Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z r. 12761, kedy ho obsadili bratia Ders a Demetrius, vnuci Lamperta z rodu Hont-Poznan. V r. 12852 si bratia majetky rozdelili, pričom hrad, dovtedy pomenovaný Haradnak alebo Haradnuk, sa objavuje pod novým názvom Lytua či Lythwa, podľa riečky v údolí. Z r. 13183 sa zachoval protest Dersovho syna proti obsadeniu hradu a všetkých jeho majetkov Matúšom Čákom, po ktorého smrti sa hrad stal kráľovským majetkom. Kráľ Karol Róbert ho v r. 1335 vymenil s Demetriovimi vnukmi za iný hrad, ale už o 8 rokov neskôr im ho kvôli neustálym násilnostiam v okolí znova odobral. V tej dobe k nemu ako majetky patrili okrem iného aj usadlosti Lesenice, Hrušov, Opava, Čelovce, Jablonec a Beluja.
V tejto listine z r. 13424 sa po prvýkrát uvádzajú 2 rovnomenné hrady Litava, jeden z nich už v tom čase spustnutý. Nie je vyjasnené, kedy a prečo bol pôvodný hrad opustený. Od tohto záznamu sa už 2 hrady v jednej listine nikdy nespomínajú, preto sa dá predpokladať, že nový hrad postavený západne od pôvodného, ktorý dnes poznáme ako Čabraď (názov použitý po prvýkrát v r. 14625), prebral okrem funkcie aj meno starého hradu. Situáciu ale komplikuje niekoľko neskorších listín, v ktorých sa okrem variácii názvov Čabraď a Litava niekoľkokrát objavuje aj Pustá Litava (1394, 1472, 1496)6. Mohlo by to znamenať, že starý hrad, aj keď neslúžiaci svojmu pôvodnému účelu, sa do neskorších čias zachoval aspoň ako majetok, ale je tiež možné, že pre nový hrad sa používali až 3 rôzne názvy.
V každom prípade, lokalita pôvodného hradu je dnes známa a terénnym prieskumom aj dokázaná. Nepatrné zvyšky múrov a terénne stopy sa nachádzajú v polohe Pustý hrad v katastri Čeloviec, neďaleko miesta, kde cesta do Cerova pretína riečku Litava, a kde je zároveň aj hranica medzi okresmi VK a Krupina.
V blízkosti dnešnej osady Beluja sa nachádzala osada ľudu kyjatickej kultúry, čiže osídlenie tejto lokality je archeologicky doložené ešte z predlistinnej éry. Jediná písomná zmienka o samostatnej obci menom Belw sa nachádza v listine z r. 13421, kde sa uvádza ako majetok hradu Litava, ktorý kráľ Karol odobral potomkom Hont-Poznanovcov z rodu Dobrakuta.
Beluja na mape 2. VM
Na mape 1. vojenského mapovania tu stál majer, na mape druhého a tretieho sa uvádza pod menami Puszta Beleh a Belej-pusztatina. Dnes sa tu ešte nachádza niekoľko obývaných hospodárskych usadlostí. Osada patrí do katastra obce Čelovce.
Rímsko-katolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie bol postavený na mieste pôvodne katolíckeho, po reformácii evanjelického kostola. Pôvodný kostol, zasvätený sv. Štefanovi kráľovi, sa spomína v súpise pápežských desiatkov, vyhotovenom v období 1332-1337, kedy tu pôsobil kňaz Mikuláš. Na jeho základoch bol v r. 1673 postavený nový kostol, neskôr zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. V r. 1886 ho prestavali, opravovali v r. 1957 aj neskôr, čím sa porušila jeho pôvodná podoba. Ide o jednoloďový priestor s polygonálnym uzáverom presbytéria, zakrytý rovným stropom. Na južnej strane presbytéria je pristavané sakristia s rovným stropom. Veža je predstavaná, podklenutá valenou klenbou.
