínia.

Zaujímavý problém predstavuje dvojica Plachtiniec, ktoré zatiaľ nedokážeme presne identifikovať, pretože kostoly s týmito patrocíniami sa v listinách nespomínajú, a patrocíniá samotné sa (v dôsledku reformácie) dodnes nezachovali. Jedným z nich bol asi kostol v S. Plachtinciach, ktorý do tejto doby datuje Súpis pamiatok na Slovensku. Do pozornosti pre ďalší výskum treba dať aj dve lokality, ktoré máme doložené skôr, ale v súpise sa nenachádzajú – ide práve o “tajomný” Dačov Lom, a tiež (Kostolné) Nenince.

Záverom treba konštatovať, že už v prvej tretine 14. storočia bola na území nášho okresu široká cirkevná sieť, ktorá je ďalším dokladom o hustom osídlení tohto regiónu už v najstarších dobách. Vyššia hustota kostolov bola v rozvinutejšom Hontianskom regióne, ale podľa výšky vymeraných desiatkov boli najväčšími farnosťami v okolí kostoly v Sennom a D. Strhároch v Novohrade. Treba však dodať, že hoci bolo kostolov a farností dosť, v porovnaní s inými regiónmi šlo o malé cirkevné spoločenstvá – veď väčšina platila len desiatok v rozsahu 3 až 6 grošov, pričom 3 groše boli minimálnym výmerom, určeným pre najmenšie a najchudobnejšie farnosti. Napriek tomu sa dá povedať, že každá dedina s vlastným kostolom bola v porovnaní s okolitými sídlami bohatá, a takáto sakrálna stavba svedčila o jej dôležitosti minimálne v rámci blízkeho okolia.

• SEDLÁK, Vincent. Monumenta Vaticana Slovaciae Tomus I. Rationes collectorum pontificiorum in annis 1332-1337. Trnava, 2008.
• http://fff.truni.sk/index.php?mod=publication&detail=64
• http://korzar.sme.sk/c/4645933/vyberanie-desiatkov-v-uhorsku.html

Štúdie k slovenskému stredoveku

Toto je priebežne doplňovaný zoznam odkazov na štúdie k slovenskému stredoveku, ktoré sú legálne dostupné v online verzii. V zozname sú zahrnuté len štúdie, ktoré sú v slovenčine (prípadne češtine), s nosnou témou z obdobia vrcholného a neskorého stredoveku, a musia sa dotýkať územia, prípadne osobností Uhorska, s dôrazom na Slovensko. Štúdie sú radené abecedne podľa priezviska autora, v prípade viacerých štúdií od jedného autora podľa roku vydania od najstaršej po najnovšiu. Budeme tiež vďační za každý tip na online zdroj a odkaz, ktorý obsahuje štúdie s uvedenými kritériami, a nami nebol využitý.

Pramene k dejinám okresu

Monografie obcí (väčšina dostupná v knižnici vo VK)

