Rozptýlené sídlo založené na báze poľnohospodárstva sa zvyčajne označuje ako kopanica, aj keď to nie je jediné pomenovanie tohto typu osídlenia. V rôznych oblastiach sa používajú rôzne regionálne názvy (napr. lazy, štále, rale, pľace, klčoviská, kopánky, nivky, vrchy a iné), ale pojem kopanica najlepšie vystihuje spôsob získania a obrábania novozískanej pôdy a aj skutočnosť, že je v celoslovenskom meradle najrozšírenejším názvom, pretože prevláda v troch z piatich hlavných kopaničiarskych oblastí. Laznícke oblasti nášho regiónu patria do oblasti kopaničiarskeho osídlenia v Slovenskom Rudohorí a Stredohorí, konkrétne do pohorí Krupinská planina a Ostrôžky. Medzi obce s výrazným lazníckym osídlením patrili a stále patria predovšetkým Hrušov, Čelovce, Opava, Horné a Stredné Plachtince, Dačov Lom a Sucháň.
Vznik kopaničiarskych sídiel súvisel nepochybne so snahou obyvateľstva materských obcí lepšie využiť odľahlú kopaničiarsku pôdu v podhorských a horských oblastiach, ale i s celkovým rozvojom poľnohospodárskej i priemyselnej výroby, s populačným rastom obyvateľstva, ojedinele aj s neekonomickými faktormi. Kým v rovinatých krajoch bola kopaničná pôda z dediny ľahko prístupná a odtiaľ sa aj obrábala, v podhorských oblastiach ležala na vzdialených a ťažko prístupných miestach chotárov. Preto sa na vzdialených kopaniciach vytvárali postupne najprv dočasné (sezónne) obydlia a hospodárske stavby (poľné stodoly, maštale, salaše, košiare) na letné, ale aj zimné ustajnenie dobytka. Vznik kopaničiarskeho osídlenia na Slovensku tiež súvisí s tromi kolonizačnými vlnami – valašskou, horalskou (obe boli pastierske) a kopaničiarskou, ktoré prebiehali v 12. až 17. storočí.
K výraznejšiemu lazníckemu osídľovaniu územia, ktorého základom bol rozvoj salašníctva, dochádza v našom regióne až v 17. a 18. storočí. Napr. v katastri obce Sucháň sa salaše spravované goralskými prisťahovalcami, ktoré malo rozvetvené panstvo rodov Dačo, Ebecky a Benicky v honoch Salaše, Tančoková, Zabre, Jama a Polomská, stali základom neskoršieho rozptýleného lazníckeho osídlenia v dolnom chotári obce. V 19. storočí sa tu nachádzalo 55 lazníckych usadlostí, z toho trvalo obývaných bolo 18 a sezónne 37. V katastri Hrušova to bolo len 10 sídel, aj to len sezónnych.
“Pri majetku” na lazoch boli vybudované zväčša len tzv. staje (aj štáli, z nemeckého stande), kde sa pri dobytku a pri poli zdržovali len muži. Ostatná rodina bývala v dedine. Hoci staja na lazoch bývala pre mnohých roľníkov jedinou stavbou, niektorí si počas sezóny pre seba budovali provizórne prístrešky (guľhovi), alebo obydlia pletené z prútia. Len pár gazdov si pri staji postavili obydlie na vyššej úrovni, z kresaného dreva alebo neskôr aj z kameňa. Väčšinou to boli jednopriestorové drevenice, do ktorých sa vmestil len jeden človek. Gazda si ľahol na zem a podľa seba odmeral dĺžku izby, čím určil pôdorys drevenice. V strede bol postavený klát, okolo neho lavice, na ktorých sa spávalo. Vnútri bolo otvorené ohnisko alebo malá pec, preto boli tieto chyže zadymené. Takýto dom sa trvalým sídlom nestal, pretože nevyhovoval potrebám rozšírenej rodiny.
