Kirť

Názov jedného zo štyroch najstarších listinne doložených sídiel v rámci okresu VK pochádza z mena jedného zo ôsmych staromaďarských kmeňov, ktoré započali obsadzovanie podunajského priestoru od 9. storočia. Sídla, ktoré vytvorili na obsadených strategických miestach, niesli ich mená, čo je síce nepriamym dôkazom o starobylosti týchto sídiel, ale na druhej strane to sťažuje ich identifikáciu, keďže tak vzniklo množstvo rovnomenných osád na pomerne malom území dnešného južného Slovenska a severného Maďarska. Krajčovič¹ udáva 5 sídiel na území južného Slovenska s variantami názvu Kurt, G. Nagy² uvádza zhruba 20 sídiel v deviatich bývalých stoliciach. A aj keď sa v listinách sídla často uvádzajú v kombinácii s informáciou o príslušnej stolici, v našom prípade to nestačí, pretože v Novohrade boli takéto sídla dve – okrem Kirti pri Čelároch je tu aj dnešná obec Erdőkürt južne od mesta Szirák. Pre správnu lokalizáciu je preto potrebné sledovať aj ďalšie údaje, ako je kontinuita vlastníctva či popis chotárnych hraníc.

Za prvú písomnú zmienku sa pokladá zápis v zakladacej listine opátstva v Bzovíku z r. 1135³, kde komes Lampert kláštoru daroval 7 popluží pôdy, lúky a les na oboch stranách Ipľa, ktoré patrili k prédiu Kurt. Ďalší záznam máme až z r. 1274⁴, kde sa pri metácii Piešťan (Pösténypuszta) ako majiteľ jedného zo susediacich majetkov šľachtic Zatha de Curth. Bližšie nedatovaný záznam z konca 13. storočia⁵ zmieňuje vyriešenie sporu o terra Kyrt medzi zemanmi z Čelár a Varšan (Varsány) finančnou kompenzáciou desiatich mariek. V listine z júna r. 1327⁶ sa Kyworth či Kyrth uvádza pri metácii hraníc Kováčoviec, v októbri toho istého roku⁷ sa spomína Botho de Kyrth, ktorého spor so synmi Koplona z Čelár bol presunutý na iný termín. V r. 1329⁸ si tunajšie susedné majetky rozdelili bratia Petheu a David de Gyrip, pričom Petheu dostal Kirť, David dostal Piešťany, a mlyn na Ipli mal byť po oprave využívaný spoločne.

V ďalších desaťročiach tvorila Kirť spoločný majetok so susedným Zomborom, čo samozrejme uľahčuje aj identifikáciu v listinách. V r. 1352⁹ patrili zemanovi z Varšan, pričom sa uvádza, že pôvodne patrili jeho matke, ktorá ich dostala ako veno. V r. 1413¹⁰ sa riešil spor okolo novopostaveného mlyna v Kirti (Kywrth), ktorý patril rodu de Serke (zo Širkoviec, okr. RS). Tento rod sa o pár rokov neskôr pričinil o dlhodobejší súzvuk medzi históriou Gemera a Novohradu – už s prídomkom de Kapla (či Capolla, podľa hradu nad Širkovcami) získal v r. 1420¹¹ od slavónskeho bána do zálohového vlastníctva množstvo majetkov v rôznych stoliciach po celom Uhorsku, vrátane Kirte a Zombora v stolici Novohradskej. V tejto súvislosti vydal bán o dva dni neskôr¹² nariadenie, aby jeho poddaní poslúchali nového pána, a v nasledujúcom roku¹³ si dvaja členovia rodu de Kapla medzi sebou vymenili zálohový majetok za hotovosť.

Veľký spor o majetky medzi príslušníkmi rodov (vetiev?) de Serke a de Kapla začal v r. 1447¹⁴, podľa listiny r. 1449¹⁵ pripadli Kirť a Zobor Ladislauovi de Serke, v r. 1453¹⁶ ich ale kráľ daroval Georgiovi de Serke. V ďalších rokoch sa majitelia rýchlo striedali – r. 1461¹⁷ patrili manželke Johannesa de Lossoncz (Lučenský), ktoré získala ako veno. V r. 1467¹⁸ kráľ odobral majetky lúpežnému zemanovi z Drienčan (okr. RS), a daroval ich iným šľachticom, medzi ktorými bol napr. aj Blasius de Palotha (Plachtinský). Za zradu boli v r. 1473¹⁹ zhabané aj majetky Michaela de Lossoncz, syna horeuvedeného Johannesa, ktoré kráľ daroval Johannesovi Hungorovi.