• ADAMOVE, Norbert. Dolná Strehová očami Strehovčana. D. Strehová, 2015
• ALÁČ, Ján. Z minulosti a prítomnosti obce Závada. Závada, 2014.
• ANTOLOV, Pavel. Malá Čalomija. Malá Čalomija, 2005.
• ANTOLOV, Pavel. História Záhoriec. Záhorce, 2007.
• ANTOLOV, Pavel. Želovce – Zsély. Želovce, 2016
• BARTÓK Jozef. – BARTÓK, Cyril. Dolné Plachtince. História a dnešok . Prešov, 1997.
• BENKOCSOVÁ, Irma. Olováry 1245-1995. 750 rokov od prvej písomnej zmienky. Olováry, 1995.
• BEŇO, Bohuslav. Malé Straciny. 760 rokov od prvej písomnej zmienky. Malé Straciny, 1996.
• BEŇO, Bohuslav. Malé Zlievce 1245-2005. Modrý Kameň, 2005.
• BEŇOV, Miloš. Dolné Strháre 1244-2004. Dolné Strháre, 2004.
• ČERNÍK, Ján. Čítanie o Veľkom Krtíši. 1245-2005. Veľký Krtíš, 2005.
• DRUGDOVÁ, Mária. Bušince 1245-2005. Bušince, 2005.
• ĎURDÍK, Tibor. Bušince. 750 rokov od prvej písomnej zmienky. Bušince, 1995.
• ĎURDÍK, Tibor. Lesenice 1244-1994. 750 rokov od prvej písomnej zmienky. Veľký Krtíš, 1994.
• ĎURDÍK, Tibor. Malé Zlievce – 750 rokov od prvej písomnej zmienky. Malé Zlievce, 1995.
• FEKETE-APOLKIN, Ján. Modrý Kameň. Monografia k 700.výročiu založenia mesta. Martin, 1990.
• FERKO, Milan. Vitajte v Dolnej Strehovej. Zohor, 2002.
• HORNIAK, Ján. Stredné Plachtince : história a súčasnosť. Krupina, 2006.
• HRONČEK, Pavel. Krajina a história obce Veľké Straciny. Banská Bystrica, 2006.
• JANČOVIC, Ján. Pôtor. minulosť a prítomnosť. Bratislava, 1985.
• JANČOVIC, Ján. Pôtor. Minulosť a prítomnosť 1297-1997. Pamätnica k sedemstoročnici obce. diel 2. Pôtor, 1997.
• JANČOVIC, Ján. Pôtor. Minulosť a prítomnosť. Zv. 3. Pôtor, 2002.
• KAMASOVÁ, Marta. Dolné a Horné Strháre. 750 rokov od prvej písomnej zmienky. Veľký Krtíš, 1994.
• KAMASOVÁ, Marta. Glabušovce 1297-1997. 700 rokov od prvej písomnej zmienky. Glabušovce, 1997.
• KAMASOVÁ, Marta. Horné Plachtince. 750 rokov od písomnej zmienky. Veľký Krtíš, 1994.
• KAMASOVÁ, Marta. Príbelce 1244 – 1994. 750 rokov od prvej písomnej zmienky. Veľký Krtíš, 1994.
• KAMASOVÁ, Marta. Suché Brezovo. Z histórie obce. Veľký Krtíš, 1994.
• KAMASOVÁ, Marta. Turie Pole. Návraty do minulosti. Monografia obce vysťahovanej v roku 1951. Modrý Kameň, 2001.
• KAMASOVÁ, Marta. Veľký Krtíš. História a súčasnosť mesta. Veľký Krtíš, 1997.
• KAMASOVÁ, Marta. Závada 1393-1993. 600 rokov od prvej písomnej zmienky. Veľký Krtíš, 1993.
• KOLEKTÍV. Dolná Strehová 1995: publikácia vydaná z príležitosti prvých písomných zmienok o obci. Dolná Strehová, 1995.
• KOLEKTÍV. Veľký Lom. Venované 60. výročiu oslobodenia obce. Veľký Lom, 2005.
• KRAMÁROVÁ, Veronika et al. Dolná Strehová a okolie. Dolná Strehová, 1990.
• KUKUČKA, Pavol. Pamätnica obce Horná Strehová. 500 rokov od prvej písomnej zmienky 1493-1993. Horná Strehová, 1993.
• MAKOVNÍK, Michal. Zombor 1327-1997. 670 rokov od prvej písomnej zmienky. Zombor, 1997.
• MAKOVNÍKOVÁ, Anna. Vieska. 550 rokov od písomnej zmienky. Vieska, 1997.
• MIHÁĽKIN, Ján. Dačov Lom. 1333-1998. Dačov Lom, 1998.
• MIHÁĽKIN, Ján. Sucháň. Sucháň, 1996.
• PAVLOVKINOVÁ, Martina. Čelovce – včera, dnes a zajtra. 740 rokov od prvej písomnej zmienky 1260-2000. Čelovce, 2000.
• PAVLOVKINOVÁ, Martina. Horné Strháre 1243-1994. 750 rokov od prvej písomnej zmienky. Veľký Krtíš, 1994.
• PASTOROK, Juraj. Horné Strháre. 1243-2003. Horné Strháre, 2003.
• STEINHÜBEL, Ján. Hrušov: z histórie a súčasnosti obce. Hrušov, 1996.
• VARGA, P. Brusník – slovom a obrazom. Brusník, 2007.
• VRŠKOVÁ, Mária – VRŠKO, Pavel. Bátorová – kroky k dnešku. Bátorová, 1999.

Listina o udelení trhových práv pre Dolné Plachtince

Jedným z najzaujímavejších stredovekých dokumentov, týkajúcich sa histórie okresu Krtíš, je určite aj listina kráľa Mateja Korvína z 21. júna 1465, ktorou udeľuje právo trhu Dolným Plachtinciam, poddanskej obci kláštora v Šahách. Ide o pomerne neznámy dokument, ktorý sa aj v regionálnej literatúre objavuje len v stručných zmienkach, a preto sa naň teraz môžeme pozrieť bližšie.