Zrubová chyžka, postavená v chotárnej časti Hrušova zvanej Jablonec, je už príkladom dvojpriestorového obydlia. Slúžila gazdovi, ktorý sa “na majetku” takmer celý rok staral o dobytok a role. Hoci v tom čase bola gazdovská drevenica najpáradnejším domcom na lazoch, významovo dôležitejšie boli pre roľníka hospodárske stavby: staje, chlievy, pajty. Aj keď táto drevená chyža svojimi rozmermi ani zariadením nevyhovovala praktickým alebo kultúrnym požiadavkám na trvalé bývanie pre celú rodinu, bol tento objekt upravený a donedávna ešte obývaný ako trvalé obydlie (do konca 80-tych rokov 20. stor.)
Ďalšia vlna rozširovania lazníckeho osídlenia bola vyvolaná komasáciou (sceľovaním pozemkov), ktorá v chotároch podhorských obcí prebiehala v rámci pozemkových reforiem začiatkom 20. storočia. Po nej začali roľníci samostatne hospodáriť na novo pridelených pozemkoch, a laznícke osídlenie sa rozšírilo do celého chotára. Nové lazy boli zakladané na pôde, ktorú zemepáni pri komasácii hodnotili ako neužitočnú. Na lazoch sa začali stavať sídla z kameňa na úrovni gazdovských dedinských domov, a tak sa centrum gazdovstva presúvalo z dediny na lazy. Zväčša šlo o trojdielne obydlie (predná chyža, kuchyňa, komora), za ktoré sa pristavala maštaľ, a zvlášť stála stodola.
Na nové gazdovstvo sa sťahovala celá rodina, sprvoti len na leto, neskôr dedinu natrvalo opustila. Istou výnimkou je obec Hrušov, kde sa udržala akási dvojrezidenčnosť. I napriek pripútaniu sa k pôde na lazoch obyvatelia nepretrhli putá s dedinou, ako tomu bolo v iných hontianskych obciach. Lazníkom ostala i dedinská časť majetku (dedinský dom, konopiská, záhrady, vinice). V dedinských domoch sa odbavovali najdôležitejšie udalosti: svadby, krstiny, kary, a tu sa trávili aj nedele a sviatky. V nedeľu pred svätou omšou sa lazníci v dedine preobliekali do sviatočného a pred odchodom na laz, v nedeľu večer, zase do všedného odevu. Do dediny sa dodnes chodí “domov” a to aj napriek tomu, ze tam stoja len prázdne domy.
Ďalšiu budúcnosť lazov vo veľkej miere ovplyvnil zánik súkromného hospodárenia a vznik JRD. Na okolí sa postavili veľkokapacitné strediská živočíšnej výroby a v dedinách sa vo veľkom začalo s výstavbou nových moderných domov. Laznícke gazdovstvá postupne stratili svoje pôvodné poslanie aj zásadný hospodársky význam, a ich obyvatelia začali sťahovať naspäť do dediny alebo iných sídiel. Príkladom sú osady v katastri Dačov Lomu – napr. v Močiari, kde bolo pred vznikom JRD obývaných 23 domov, je dnes obývaný len jeden. V Polomách z pôvodne 14 trvale obývaných už ani jeden. Dvanásť bývalých lazov na Blate a Vŕšku pripadlo do vojenského priestoru Lešť, z ktorého bolo vysťahovaných 34 rodín. Z nich si 16 zakúpili nové domy v iných sídlach, 18 rodín malo, resp. si kúpili, domy v obci. V súčasnosti je najhustejšie obývaná Útlaka a Kanada (12 domov). Na hrušovských lazoch je na chotárnej rozlohe 23 km2 190 popisných čísel domov, ale trvalo obývaná je asi len tretina. Niektoré obydlia sa v súčasnosti využívajú už len rekreačne, potomkami bývalých majiteľov.
- HUBA, Mikuláš. Kopaničiarske osídlenie, životné prostredie a trvalo udržateľný spôsob existencie. In Životné prostredie, 1997, č. 2, s. 61-66. Online
- PETROVIČ, František. Originalita rozptýleného osídlenia na Slovensku. In Enviromagazín, 2007, č. 3, s. 24-25. Online
- http://www.hrusov.estranky.cz
- oficiálne webové stránky obcí Sucháň, Hrušov, Dačov Lom
Okres VK 