V listinách z r. 1481²⁰, 1486²¹ a 1489²² sa riešil spor medzi zemanmi z usadlostí Wyslas a Azywpathak (obe v maď. časti Novohradu, druhá zaniknutá), týkajúci sa zálohového vlastníctva a neoprávneného zaberania majetkov Kywrth a Zobor. V r. 1495²³ sa tieto majetky od Katheriny, vdovy po zemanovi de Azywpathak, pokúsil právnou cestou opäť získať zástupca rodu de Serke, Tobias, ale neuspel. Ďalší spor s Katherinou o tunajšie majetky iniciovali v r. 1498²⁴ zemania z Drienčan, ktorí tu asi tiež mali majetkové zastúpenie, keďže v nasledovnom roku²⁵ sa sporili o tunajšie lesy so zemanom z Cerova (de Chery). Posledný známy záznam je z r. 1525²⁶, kedy traja zemania z troch rôznych stolíc boli predvolaní k súdu za týranie poddaných v rôznych obciach vrátane Kirte a Zobora. Jednou z nich bola aj vdova po zemanovi de Zeech (asi Rimavská Seč, okr. RS) menom Katherina, čo by v prípade, že ide o rovnakú osobu ako uvádzame vyššie, poukazovalo na dlhodobejšiu kontinuitu vlastníctva.

V pomoháčskom období sa Kywrth objavuje v súpise novohradskej stolice z r. 1542²⁷ ako vlastníctvo Sigismunda Balassu. Od r. 1553²⁸ patrila do sečianskeho sandžaku. V r. 1601²⁹ sa aj s mlynom spomína medzi majetkami, ktoré odkázala šľachtičná Anna Cherepy svojmu manželovi Bálintovi Vamosymu. V r. 1658³⁰ sa Istvan Vamosy z Kirte spomína ako jeden zo zemanov poverených správou majetku šľachtičnej Anny Rötthy, ale už v r. 1661³¹ sa spomína ako zosnulý, a jeho majetok vrátane tunajšej kúrie a priľahlej pustatiny Zombor v záveti odkázal Ferenc Hanvay svojej manželke Judith Mocsáry. V 18. st. patrila usadlosť zemepánskemu rodu Hellenbach, Vályi spomína vlastníctvo Prónayovcov.

V časti Kirť je najvýraznejšou stavbou klasicistický kaštieľ, od r. 1954 sídlo Domova sociálnych služieb. V auguste 2002 bola v Kirti vysvätená a odovzdaná do užívania kaplnka zasvätená Kristovi Kráľovi, v interéri ktorej je modernou mramorovou technikou namaľovaný obraz Krista Kráľa.

---

<sup>1. [KRAJČOVIČ, Rudolf. Poveľkomoravská christianizácia vo svetle starej toponymie Slovenska. In: Slovenská reč 58, 1993, str. 194-200 (PDF)]↩
2. [NAGY Géza. Magyar nemzetségek. 1974. Buenos Aires. (PDF)]↩
3. [MOL DL 5775]↩
4. [MOL DL 65711]↩
5. [MOL DL 60128]↩
6. [MOL DL 2423]↩
7. [MOL DL 58458]↩
8. [MOL DF 243731, kópia DL 105194]↩
9. [MOL DL 41184]↩
10. [MOL DL 10127]↩
11. [MOL DL 10950, kópia 11010]↩
12. [MOL DL 89810]↩
13. [MOL DL 11058]↩
14. [MOL DL 14047]↩
15. [MOL DL 71979]↩
16. [MOL DL 14667]↩
17. [MOL DL 36392]↩
18. [MOL DL 72013, kópia 72014]↩
19. [MOL DL 36393]↩
20. [MOL DL 72041]↩
21. [MOL DL 72046]↩
22. [MOL DL 72051]↩
23. [MOL DL 65982]↩
24. [MOL DL 72075]↩
25. [MOL DL 72083]↩
26. [MOL DL 25019]↩
27. [Maksay, str. 509]↩
28. [http://www.celare.ocu.sk/sk/index.php?ids=4]↩
29. [Sugár 28, str. 23]↩
30. [Sugár 135, str. 75]↩
31. [Sugár 141, str. 79]↩</sup>