Originál listiny v zbierke MNL, signatúra DL 16227 (novší odpis pod sig. DL 16228)

Pre pochopenie jeho dôležitosti je nutné vrátiť sa zhruba 30 rokov späť, do obdobia na sklonku vlády kráľa Žigmunda.  Dolné Plachtince boli oddávna jediným majetkom šahanského kláštora na území okresu, avšak šlo o majetok s významnou strategickou polohou, uzatvárajúci vstup do Plachtinskej doliny, a tiež ležiaci na veľkej ceste popod úbočie Krupinskej planiny, na ktorej mal kláštor aj právo výberu mýta. Azda aj tieto skutočnosti dráždili majiteľov okolitých majetkov, ktorými bola výlučne svetská šľachta a zemianstvo. Menšie spory sa spomínajú už za relatívne pokojného obdobia uprostred Žigmundovej vlády, avšak eskalujú ku koncu jeho života a naplno sa prejavujú v období feudálnej anarchie po jeho smrti v r. 1437.

Mnoho násilností sa udialo už v r. 1438: zemania z iných Plachtiniec uniesli poddaného kláštora, zadržiavali a týrali ho, a žiadali za neho výkupné, po inom poddanom strieľali šípmi, ďalších zasa okradli a iných prepadli a zmrzačili v hornoplachtinskej krčme. K násilnostiam a pustošeniu v r. 1444 prispeli aj Balašovci, v tej dobe najmocnejší rod v regióne, ktorí dokonca prepadli a poničili samotný kláštor v Šahách, a Plachtince dočasne zabrali a pripojili k svojmu panstvu. V r. 1449 opäť plachtinskí zemania kradli víno a terorizovali poddaných kláštora vyhrážkami – vtedajšieho richtára dokonca tak vyplašili, že z Plachtiniec ušiel. O rok neskôr zasa Ladislav Balaša spolu so zemanmi zo susedných Čiech (zaniknuté sídlo) a Obeckova Plachtince prepadol, vyplienil zásoby, vypálil záhrady a spôsobil veľké škody. Neskôr v tomže roku obeckovskí zemania vyrúbali kus plachtinského lesa a drevo si odniesli, a zemania z M. Krtíša okradli plachtinského poddaného na trhu v Sečanoch.

V r. 1454 Obeckovskí okradli plachtinských poddaných, ktorí rúbali drevo v lese na chotárnych hraniciach, o sekery a píly, a vyhrážali sa im zabitím. Neskôr zasa zničili hraničné body medzi dedinami, a ukradli skosené seno. V r. 1455 sa do “šikanovania” zapojil aj zeman z Neniniec, ktorý Plachtinčanom odohnal stádo ošípaných, a časť z nich zabil, iné zasa zmrzačil, naviac sa vyhrážal, že zničí celú ich dedinu. V r. 1461 plachtinskí zemania prepadli a zbili poddaných prevážajúcich drevo, naviac neskôr svojvoľne a násilím oslobodili svojho poddaného, ktorého v D. Plachtinciach prichytili pri krádeži. Ďalšie podobné incidenty sa pred súdom riešili ešte dva týždne pred vydaním spomenutej listiny, a určite bolo aj mnoho takých, o ktorých sa nám dobové záznamy nezmieňujú.

Z týchto opisov je zrejmé, že obyvatelia sídla boli pod dlhodobým a neustálym tlakom, a hoci sa šahanský prepošt pomerne úspešne súdil, hrozby susedov reálne zastaviť nedokázal. V takejto atmosfére kráľ Matej vydal v tej dobe pomerne štandardnú listinu o udelení trhových práv, akú na podporu miestneho rozvoja dostávali aj iné sídla v Uhorsku. Keďže v nám známej literatúre dosiaľ nebol publikovaný ani odpis, tobôž nie preklad, pokúsili sme sa o hrubý preklad sami:

