Najstaršie šľachtické rody na území dnešného okresu VK poznáme zo stredovekých listín, ktoré sa ale vo väčšom počte začali vydávať až okolo polovice 13. storočia. Aj zachované listiny nám však poskytujú len čiastočný pohľad na celkový stav majetkového vlastníctva v tomto období, a preto môžeme pôsobenie niektorých rodov odhadnúť len na základe fragmentov informácii. Okrem svetskej šľachty, ktorej sa v tomto článku venujeme, vlastnili tunajšie majetky aj iné skupiny, a to predovšetkým kráľ prostredníctvom komitátnych hradov, a v relatívne malej miere aj cirkevné inštitúcie ako ostrihomské arcibiskupstvo, alebo kláštory v Bzovíku a Šahách. V stručnosti spomenieme len veľké a známe rody, ale pôdu tu samozrejme vlastnili aj jednotlivci či menšie rodiny, o ktorých je len málo informácií.
Abovci – jeden z najstarších uhorských rodov vôbec, ktorého domínium však bolo zväčša na území východného Slovensku. V r. 1245 predal istý Abba svoj majetok Ivanice v Gemerskom komitáte, pričom už v tej dobe sa spomína s prídomkom Strehovský. Priame dôkazy o jeho spätosti s Abovcami síce nemáme, ale jeho dedičné meno a aj smer, z ktorého do Strehovej prišiel, dovoľujú predpokladať, že patril k tomuto rodu.
Jeho potomkovia tvorili rod Strehovských, ktorý sa v r. 1312 zúčastnil bitky pri Rozhanovciach na strane Omodejovcov a Abovcov, čo je ďalší nepriamy dôkaz o ich pôvode. Vzhľadom na to, že títo šľachtici boli strane porazených, boli odsúdení k strate väčšiny svojich majetkov vrátane tých v našom regióne. Posledný zástupca rodu sa spomína koncom 14. storočia ako kňaz, teda určite zomrel bez potomkov a rod tak vymrel po meči.
Balašovci – jednoznačne najznámejší aj najvýznamnejší rod tohto regiónu, ktorého predkovia a potomkovia ovládali predovšetkým novohradskú časť dnešného okresu po dobu takmer 700 rokov. Odkiaľ rod pochádzal a akej etnicity bol, dosiaľ žiadna štúdia jednoznačne neobjasnila.
Po prvýkrát sa v tejto oblasti spomína v listine z r. 1236, kedy im kráľ Bela IV. potvrdil vlastníctvo Stracín a Záhoriec, ktoré ale pôvodne dostali už od jeho otca Ondreja II. Ešte v 13. storočí postupne donáciami alebo kúpou získavali majetky Strháre, Senné, Bušince, Ip. Predmostie, Čebovce, Želovce, Olováry, Podlužany a i., a ich snahy o územnú expanziu na úkor susedov, či už po dobrom, ale aj po zlom, môžeme sledovať aj v ďalších storočiach.
Pôvodným rodovým sídlom v tomto regióne bol hrad Modrý Kameň, neskôr mali podľa prídomkov členovia rodu sídla v Strhároch a Sklabinej (sporadické zmienky sú aj k prídomkom zo Slatinky či Čeboviec), aby sa niekedy začiatkom 15. storočia natrvalo presťahovali do Ďarmot. Z jednej bočnej vetvy predkov Balašovcov sa v polovici 14. storočia sformoval rod Chrastinských.
Dubákovci – v regióne patril tento rod medzi najvýznamnejšie, ale v odbornej literatúre sa spomína len zriedka. Dubák a jeho bratia so zjavne slovanskými (podľa Karácsonyiho ruskými) menami Dona, Vacik a Tyba dostali v r. 1243 tunajšie majetky Plachtince, Nenince a Kosihovce výmenou za Chrenovec v Nitrianskom komitáte, čiže sa dá predpokladať, že prišli práve odtiaľ. Tá istá listina špecifikuje, že to bola odmena za služby na kráľovskom dvore, čo naznačuje, že nešlo o vojenskú šľachtu.
Vacikovi synovia získali majetky v Strhároch, a neskôr aj v Kleňanoch a Trebušovciach, zatiaľ čo Dubákov syn Demeter sa v r. 1257 spomína s prídomkom Plachtinský. Za vlády Anjouvcov sa Demetrova vetva rozdelila, a vznikli z nej zemianske rody Luka z Neniniec a Dačo z Plachtiniec (neskôr Kosihoviec), ktoré kontrolovali veľkú časť hontianskej polovice tohto regiónu až do 19.-20. storočia.
Hont-Poznanovci – legendárny rod, ktorý pomohol sv. Štefanovi získať kráľovskú korunu, a ktorému sa podľa najnovších výskumov pripisuje slovenský pôvod, je azda najstarším rodom, ktorý na území okresu pôsobil. Už v r. 1244 (otázne datovanie), kedy sa tu jeho potomkovia spomínajú po prvýkrát, existovalo viacero regionálnych vetiev rodu – Kolárski, Lesenickí, Malo- a Veľkočalomijskí – čo naznačuje dlhodobý vývin, siahajúci ďaleko pred prvú písomnú zmienku.