Rendov

Po prvýkrát sa spomína v opise listiny datovanej do r. 1239¹ ako terra Rendvey, nachádzajúca sa v blízkosti Bušiniec, a po tatárskych nájazdoch vyľudnená a opustená. Pôvodne patrila kráľovskému hradu Neograd v rovnomennom komitáte, ale touto listinou ju kráľ Belo IV. daroval ostrihomskému kustódovi Nicolaiovi. V ďalšej listine z r. 1248² sa táto donácia potrvdzuje, pričom kráľ dodatkom zakázal hradnej šľachte a poddaným využívať či zaberať Nicolaiove majetky.

Usadlosť patrila tomuto úradu aj v r. 1335³, kedy sa vtedajší kustód Johannes sťažoval arcibiskupovi na problémy s financovaním svojho úradu, pretože jemu pridelené majetky vrátane terra Rendueh, sústavne napádané okolitými zemepánmi, neboli schopné produkovať dostatočný osoh. Arcibiskup ich preto vymenil za štvrtinové podiely vo farnostiach v iných komitátoch.

Rendov na mape 3. VM

Neskoršie pramene už usadlosť nespomínajú, ale v 19. storočí bola obnovená ako osada, a pôvodný chotárny názov sa zachoval dodnes. Na niektorých mapách sa uvádza aj ako Radava, prípadne Malý Radov. Katastrálne patrí pod Čeláre.

---

<sup>1. [MOL DF 248300]↩
2. [MOL DF 237955]↩
3. [MOL DF 237973]↩</sup>

Kostol v Čelároch

Rímskokatolícky barokovo-klasicistický kostol Sv. Michala bol postavený 29. novembra 1800 na základoch starého kostola, ktorý tu mohol stáť už v 13. storočí. V r. 1264 sa totiž v listine spomína meno kňaza Peuceho z Čelár, jedného zo starších kňazov novohradského arcidiakonátu. Existenciu starého kostola potvrdzuje aj súpis pápežských desiatkov z obdobia 1332-1337, kde sa spomína kňaz Mikuláš.

Kostol stojí na umelom kopci, ktorý vznikol vyvážaním zeme pri stavbe tunela počas tureckých nájazdov. Tunel spájal 3 únikové cesty pre bohatších, podľa legiend sa dalo prejsť konským záprahom, na tie pomery stavba takého veľkého tunela bola rarita. Vchod do tunela je ešte stále viditeľný.

Je to jednoloďová stavba so segmentovým uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. Interiér lode je členený piliermi, ktoré mali niesť nerealizovanú klenbu. Fasáda členená lizénovými rámami. Štvorpodlažná veža je zakončená barokovou laternovou baňou. Na priečelí vložený kríž s datovaním 1797. Do steny kostola bola vložená aj tabuľa s nápisom Pál Sztrazinsky žil 51 rokov, zomrel r. 1797.

Interiéru dominuje hlavný neorokokový oltár s ústredným obrazom sv. Michala archanjela z konca 18.storočia, polychromovaná drevorezba, olejomaľba na plátne. Prestavaná menza s tabernákulom s vázami, na stene v bohato dekorovanom ráme bol obraz sv. Michala (s rámom 220×155 cm, pozn. obraz bol odcudzený v r. 1992, nahradený novým v r. 1994).

Ďalšie vybavenie interiéru: ľudová plastika Ukrižovaného z polovice 19.stor., polychromovaná drevorezba. Kazateľnica luisézna klasicistická z 2.tretiny 18. storočia, polychromovaná drevorezba dekorovaná klasicizujúcou ornamentikou. Svietniky (6 kusov) rokokové z konca 18.stor., polychromované drevorezba. Dekorované rokajom, akantom a ružami. na hlavnom oltári. Organová skriňa klasicistická z prvej pol. 19.stor. polychromovaná drevorezba. Organ z 2.tretiny 18.storočia s jednoduchou skriňou a drevenými píšťalami. Akantový dekor na chóre. Kalich barokový z roku 1711, tepané pozlatené striebro. Bez dekoru s nápisom v sakristii. Krížik oltárny rustikálny z polovice 19. storočia, polychromovaná drevorezba. Na soklíku s festónmi je kríž s hladko modelovaným korpusom.