My, kráľ Matej, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska atď. Dávame na známosť všetkým súčasníkom, že na pokornú žiadosť nášho verného Pavla, prepošta kláštora v Šahách, mu k lepšiemu úžitku pre jeho majetok Plachtince, ako aj jeho obyvateľov, udeľujeme právo výročného slobodného trhu na sviatok sv. Martina (11. novembra – pozn. ed.), alebo v prípade potreby aj v iné dni pred či po ňom. Taktiež udeľujeme právo na týždenný trh, rovnako slobodný a konajúci sa každú nedeľu, so slobodami a právami, aké majú výročné a týždenné trhy v iných našich kráľovských mestách, mestečkách a dedinách, a na využívanie týchto slobôd. Ďalej k väčšiemu prospechu zaručujeme, že na trhoch pod našou záštitou nebude scudzený tovar či zranení ľudia, a ak by sa niekto odvážil toto porušiť, bude spravodlivo potrestaný oficiálmi, richtárom, prísažnými a obyvateľmi Plachtiniec, ktorým k tomu dávame plnú moc. Preto majú všetci kupci, obchodníci a verejnosť, ako aj pocestní zaručenú bezpečnosť, na ktorú dohliadne prepošt Pavol, možnosť slobodne priniesť a vystaviť svoj tovar, a prichádzať a odchádzať podľa svojej vôle bez strachu o svoje veci alebo osobu. Na ochranu týchto práv a k riadnemu vyhláseniu na iných trhoch a verejných miestach vydávame túto listinu, ktorú opatrujeme našou tajnou pečaťou. Datované v Budíne, 21. júna 1465, ôsmeho roku našej vlády a druhého od korunovácie.

Sv. Martin bol oddávna patrónom obce, a starodávnym patrocíniom miestneho kostola, preto trhy pripadli na tento deň. Zaujímavá je však otázka právomocí udelených predstaveným dediny. Je pravdepodobné, že sa vzťahovala len na dni konania trhov a jarmoku, avšak vzhľadom na vyššie načrtnutú históriu obce sa natíska aj zamyslenie, či toto ustanovenie nebolo pre obec a jej majiteľa aspoň také dôležité ako samotné trhové právo. Autorita kráľa Mateja, ktorý dokázal stabilizovať vnútroštátne pomery, mohla mať dostatočný preventívny účinok, aby odstrašila zemianskych narušiteľov od ďalších pokusov páchať škôdy na majetku kláštora. Túto domnienku nám nakoniec nepriamo potvrdzuje aj ďalší vývoj, pretože až na dva menšie incidenty z r. 1473 a 1476 sa podobné prípady už neopakovali.

Faktom však zostáva, že hlavné posolstvo tejto listiny, teda podpora rozvoja dediny, nemala očakávaný efekt. O skutočnom konaní tunajších trhov sa žiadny známy neskorší záznam nezmieňuje, a proces vývinu dediny v mestečko, pre ktorý je takáto listina všeobecným katalyzátorom, sa nikdy nedostal do ďalšieho štádia. Potenciál D. Plachtiniec, ktorým bola výhodná poloha a  v niektorých listinách spomínaní remeselníci, tak zostal nevyužitý, a sídlo po celé zostávajúce obdobie stredoveku ustrnulo na úrovni väčšej dediny v rukách cirkvi.

Prvé písomné zmienky o obciach

Vzhľadom na pokračujúci výskum stredovekých listín, týkajúcich sa nášho okresu, pokladáme za užitočné vytvoriť stručný prehľad prvých písomných zmienok o jednotlivých obciach. Za prvú písomnú zmienku sa zväčša pokladá záznam, ktorý spomína názov obce pod jej súčasným menom (výnimku sme urobili pri Širákove a V. Krtíši). Za písomnú zmienku o sídle pokladáme aj šľachtický prídomok, keďže ten bol podmienený vlastníctvom obývaného majetku.

Spomenieme tu len zmienky o dnes existujúcich obciach, a to len tie, u ktorých poznáme presné vročenie. Obrázky k listinám vydaným po r. 1526 nemáme, keďže tieto nie sú súčasťou zbierky stredovekých listín MNL.

---

Balog nad Ipľom (Bolug, 1232) – zmienka o vyvinutej dedine, ktorá hoci geograficky ležala v Hontianskom komitáte, patrila do kráľovského majetku Zvolen.

Bátorová (de Bathorfalua, 1412) – zmienka je vo forme zemianskeho prídomku, samotná dedina sa spomína už o rok neskôr. Históriu chotára obce však môžeme sledovať už od 13. storočia, pretože jej územie bolo predmetom dlhého sporu medzi zemepánmi zo susedných sídiel Opatovce a Nenince.