Kostol evanjelický barokovo-klasicistický z r. 1793, obnovený v r. 1865, neskôr renovovaný v r. 1912-23 a 1960. Ide o halový priestor s polygonálnym uzáverom krytým valenou klenbou. Za presbytériom je malá štvorcová sakristia, fasáda je obnovená. Klasicistický murovaný oltár z prvej pol. 19. st, s dvoma stĺpmi a pilastrami, na ktorých spočíva architráv so segmentovým tympanónom. V strede je oltárny obraz Ježiš v záhrade Getsemanskej, olejomaľba Kornela Bohúňa z r. 1866. Klasicistický organ z r. 1866, opravený v r. 1950. Neskorobaroková krstiteľnica z r. 1784. Drevené neoempírové svietniky z r. 1896, zvon je z roku 1872.
HARMINC, Ivan (et. al.). Súpis pamiatok na Slovensku I. Bratislava, 1967, s. 267-268.
Geografia
Obec leží na juhovýchodnom okraji Krupinskej výšiny v doline Čelovského potoka. Chotár tvoria vysoké rozrezané chrbty z andezitických tufitov, pokrytých na chrbtových rovniach hlbokými hlinami. Najvyššie položené miesto „Šibeničná tabľa“ sa nachádza vo výške 500 m n. m. Výškovú scenériu dotvárajú vrchy Skala, Plešovica, Senná hora, Dedova hora, Opavská hora. Krajina je odlesnená, len strmšie úbočia dolín sú zarastené bukovým a dubovým lesom. Značnú časť chotára tvoria lúky a pasienky. Má hnedé lesné a illimerizované pôdy.
Obec Čelovce možno charakterizovať ako potočnú dedinu s radovou zástavbou. Územím preteká vodný tok s názvom Veľký potok, ktorý pramení na úpätí vrchu Jaseňový vrch. V obci Čelovce sa k Veľkému potoku pripája bezmenné rameno Veľkého potoka, ktoré pramení na úpätí vrchu zvaného Pliešovica. Veľký potok preteká južným smerom, jeho ľavostranným prítokom je Branišský potok. Je tu aj výrazné laznícke osídlenie.
V katastrálnom území obce Čelovce, v polohe Beluja sa v období 1100-700. pred. Kr. nachádzala osada kyjatickej kultúry. Pokiaľ ide o prvú písomnú zmienku, pramene sú nejednotné. V listine z r. 12601 sa pri metácii chotára Klenian síce spomína Chol, ale napr. v indexe Slov. diplomatára je toto uvedené ako osobné meno zemana, ktorý mal majetok v susedstve Klenian. Podľa doloženej metácie to však v dôsledku vychádza rovnako – buď šlo o zem s názvom Chol, alebo tu bola vtedy ešte bezmenná zem šľachtica menom Chol, ktorého meno neskôr prevzala. Pokiaľ ide o ďalšie zdroje, listinu z r. 1277, ktorú ako prvú zmienku uvádza Súpis pamiatok na Slovensku, nepoznáme. Rok 1269, prebratý z Borovszkého monografie, je prevzatím chybného údaja z Fejérovho diplomatára – táto listina je z r. 1296, a ešte ju spomenieme.
Pri opatrnejšom prístupe môžeme za prvú písomnú zmienku pokladať až listinu z r. 12952, kde sa pri delení majetku (Kamenných) Kosíh v susedstve spomína dedina (villa) Chal. Jej majiteľom bol Stephanus de Lezene (Lesenice), ktorý sa v r. 12963 dohodol so svojimi susedmi Michaelom a Martinom de Nyek na hraniciach medzi Čelovcami a Vinicou. Listinou z r. 13144 boli určené aj hranice medzi Čeloviec s K. Kosihami. Sídlo sa nepriamo spomína aj v súpise pápežských desiatkov z r. 1332-375, kedy tu pôsobil kňaz Nicolaus z kostola sv. Štefana kráľa. V r. 13426 sa už sídlo uvádza medzi majetkami hradu Litava, ktorý kráľ odňal vtedajším vlastníkom z rodu de Dobrakuta (Dobra Kuća v Chorvátsku), ktorí boli za rôzne zločiny odsúdení na smrť. V r. 13517 sa opäť objavuje len v zmienke o hraničnom majetku pri metácii Vinice.