• HARMINC, Ivan (et. al.). Súpis pamiatok na Slovensku I. Bratislava, 1967, s. 287.

Kaštieľ v Kirti

Pozemky Prónayovcov a ich kúriu, postavenú v r. 1770 v osade Kirť, prevzal János Botlik, od ktorého ju v r. 1909 kúpil gróf István Keglevich. K nej na základe vlastného projektu postavil klasicistický poschodový kaštieľ v luiséznom slohu a pripojil 25-holdový park. Ide o jednopodlažnú deväťosovú obdĺžnikovú budovu so stredným rizalitom a priebežnou chodbou. V rizalite je reprezentačná miestnosť s pôvodnými luiséznymi dverami. Fasáda orientovaná do prednej záhrady je členená lizénovým rámom a nadokennými festónmi s rozetou. Okná sú segmentovo zakončené a rizalit ma trojuholníkový štít. Budova je krytá manzardovou strechou.

Medzi pozoruhodnosti kaštieľa patrili: knižnica (4 000 zväzkov kníh), zbierka mincí, starých pečatidiel, miniatúrnych predmetov – podobizní, vejárov, zbraní (napr. meč Jána Hampa zo začiatku 16.storočia) a rodinná obrazáreň. Od r. 1962 je tu Ústav sociálnej starostlivosti pre dospelých. Chovanci si tu zriadili chov domácich aj exotických zvierat v miniatúrnej zoologickej záhrade.

Anglický park v Kirti, založený na začiatku 20. storočia, na ploche 7,5 ha, 20 introdukovaných drevín (z toho 2 ihličnaté). Výber z introdukovaných drevín:

• Picea pungens cv. „Argentea“ (smrek pichľavý)
• Pinus strobus L. (borovica Weymothova)
• Acer negundo (javor jaseňolistý)
• Catalpa bignonioides Walt. (katalpa bignoniovitá)
• Celtis australis L. (brestovec rakúsky)
• Cornus alba L. (svíb biely)
• Elaegnus angustifolia L. (hlošina úzkolistá)
• Gleditschia triacantis L. (gledíčia trojtŕňová)

Čeláre

 Geografia

Obec leží v Ipeľskej kotline na pravom brehu Ipľa. Východná a juhovýchodná časť chotára je na úzkej mokrej nive Ipľa a nižších terasách, severná a severovýchodná časť na pahorkatine z mladotreťohorných uloženín, na strmších úbočiach s agátovými lesíkmi. Má nivné, lužné a hnedozemné pôdy. Do katastra obce patria aj osady Kirť, Rendov a Ňáriaš.

 História

1262, 1295 Chalar, 1434, 1549 Chalard, 1653 Chyalar, 1773 Csalar, Czalare, 1782 Czollár vel Csallár, 1786 Cschalár, 1808, 1863–1913, 1938–1945 Csalár, 1920 Čeláre, 1927–1938, 1945–1948 Čeláry, Cselár, 1948–1973 Čeláry, 1973– Čeláre

Prvá písomná zmienka pochádza z listiny r. 1262¹, ktorá pojednáva o cirkevných pozemkoch na majetku Beren (Borsosberény?). Medzi prísediacimi – staršími farármi novohradského arcidiakonátu – sa objavuje aj meno Peuce de Chalar. Tento prídomok neoznačuje šľachtický rod, len miesto pôvodu, avšak nasledovné listiny sa týkajú miestneho šľachtica menom Coplon de Chalar. V dvoch presnejšie nedatovateľných listinách z konca 13. storočia² sa najskôr spomína Coplon, syn Andreasa, ktorý dostal pokutu za nedostavenie sa na súd so synmi Michaela (jedným z nich bol Marcellus). Pravdepodobne súvisiaci je obsah druhej listiny, kde sa Coplon sporil s Marcellom de Vosian (Varsány) o majetok v Kirti, ktorý napokon aj získal zaplatením kompenzácie desiatich strieborných mariek.