Brusník (Boruznuk, 1327) –  spomína sa ako hraničný majetok pri opise chotára susedných Chrtian.

Bušince (Busa, 1248) – listina s prvou písomnou zmienkou nie je presne datovateľná, je ale vydaná v úzkom rozpätí rokov 1244 a 1245. Jej potvrdenie má presný dátum 1248.

Čebovce (Chab, 1272) – spomenutá ako majetok, ktorý dcéra Mikuláša, predka rodu Balaša, darovala svojmu synovi.

Čeláre (Chalar, 1262) – zmienka o kňazovi z Čelár, z čoho sa dá odvodzovať existencia kostola, a tým aj vyvinutej dediny. Staršiu prvú písomnú zmienku má osada Kirť (Kurth, 1135) v chotári obce.

Čelovce (Chol, 1295) – spomína sa ako dedina pri opise chotára susedných K. Kosíh. Už v r. 1260 sa však pri metácii Klenian práve v tomto priestore spomína nemenovaný majetok komesa menom Chol, ktorý mohol byť totožný s neskoršou dedinou.

Červeňany (Weresfalw, 1549) – zmienka z r. 1345, ktorú uvádzajú niektoré pramene, je bezpochyby nesprávna (viď heslo obce na našej stránke). Otáznym je stotožnenie názvu sídla Cherwa, spomínaného v r. 1320 ako majetok šľachty zo Strehovej.

Dačov Lom (Lowm, 1336) – spomína sa ako majetok pri delení Plachtiniec medzi vnukmi Dubáka, z ktorých jedným bol aj Dačó.

Dolinka (Inam, 1260) – zmienená pri opise hraníc susedných Trebušoviec.

Dolná Strehová (Strogowa, 1245) – prvá zmienka dokazuje tak existenciu miestnej šľachty, ako aj existenciu plnohodnotnej dediny. Vo forme Alsoztregowa sa spomína až v r. 1526.

Dolné Plachtince (Polohta, 1245) – táto zmienka odkazuje na nezachovanú staršiu listinu zpred tatárskeho vpádu, teda už pred r. 1241 existovala plnohodnotná dedina. Vo forme Alsopalahtha sa spomína až v r. 1436.

Dolné Strháre (Stvgar, 1244) – spomína sa ako dedina, ktorú rod Scemura predal rodu Balaša. Vo forme Alsostregaar sa spomína až v r. 1549.

Ďurkovce (Gyurk, 1337) – spomína sa ako dedina pri delení Trebušoviec.

Glabušovce (Galabuch, 1297) – spomína sa ako majetok vo vlastníctve predkov Balašovcov.

Horná Strehová (de Stragaua, 1341) – miestny zeman sa spomína pri spore so susedom z Kľačan. Vo forme Felsewstragowaa sa spomína až v r. 1549.

Horné Plachtince (Palahta, 1243) – spomína sa ako kráľovská donácia pre Dubáka a jeho rod, listina z r. 1245 však obsahuje odkaz na staršiu listinu zpred r. 1241, kde sa spomína “iná dedina Plachtince” (alter villa Platha). Vo forme Palotha superiori sa spomína od r. 1337.

Horné Strháre (Wzturgar, 1243) – spomína sa ako majetok dvorníkov, ktorý kráľ daroval Dubákovi a jeho rodu. Vo forme Felsewstregaar sa spomína až v r. 1549.

Hrušov (de Horussou, 1272) – zmienka o šľachtickom rode. Sídlo sa s istotou spomína od r. 1285, hypoteticky už od r. 1232.

Chrastince (Haraztigyormoth, 1290) – spomína sa dedina, ktorá vznikla vyčlenením z chotára Ďarmot, nepriamo opísaného už v r. 1247.

Chrťany (Harkyan, 1327) – spomína sa ako majetok rodu Strehovských, nepriamo už od r. 1271 pri opise chotára Pravice.

Ipeľské Predmostie (Hydweg, 1252) – spomína sa ako pôvodne kráľovský majetok, ktorý donáciou získali predkovia Balašovcov.

Kamenné Kosihy (de Kezu, 1270) – spomína sa najprv ako šľachtický prídomok, samotné sídlo potom od r. 1277.

Kiarov (Keer, 1271) – spomenutý ako majetok ostrihomského arcibiskupstva, predaný komesovi Budovovi.

Kleňany (Kelenen, 1257) – spomína sa ako majetok šľachty z Tešmáku, ktorý prešiel do vlastníctva kláštora v Šahách.

