Hoci prvé písomné zmienky o jednotlivých sídlach pochádzajú až z 12.-13. storočia, neznamená to, že staršie osídlenie tohto regiónu neexistovalo. Pri skúmaní jeho rozsahu sa však musíme opierať o iný typ prameňov, a to predovšetkým archeologické nálezy, ale v istej miere aj zachované toponymá, čiže miestne názvy.
Základným dielom slovenskej toponomastiky je práca V. Šmilauera Vodopis starého Slovenska, ktorá sa ale venuje predovšetkým hydronymám (názvom vodných tokov), a nie osídleniu. To v absolútnom rozsahu spracoval až J. Stanislav vo svojom diele Slovenský juh v staroveku, pričom dostatok priestoru venuje aj Poipliu. Hoci je však jeho práca veľmi hodnotná z hľadiska jazykovedného rozboru, jeho teórie o datovaní toponým sú často podložené nedostatočnou či chybnou pramennou bázou (napr. využívanie názvov z máp z 18.-19. storočia). S celkovými závermi o starej slovenskosti osídlenia väčšiny území síce možno súhlasiť, ale závery o jednotlivých lokalitách je nutné kriticky preverovať a skutočný rozsah tohto osídlenia revidovať.
Vedecká revízia jeho diela z r. 1948 však doteraz neexistuje. Toponomastike vôbec sa u nás venuje len málo vedcov, a aj tí publikujú zväčša len čiastkové štúdie (hlavne v pravidelných publikáciách Jazykovedného ústavu pri SAV). Na Stanislavovo súhrnné dielo tak v podstate nadväzuje len populárno-vedecká publikácia R. Krajčoviča Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest, ktorá síce pokrýva celé Slovensko, vyberá si však len zaujímavosti. Obšírnejší a úplnejší je seriál Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest rovnomenného autora v časopise Kultúra slova, ktorý však z dôvodu autorovho skonu zostal nedokončený. Avšak ani Krajčovičovo dielo by sa nemalo preberať bez kritického pohľadu – niektoré jeho vysvetlenia vo svetle faktov z historických listín neobstoja.
Aj s využitím týchto diel, ako aj s použitím nami spracovaného listinného materiálu sme sa pokúsili stručne načrtnúť rozsah osídlenia nášho regiónu v 10.-11. storočí. Presnejšie datovať dokážeme len sídla, založené strážnymi posádkami staromaďarských kmeňov, ktoré prišli na naše územie zhruba v polovici 10. storočia. Pri pohľade na grafické znázornenie týchto sídiel je zrejmé, že pre tieto kmene bol strategicky najdôležitejší priestor pri starej ceste popri Ipli – tunajšie stanovištia sú rozložené v takmer rovnomerných vzdialenostiach. V smere príchodu a postupu vojsk tak nachádzame osady kmeňov Kürt (Kirť), Kér (Kiarov), Gyarmat (Ďarmoty a Chrastince), Kabar (Koláre) a Keszi (Kosihy nad Ipľom), uvažovať môžeme aj o kumánskom či turkickom pôvode názvov Inam (Dolinka) a Chalamia (Čalomija).
Je zaujímavé, že v úseku Ipľa od Kiarova až po Predmostie neexistuje ani jediný zachovaný čisto slovenský názov. Mohlo by to naznačovať, že zábor tohto priestoru bol vedený násilným spôsobom, a slovenské sídla v tesnej blízkosti Ipľa boli úplne zničené a nahradené sídlami dobyvateľov. Po zabezpečení tohto priestoru si maďarské vojská ďalšie osady postavili na južných svahoch Krupinskej planiny – nachádzame tu stopy po kmeni Nek (Vinica), Keszi (Kamenné Kosihy a Kosihovce) a možno Kürt (Krtíš?). Predovšetkým z kopcov nad Vinicou a Kosihovcami sú dobré vyhliadky doďaleka, čo mohlo zohrať úlohu pri vyberaní polohy pre tieto strážne osady.
Je však zrejmé, že tieto posádky si svoje stanovištia, neskôr osady postavili na území už husto obývanom slovenským obyvateľstvom, čo dokladajú predovšetkým názvy sídiel, vychádzajúce zo systému veľkomoravskej služobníckej organizácie. Ide o sídla pomenované podľa povolaní jednotlivých služobníckych skupín, ktoré podliehali kontrole a jurisdikcii veľkých oblastných správnych hradísk. V našom regióne tieto názvy tvorili súvislú líniu na južných úbočiach Krupinskej planiny – Plachtince, Osláre, Strháre, možno predĺženú aj na Kľačany a Chrťany (neistý pôvod aj datovanie), a s dvoma názvami mimo tejto línie (Dvorčany a Kováčovce).
Okrem služobníckych osád môžeme ako o sídlach z veľkomoravskej doby uvažovať aj o tých s názvami, ktoré azda pochádzajú zo staroslovanských osobných mien – Trebušovce, Nenince, Príbelce, Ľuboreč/Ľuboriečka, prípadne aj Obeckov či Zombor. Tieto všetky mohli byť sídlami či dvorcami menších veľkomoravských feudálov. Ako stará sa javí aj sústava názvov podľa stromov na juhozápadnom svahu Krupinskej planiny – Hrušov, Jablonec a Kleňany, pričom tieto stromy mohli lemovať starú obchodnú cestu. Podobne motivovaný je aj názov obce Vrbovka. Skupinu poľnohospodárskych názvov, ktoré ale mohli vzniknúť aj neskôr, tvoria mená sídiel Sečianky, Seľany, Senné a Lesenice. Veľkomoravský pôvod má takmer určite aj Strehová, pretože strážne stanovište so slovenským menom mohlo vzniknúť len pred príchodom starých Maďarov. Nakoniec sme do zoznamu zaradili aj iné sídla, ktoré podľa náznakov a jazykovedných teórii mohli vzniknúť v tejže dobe – Záhorce, Želovce, Straciny, Slatinka, Bušince a Rároš, každé z nich je ale len ťažko chronologicky zaraditeľné (na mape vyznačené svetlomodrou farbou).
Záverom treba podčiarknuť, že hoci je analýza osídlenia len na základe toponým nedostatočným dôkazom pre slovenskosť osídlenia tohto (aj akéhokoľvek iného) regiónu, väčšina spomenutých lokalít má oporu aj v dobových archeologických nálezoch, hoci aj čiastkových. Spresnenie doterajších poznatkov by mohol priniesť komplexný archeologický výskum Poiplia, ktorý sa však naposledy uskutočnil v 50. rokoch 20. storočia. V každom prípade, aj z tu zhrnutých poznatkov je zrejmé, že Ipeľská kotlina bola pomerne husto obývaná už za čias Veľkomoravskej ríše, a slovenské osídlenie tohto regiónu už od raného stredoveku je tak nespochybniteľné.
Okres VK 