Ďalšie dve listiny síce výslovne nezmieňujú Čeláre, ale spája sa s nimi osoba Coplona. V r. 1301³ sa pri metácii chotára sídla Peschen (Pösténypuszta) ako hraničné body spomínajú aj tri mlyny na Ipli, z toho jeden patril komesovi Koplonovi (molendinum comitis Koplen). V listine z r. 1327⁴ sa spomína spor Nicolaia a Johannesa, synov Koplona, s Bothom z Kirte. Z prvej polovice 14. storočia⁵ máme zo súpisu pápežských desiatkov ešte zmienku o existencii miestnej farnosti či kostola (avšak bez uvedenia patrocínia), a miestneho kňaza menom Nicolaus, neskôr sa však stopa stráca a všetko nasvedčuje tomu, že význam Čelár z nejakého dôvodu upadol, keďže ďalšie listiny sa objavujú až v 15. storočí.

V r. 1434^5.5 sa spomína spor ohľadom časti tunajších majetkov medzi vdovou po Johannesovi, zvanom Prepost, de Chalard, a zemanmi z rodov de Panyth a de Kysfalud. Ďalší, a zároveň posledný predmoháčsky doklad je z r. 1492⁶ – v spore medzi Leonardom Uzom a zástupcami rodu Lypthay o tri poddanské domácnosti a časť mlyna sa uvádzajú aj mená poddaných: Matthias Zolyom, Iohannes Holecz a vdova Banga. Lypthayovci podľa všetkého vlastnili tieto majetky minimálne od predchádzajúcej generácii, a ich nároky napokon uznal aj oponent. V zápise z kráľovskej knihy z r. 1549⁷ sa dozvedáme, že Elizabeth, dcéra zemana Thomasa z rodu Penchy, zdedila majetky v niekoľkých novohradských obciach, medzi ktorým je aj časť Čelár (Chalard), konkrétne 3 želiarske a 4 prázdne domácnosti. Vzhľadom na toto datovanie je prekvapujúce, že zmienku o Čelároch nenachádzame ani v súpise sídiel novohradskej župy (tiež 1549), ani tureckom daňovom súpise pre sečanský sandžak (1554).

Ďalšie záznamy o obci máme hlavne z kongregačných zápisníc. V r. 1600⁸ predstavitelia rodu Kéry požadovali zákaz vnikať na svoje majetky a využívať ich osohy obyvateľmi susedných dedín, medzi ktorými boli aj Čeláre. V tom istom roku⁹ žaloval Tamás Csalárdi Mihálya Balogha za neopravnené obsadenie mlyna v sídle Zelena (asi Zelené, časť Poltára). Tri udalosti boli prejednávané v r. 1602¹⁰ – zákaz pre obyvateľov Čelár využívať majetky v prédiu Galgóc, a dva zákazy uskutočnovať transakcie s tunajšími majetkami Tamása Zsambokréthyho. V r. 1626¹¹ dala Borbála Bernátfi svoje tunajšie majetky do zálohy György Feöldwarymu za 800 forintov, čo bolo potvrdené jágerskou kapitulou. Z r. 1653¹² máme zmienku o vyčíňaní Istvána Voixtha v chotári Čelár, pre čo bol aj obvinený.

Zaujímavým dokumentom je urbár zo 70-tych rokov 17. storočia¹³ – ani nie tak obsahom, ktorý nevybočuje z rámca podobných dobových súpisov, ako tým, že ide len o súpis pre jedinú dedinu, pričom zvykom boli súpisy pre väčšie panstvá. Dozvedáme sa, že tu bolo spolu 23 domácností, s menami ako Dragos, Tótt, Major atď. Zemepánmi boli rody Darvas, Gyürky, Balogh a Bene, spomínajú sa aj miestne vinice. Čeláre sa objavujú ešte v inventárnom súpise z r. 1680¹⁴, s menami poddaných Gregus, Toót, Major a Nagy. Posledným známym záznamom zo stredoveku je zápis z kongregácie z r. 1687¹⁵, kde bol k súdu predvolaný obyvateľ Čelár menom Joannes Gajda alias Szabó, ktorý zbil svoju matku. Na súd sa ale nedostavil, takže za ním boli vyslaní slúžni.