Koláre (de Koar, 1257) – najstaršia zmienka uvádza šľachtický rod, sídlo sa spomína od r. 1298.

Kosihovce (Kwkezu, 1243) – spomína sa ako kráľovská donácia pre Dubáka a jeho rod.

Kosihy nad Ipľom (de Kezeu, 1326) – najstaršie zmienky uvádzajú len mená šľachticov, sídlo sa po prvýkrát spomína až v r. 1456.

Druhá pís. zmienka o obci a jej šľachte vo forme de Kezuu

Kováčovce (Kwachy, 1327) – spomína sa ako majetok, ktorý kráľ zhabal a daroval šľachte zo Sečan.

Lesenice (de Lezenye, 1281) – spomína sa najskôr vo forme šľachtického prídomku, sídlo potom od r. 1291. Rok 1244, ktorý sa zväčša uvádza v publikáciách, nie je správny, pretože relevantná listina bola sfalšovaná, antedatovaná a jej skutočný rok vydania je neznámy.

Ľuboriečka (Lyberchen, 1271) – v najstarších prameňoch sa spomína len jeden majetok, ktorý tvorila spolu s dnešnou Ľuborečou. Vo forme Kyslyberche sa spomína od r. 1387.

Malá Čalomija (de Chalamia, 1245) – spomína sa najskôr vo forme prídomku, ako sídlo od r. 1260. Datovanie staršej listiny (1244) je spochybnené. Vo forme Kuschalamya sa objavuje od r. 1342.

Malé Straciny (Stracin, 1236) – spomína sa ako kráľovská donácia pre predkov Balašovcov. Vo forme Kysztraczyn sa objavuje až začiatkom 16. storočia.

Malé Zlievce (Zeleu, 1248) – spomína sa ako sídlo zničené Tatármi a kráľovskou donáciou prenechané ostrihomskému arcibiskupstvu. Vo forme Kyszelew sa objavuje až od r. 1480.

Malý Krtíš (Curtus, 1251) – spomína sa ako dedina vo vlastníctve Dubáka a jeho rodu.

Dve dediny Krtíš

Modrý Kameň (Waralia, 1582) – stredoveké listiny spomínajú len existenciu hradu. Dnešný modrokamenský chotár bol rozdelený medzi sídla Strháre a Osláre, osada pod hradom sa spomína až v súpisoch zo 16. storočia.

Muľa (de Mulyad, 1375) – spomenutá len existencia zemianskeho rodu, aj to len s otáznikmi. Sídlo sa (opť s otáznikmi) spomína od r. 1417.

Nenince (Nena, 1135) – spomína sa donácia časti územia v prospech kláštora v Bzovíku, s odkazom na pôvodnú donáciu zpred r. 1108.

Nová Ves (Vyfolu, 1323) – spomína sa ako majetok v rukách predkov rodu Balaša.

Obeckov (de Abihck, 1257) – spomína sa vo forme šľachtického prídomku, ako sídlo od r. 1337.

Olováry (Olwar, 1266) – spomína sa len polovica majetku, ktorú kráľ daroval vernému služobníkovi Montusovi.

Opatovská Nová Ves (Apathy, 1302) – vznikla zlúčením dvoch obcí, staršou z nich sú Opatovce, ktorých skutočná prvá písomná zmienka síce pochádza ešte z 13. storočia, avšak nie je presne datovateľna (1270-1290).

Opava (Opoa, 1342) – spomína sa ako súčasť hradného panstva Litava (neskôr Čabraď).

Pôtor (Sancti Petrus, 1338) – tunajší kostol sa spomína už v r. 1283, ale sídlo až od r. 1338.

Pravica (Procha, 1271) – ako dedina sa spomína pri delení majetkov medzi členmi rodu Kačic.

Príbelce (Prebul, 1245) – datovanie všeobecne preberanej listiny z r. 1244 je sporné. Už o rok neskôr sa však spomína ako plnohodnotná dedina.

Sečianky (de Zelchen, 1243) – spomína sa najskôr vo forme šľachtického prídomku, ako sídlo od r. 1260.

Seľany (Zelan, 1252) – spomína sa ako majetok, ktorý kráľovskou donáciou dostal správca zvolenského lesa.

Druhá písomná zmienka (zdroj prvej je nedostupný)

Senné (Scynna, 1249) – zmienka je síce v listine datovanej do r. 1269, ale odkazuje na listinu vydanú pred 20 rokmi, ktorou tento majetok od kráľa dostal predok rodu Balaša.