V r. 13878 získal Čelovce a iné majetky v Honte kráľovskou donáciou Nicolaus de Kanysa (Nagykanizsa), avšak už v nasledujúcom roku9 ich vymenil za majetok v Šomoďskej stolici so zástupcami rodu de Zechen (Szécsény). K čelovskému majetku patrilo aj právo výberu mýta, z čoho sa dá predpokladať, že tadiaľto viedla dôležitá obchodná cesta. Zaujímavým dokumentom je sťažnosť zemana z rodu Kakas de Kaza z r. 1433, podľa ktorej pri preprave peňazí a cenností do sídla v sv. Antone (okr. BS) prepadla skupina Čelovčanov (správca majetku Sečanských, familiári a poddaní) neďaleko zaniknutého sídla Čechy jeho familárov, okradli ich o peniaze a pred zabitím ich vraj zachránila len pomoc zemanov z Čiech. V r. 1456-6010 sa Čelovce niekoľkokrát spomínajú v súvislosti so zánikom panstva Sečanských a delením majetkov medzi príbuznými.
V r. 147711 tu mali majetky zemania z Ludányhalászu a Kalondy, ktorých časť sa dostala k Marcusovi de Walth (Vátovce). Táto listina uvádza aj mená vtedajších poddaných: Stephanus Bagyz, Jacobus Bwgar, Ambrosius Danch, Benedictus Dras, Gregorius Gwbernad, Stephanus Kormos, Simon Kothorgarz, Georgius Laurenty, Nicolaus Lehky, Philippus Lewkews, Gregorius Orozlan, Symon Parvus, Andreas Synka, Nicolaus a Stephanus Tanczer, Clemens Thanczer, Martinus Thyzka, Johannes Zepyk a Mathias Zwatheus. V r. 148112 sa spomína istý Ladislaus Bencze de Csal – pravdepodobne šlo o malého zemana, alebo azda richtára obce. Vyššie spomenutý Marcus si podľa všetkého Čelovce zvolil za svoje rodové sídlo, a v r. 149613 a 149714 sa už v listinách objavuje s predikátom de Chal.
V r. 150015 predal Paulus Bencze de Swgod svoje majetky Michaelovi de Zob. Majetky zemanov z Kalondy najprv dostal v r. 150416 do zálohy rod Orzag de Gwth, o rok neskôr17 ich však odkúpili Erdődiovci a pričlenili k panstvu Čabraď. V r. 151118 sa spomína spor Szobovcov a Erdődiovcov. Listina z r. 152419 uvádza mená dvoch poddaných Wolfganga Erdődiho menami Sigismundus Kothorgarz a Johannes Lehky. V r. 152520 získal majetky Szobovcov Franciscus Balassa.
V súpise z r. 154921 sa stále uvádza ako majetok hradu Čabraď (Litava). V tom čase tu ešte existovala aj mýtna brána, ale spomína sa už len ako málo výnosná, čo iste súviselo s úpadkom dôležitosti tunajšej obchodnej cesty. Mená a priezviská poddaných uvádza súpis z r. 160222 – Lestar, Guracz, Lany, Santha, Lawkus, Bertók, Kowach, Wargha, Josa, Hegedös, Thanczer, Bud, Berko, Paloithay, Lonsky, Zykora, Polgárik, Misko, Zladownik, Nagy, Hrusoy a Sykach. Uvádza sa aj existencia štyroch mlynov, z toho jeden bol opustený. Prakticky rovnaké mená v pomaďarčenom prepise uvádza aj súpis z r. 160523. V r. 162924 dostal hrad Čabraď aj s majtkami od cisára Petrus Kohary, ktorého manželkou bola Barbora z rodu Balassa, a o pár dní neskôr tieto majetky previedol na syna Stephana. Borovszky uvádza, že v r. 1630 v obci zasadala župná kongregácia.