V stručnosti ešte zápisy z neskorších monografií. Bel spomína mená rodov Darvas a Horváth de Voxith, vinice, a tiež kostol so zvonom, ktorého pôvod náznakom spája s husitami. Korabinsky uvádza zemepánov Révaya a Paula Prónaya. Operát k vojenskému mapovaniu spomína, že prechod cez Ipeľ rozvodnený po dažďoch je možný len pešo a len pri mlyne. Mlyn spomína aj Vályi, k Prónayovcov a Révayovcom pridávajú Fenyes a Mocsáry aj rod Várboy. Borovszky spomína tri zemanské kúrie z druhej polovice 18. storočia, ktoré v jeho dobe patrili rodom Vezekényi, Zsélyi a Endrődy. Tiež sa uvádza veľký statok Istvána Keglevicha, ktorý okrem Čelár zasahoval aj do chotárov Glabušoviec, Kováčoviec a Zombora. Nasledovné novodobé dejiny sú prebraté z webu obce.

Už koncom 17. storočia boli zaznamenané úteky poddaných do iných stolíc. V Čelároch sa v tomto období rozvíjalo najmä vinohradníctvo. Po roku 1725 sa v okolitých obciach vrátane Čelár a Kirti usadili aj Židia, Cigáni a Nemci. Mihály Prónay dostal v tomto období donáciu na Čeláre a Trebeľovce. Obyvatelia sa zaoberali hlavne poľnohospodárstvom, chovom dobytka a vinohradníctvom. Dlho sa udržala tradícia pletenia košíkov, tkanie kobercov, známe bolo aj kováčske remeslo.

V roku 1927 sa dokončuje výstavba kasární. V roku 1937 sa v chotári obce popri hraniciach budujú na obranu vlasti betónové bunkre. Od septembra 1944 sa vojská neustále striedajú (raz Nemci, potom Maďari a Rumuni). Dňa 29. decembra večer o 23. hodine bola obec oslobodená.

V roku 1946 sa v škole ruší vyučovanie v maďarskom jazyku. V tomto roku Kirť osídľujú obyvatelia slovenskej národnosti. V roku 1948 tu založili Ipeľské vinohradnícke družstvo. V roku 1971 došlo k zlúčeniu troch obcí: Čeláre, Zombor a Glabušovce pod MNV so sídlom v Čelároch. 23. mája 2000 sa konalo vysvätenie lurdskej jaskyne v Čelároch.

Osobnosti

Aladár Koch-Zsélyi (12. december 1883 Čeláre – 1. júl 1914 Budapešť) – letec, konštruktér. Pokrstený 15. decembra 1883 v Bušinciach. Vydával teoretické diela z oblasti aviatiky, ale pôsobil aj ako konštruktér. Pochovaný je na tunajšom cintoríne.

 Pozoruhodnosti

Dominantou obce je barokovo-klasicistický kostol Sv. Michala. Nachádzajú sa tu aj ruiny kúrie z konca 18. storočia (č.d. 44). Ide o prízemnú blokovú budovu s arkádou vo vstupnej časti, s valbovou strechou a hladkou fasádou členenou oknami a podstrešnou profilovanou rímsou. Z konca 19. st. sa zachovali murované domy so strechou podopretou pozdĺž nádvornej fasády stĺpmi na spôsob loggie. Murovaný štít uličného priečelia má nad rímsou odkvapovú striešku, a dvojokenná fasáda je rozšírená vstupnou archivoltou, podopretou stĺpom alebo pilierom (č.d. 20, 23, 29, 58). Častá je hĺbková zástavba vo dvoroch, s oplotenými záhradami na priedomí alebo otvoreným ohniskom v pitvore. Výstavnejšie domy majú klasicisticky riešený uličný štít s pilastrami alebo lizénovým rámom (č.d. 52). Čelárske obete prvej svetovej vojny pripomína pamätná tabuľa.

 Odkazy a pramene

Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad

---

<sup>1. [MOL DF 219425]↩
2. [MOL DL 60129, 60128]↩
3. [MOL DL 1617]↩
4. [MOL DL 58458]↩
5. [Sedlák, MVS 602, str. 102]↩
5.5. [MOL DL 12964]↩
6. [MOL DL 67987]↩
7. [MOL A 57 2 331]↩
8. [Oborni, NVJ 408]↩
9. [Oborni, NVJ 451]↩
10. [Oborni, NVJ 890, 947, 949]↩
11. [Sugár 64, str. 39]↩
12. [Tóth, NVJ 1129]↩
13. [MOL UC 4:12]↩
14. [MOL UC 90:47]↩
15. [Jancsó-Jusztin, NVJ IV 614]↩</sup>