Z novovekého odpisu (originál sa nezachoval)

Sklabiná (Sclabonia, 1323) – spomína sa ako majetok v rukách predkov rodu Balaša.

Slovenské Ďarmoty (1919) – obec vznikla až po 1. sv. vojne, v jej chotári však v stredoveku stálo viacero obcí, predovšetkým neďaleká osada Iliašov s pís. zmienkou z r. 1290 (Elyasfolua).

Slovenské Kľačany (de Kelechen, 1341) – spomína sa najskôr vo forme šľachtického prídomku, ako sídlo od r. 1420.

Stredné Plachtince (Palahta, 1243) – spomína sa ako kráľovská donácia pre Dubáka a jeho rod, listina z r. 1245 však obsahuje odkaz na staršiu listinu zpred r. 1241, kde sa spomína “iná dedina Plachtince” (alter villa Platha). Jediný záznam vo forme Kezeppalotha je z r. 1473.

Sucháň (Zwhan, 1392) – spomína sa ako majetok zemanov z Neniniec.

Suché Brezovo (Brezowaa, 1549) – spomína sa ako majetok Balašovcov.

Širákov (de Kezew, 1303) – spomína sa vo forme šľachtického prídomku, sídlo, ktoré sa vyčlenilo z chotára K. Kosíh, od r. 1314. Vo forme Syrok sa objavuje od r. 1356.

Šuľa (Swlye, 1460) – spomína sa ako majetok v rukách pánov z Lučenca a ich príbuzných. Rovnomenný potok sa spomína už v r. 1269.

Trebušovce (Trebogost, 1260) – spomína sa ako majetok, ktorý kráľovskou donáciou získal rod Dubák.

Veľká Čalomija (de Chalomia, 1245) – spomína sa najskôr vo forme prídomku, ako sídlo od r. 1285. Datovanie staršej listiny (1244) je spochybnené. Vo forme Naghchalanya sa objavuje od r. 1405.

Veľká Ves nad Ipľom (Nogfolu, 1252) – spomína sa ako susediaci majetok pri opise chotára Ip. Predmostia.

Veľké Straciny (de Ztrachun, 1259) – spomína sa vo forme šľachtického prídomku, sídlo od r. 1321. Vo forme Nagzthraczyn sa objavuje až začiatkom 16. storočia.

Veľké Zlievce (Zeleu, 1248) – spomína sa ako sídlo zničené Tatármi a kráľovskou donáciou prenechané ostrihomskému arcibiskupstvu. Vo forme Naghzelew sa objavuje až od r. 1457 (s otáznikom).

Veľký Krtíš (Azlar, 1249) – spomína sa pod starým názvom Osláre ako dedina vo vlastníctve Radunovych synov. Vo forme Naghkywrthes sa objavuje od r. 1494.

Veľký Lom (Naghlam, 1549) – spomína sa ako majetok Balašovcov.

Vieska (Kwysfolw, 1341) – spomína sa ako majetok pri opise chotára Slatinky.

Vinica (Nek, 1135) – časť tunajšieho majetku sa spomína ako donácia pre kláštor v Bzovíku.

Vrbovka (Vrbou, 1327) – spomína sa ako kráľom zhabaný a šľachte zo Sečan pridelený majetok.

Záhorce (Zachara, 1236) – spomína sa ako kráľovská donácia pre predkov Balašovcov.

Závada (Zawuoda, 1446) – spomína sa ako majetok v spore Balašovcov s rôznymi zemanmi. Listiny z r. 1393, ktoré sú niekedy citované, sa pravdepodobne vzťahujú na iné sídlo s podobným menom.

Zombor (Zobor, 1327) – spomína sa ako majetok pri opise chotára Kováčoviec.

Želovce (Seel, 1290) – spomína sa ako majetok predkov Balašovcov.

 

Všetky tieto údaje reflektujú výsledky nášho vlastného výskumu, ktorý sa v mnohých prípadoch líší od doteraz publikovaných dátumov. Vyriešiť ostáva ešte niekoľko čiastkových problémov, predovšetkým pri sídlach, ktoré sa v stredoveku rozčlenili, a pri ktorých je zložité sledovanie postupnosti vývoja k dnešnému stavu (Plachtince, Zlievce, Strháre atď), avšak vo väčšine prípadov sú predložené zmienky určené správne.