Listiny naznačujú, že predkovia týchto vetiev mohli prísť po starej obchodnej a vojenskej ceste proti prúdu Ipľa z Bíne, kde mala hlavná vetva rodu pravdepodobne svoj pôvod a sídlo. Ďalšie vetvy Hont-Poznanovcov mali sídla aj v neďalekých v Ip. Úľanoch, Túrovciach či na hrade Litava, teda predovšetkým v Hontianskom komitáte, ktorého názov je napokon tiež odvodený od jedného zo zakladateľov rodu, legendárneho komesa Honta.
Erb rodu Hont-Poznan
Kačicovci – významný rod, ktorý mal pochádzať z oblasti dnešného Chorvátska. V našom regióne sa spomínajú v r. 1255, kedy Folkuš získal Sečany, a v r. 1270, kedy si jeho synovia okrem iného rozdelili majetky Ľuboreč a Pravica. Vetva, vychádzajúca z Folkušovho syna Michala, založila rodinu zemanov z Ľuboriečky. Z celouhorského, ale aj regionálneho hľadiska významnejšia bola vetva jeho brata Farkaša, z ktorej sa na prelome 13. a 14. storočia sformoval vplyvný šľachtický rod zo Sečan, ktorý dlhodobo ovládal väčšinu hradov v Poiplí, ako aj množstvo dedín na dnešnej slovenskej strane Ipľa.
Radunovci – regionálne významný rod, ktorému sa však pozornosť začala venovať len relatívne nedávno. Jeho zástupcovia sa tu po prvýkrát objavujú v r. 1249, kedy Radunovi synovia – liptovský župan Tomáš a jeho bratia Madáč a Tobiáš – získali majetok Osláre (územie dnešného M. Kameňa a V. Krtíša) výmenou za Račice v Nitrianskom komitáte. Rod však v tej dobe mal majetky aj v okolí Zvolena a v Turci, a tak nie je úplne jasné, odkiaľ pôvodne pochádzal.
M. Ďurková vo svojej štúdii naznačuje, že šlo o rod spriaznený s Dubákovcami, a oba do tohto regiónu prišli z regiónu Hornej Nitry. Z potomkov rodu Oslárskych sa neskôr vyvinuli dôležité lokálne rody ako Balogyovci z Balogu n. Ipľom, Madáčovci zo Strehovej, či Šóšovci z Poltára, rovnako ako niekoľko vplyvných rodov v okolí Zvolena (Radvanskí, Mičinskí, Ponickí, Čerínski a i.).
Scemurovci – ďalší rod, ktorého korene podľa legendy siahajú ešte k do čias samotného Arpáda. Na území okresu mali svoje majetky v okolí Strhár, avšak písomné zmienky o tunajšej vetve zachytávajú už len postupný predaj týchto majetkov Balašovcom, pričom tá posledná z r. 1247 dokladá presťahovanie sa tunajšej vetvy rodu do Komárňanského komitátu.
Ďalšou, dosiaľ odborne nepotvrdenou vetvou tohto rodu však mohli byť aj šľachtici zo Sečianok, ktorí sa spomínajú už v r. 1243. Nasvedčoval by tomu záznam z r. 1254, v ktorom sa objavuje dedičné meno Scemereho, brata komesa Gregora zo Sečianok, pričom títo bratia vlastnili aj susedný Balog a Veľkú Ves nad Ipľom.
Turdošovci – ďalší z legendárnych arpádovských rodov sa spomína ako majiteľ časti D. Plachtiniec, ktoré ale v r. 1264 predal šahanskému kláštoru. Neskoršie priame zmienky o ich zástupcoch v našom regióne už nemáme, ale opäť podľa používania typického rodového mena môžeme za jednu z vetiev považovať aj šľachtu z Obeckova, spomínanú od r. 1257.
Okrem týchto veľkých rodov s celouhorskou pôsobnosťou, ktoré ovládali väčšie územné celky, tu mali za arpádovských kráľov majetky aj menší feudáli, z ktorých sa vyvinuli malé, ale pre neskoršie formovanie regiónu dôležité zemianske rody. V r. 1244 istý Benče založil rod Príbelských, v r. 1252 sa v listinách objavujú šľachtici zo zaniknutého sídla Čechy, v r. 1265 so šľachtou z K. Kosíh, r. 1272 so šľachticmi z Kirte, v r. 1274 z Dolinky, r. 1275 z Vinice a r. 1296 z Čelár.
- KARÁCSONYI, János. Magyar nemzetségek. Budapest, 1900.
- ĎURKOVÁ, Mária. Vznik a vývoj najstaršej zvolenskej šľachty. In: Historický časopis 2008/1, č. 56, s. 3-29.
- HANKO, Jaroslav. Balašovci z Ďarmôt a Modrého Kameňa. 2012
Okres VK 