Podľa jazykovedca J. Stanislava pochádza názov osady od druhu dravého vtáka – sokola rároha. Po prvýkrát sa objavuje v listine z r. 1320 ako Raros, kedy ho kráľ Karol spolu s ďalšími majetkami daroval Demetrovi, synovi Štefana zo Strehovej. V r. 1321 kráľ toto sídlo odňal rodu de Draa za zradu voči korune, a daroval ho šľachticom zo Sečian ako odškodnenie za výbojmi zničené majetky. V r. 1327 sa Rarous objavuje ako sídlo i rovnomenný vŕšok pri metácii hraníc ďalších skonfiškovaných okolitých sídiel, pričom sa uvádza aj blízkosť potoka Zlatna. Pri metácii chotára Trenče v r. 1335 sa objavuje vo forme Rorows, a spomína sa tunajší potok Melpatak či Mylpatak. V r. 1393 ho kňaz Peter z rodu Strehovských prenechal šľachte zo Sečian. V r. 1438 sa spomína medzi majetkami, ktoré boli predmetom sporu medzi zemanmi z Ľuboriečky. V r. 1456 sa Sečianski snažili tunajšie majetky predať zemanom z Lučenca, ale protest ďalších spolumajiteľov z rodu de Also-Lyndua viedol k dočasnému zákazu tejto transakcie, a v r. 1460 sa protest zopakoval. V r. 1486 protestovali zemania z Ľuboriečky proti využívaniu ich majetkov rodom Orság de Guth.
Pomerne veľa záznamov o sídle sa zachovalo z čias osmanskej okupácie. Z tzv. kráľovských kníh z r. 1540-41 sa dozvedáme, že celý Raros, pôvodne patriaci Františkovi Salatielovi z Mule, daroval panovník svojmu sekretárovi Pavlovi Bornemisovi a dvorskému sudcovi Michalovi Mutnokymu. Tento dar bol neskôr potvrdený zápisom z r. 1560. V portálnom súpise Novohradskej stolice z r. 1542 sa uvádza 6 zemianskych port a 5 obyvateľov, v súpise z r. 1549 už len 2 porty patriace rodu Čery. Osmanský súpis z r. 1554 zachytáva 8 poddanských usadlostí, s priezviskami: Naď, Tót, Baďul a Palik. V r. 1582 patrila Jánovi Šóšovi, ale odvodmi bola povinná aj osmanskej správe. Až 8 záznamov z obdobia r. 1597-1603 sa zachovalo v kongregačných záznamoch Novohradskej stolice. Týkajú sa najmä opravy a údržby hradských ciest v katastri sídla, ako aj poddaných, neoprávnene využívajúcich osohy v chotároch susedných sídiel Trenč, Dálovce a Litke, pričom majiteľom tunajších majetkov boli Šóšovci z Poltára. Tí dostali novú donáciu na majetky aj v r. 1649. V r. 1662 ich vdova po Štefanovi Šóšovi odkázala Gabrielovi Gécymu, zemanovi z Hronseka. V daňovom súpise z r. 1723 sa spomína už len ako prédium, ktoré bolo súčasťou Mule, a ktoré bolo spolu s ďalšími majetkami skonfiškované Žigmundovi Gécymu.
Ako samostatná osada na slovenskom brehu Ipľa sa objavuje aj na mapách vojenských mapovaní. Vzhľadom k tomu, že na tomto mieste premosťovala Ipeľ hlavná hradská cesta z Budapešti do Košíc, je vyjasnená aj existencia prícestného hostinca, ktorý sa objavuje na vyššie spomenutých mapách. V medzivojnovom období boli poniže hostinca postavené aj kasárne, ktorých rozsiahla budova je vizuálnou dominantou dnešnej osady, patriacej do katastra obce Trenč (okr. Lučenec). Za novým mostom na maďarskej strane stojí novodobá rekreačná osada Ráróspuszta so železničnou zastávkou.
Okres VK 
Zdravím 🙂
chcel by som upozorniť na chybu v článku – pôvodný prícestný hostinec bol na mieste domu oproti, kasárne pochádzajú z prvej polovice 20. rokov minulého storočia.
Inak dobrý článok 🙂
Zdravím, vďaka za podnet. Pozerám teraz aj na mapu stabilného katastra, a zrejme máte pravdu, takže to opravím.