Dynastia Kohary-Coburg si hrad aj s majetkom Čelovce udržala až do 19. storočia. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom, do 18. storočia vinohradníctvom. Za I. ČSR obec postihla nezamestnanosť a vysťahovalectvo. V 30. rokoch bolo protiexekučné hnutie maloroľníkov. Občania sa zúčastnili SNP. Až do roku 1967 bol prístup do obce možný len jedinou cestou, vybudovanou v rokoch 1937-38 v akcii Trpín-Seľany. Posledný úsek do Selian však nebol dokončený kvôli zmene štátnych hraníc. Obec nemala ani vlastnú poštu, a poštári chodili po zasielky počas 1. ČSR asi 10km lesom pešo do Vinice, neskôr do Čabradského Vrbovka. Pestovalo sa mnoho ovocia, hlavne známa odroda čerešne čelovská chrupka, ktorej sa pri dobrej úrode nazbieralo aj 15 vagónov. Ľudia úrodu nosili pešo do Ďarmot, alebo ju odviezli výkupcovia na vozoch, neskôr autách. Veľa obyvateľov našlo prácu na stavbe štátnej cesty do Plášťoviec, kde sa používal aj drvený kameň z obecného kameňolomu na Hôrke. Odtiaľ bola vybudovaná aj úzkokoľajná železnica k spomínanej ceste.
Osobnosti
Pavel Sekerka (1760–1824) – učiteľ, farár, literát. Narodil sa r. 1760 v Dolných Vrútkach. Dňa 6. júna 1784 bol vysvätený za evanjelického farára. V Čelovciach pôsobil 40 rokov až do svojej smrti.
Pavel Petrík (1893–1963) – hudobný skladateľ, pedagóg. Narodil sa 27. 9.1893 v Čelovciach, zomrel 12.2.1963 v Banskej Štiavnici. Je známym autorom operiet, zborov a menších skladieb, harmonizoval cirkevné chorály. Viedol robotnícky spevokol Sitno v Banskej Štiavnici a v r. 1936 založil a viedol Spevokol horehronských učiteľov. Zbieral slovenské ľudové piesne z Hontu.
Pozoruhodnosti
Pamätník na križovatke
Vizuálnymi dominantami obce sú dva kostoly. V lokalite Pustý vrch na chotárnej hranici s obcou Cerovo (okr. KA) sa nachádzajú ruiny hradu Litava, známeho aj pod názvami Hrádok alebo Cerovo. Pri križovatke hlavných ciest nad obcou sa nachádza mramorový pamätník partizánom. Väčšia časť obce je vyhlásená za pamiatkovú zónu. V zozname kultúrnych pamiatok sú zapísané kamenné ľudové domy (č. 23 a 75), ktoré predstavujú spojenie obytného domu na os s hospodárskymi priestormi (maštaľ, sýpka so spoločnou strechou). Patria medzi najjednoduchšie formy obydlia s dvojpriestorovým členením na os s vchodom na pozdĺžnej strane domu. Jednotraktový dlhý prízemný dom so sedlovou strechou s podlomenicou. V štíte a na podstrešných rímsach sa nachádza drevená ornamentálna výzdoba. Ornamentmi sú zdobené aj drevené okná a prvky drobnej architektúry.
Čelovce – včera, dnes a zajtra: 740 rokov od prvej písomnej zmienky 1260-2000 /. 1. vyd. Čelovce : Obecný úrad, 2000. 27 s :. ISBN 8096840614 (brožúra)
Okres VK 