Od odchodu Turkov po koniec 2. svetovej vojny

Pomery po odchode Turkov

Po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 vytlačilo kráľovské vojsko turecké posádky z hradov Modrý Kameň a Sečany. Turecká nadvláda v Novohrade sa definitívne skončila až po oslobodení Budína v roku 1686. Krajina po tureckej okupácii ostáva hospodársky zničená a vyľudnená. Počet obyvateľov bol nižší a stav hospodárstva horší než v období obsadenia tohto územia Turkami v roku 1552. Mierové pomery však aspoň umožnili miestnym zemepánom zamerať sa na obnovu svojich majetkov. Už krátko po odchode Turkov naštartoval Bálint Balassa kolonizačné úsilie, smerujúce k  dosídleniu prázdnych dedín a vytvoreniu podmienok pre nových prisťahovalcov v tých obývaných. V roku 1686 kúpil divínske panstvo István Zichy, čím do histórie regiónu vstupuje ďalší významný šľachtický rod, ktorého vplyv ďaleko presahoval miestne pomery.

V druhej polovici 17. storočia pocítilo náboženskú politiku Habsburgovcov (podpora protireformácie) i poddanské obyvateľstvo Hontu a Novohradu. Po tom, ako vplyvné feudálne rody prešli na katolicizmus a aktívne ho presadzovali, boli luteránski poddaní vystavení tlaku vo veciach viery. Habsburgovcov podporovali rody Balassa aj Zichy, ktoré v jej dôslednom uplatňovaní pokračovali aj v nasledujúcom storočí.

Obnovenie života krajiny a rozvráteného hospodárstva prebieha pomaly. Aj keď boli v roku 1690 obnovené tržné práva Ďarmotám, hospodársky život smeroval skôr na sever, k mestám ako Krupina, či banským mestám B. Štiavnica, Kremnica a B. Bystrica.  V tomto období vznikajú aj ústredné súpisy, akýsi register obyvateľstva z rokov 1715, 1720, ktoré slúžia ako dôležitý materiál pre poznanie dejín regiónu v období rozkladu feudalizmu.

Začiatkom 18. storočia prebiehal proces prílivu prisťahovalcov slovenského pôvodu zo severnejších žúp, trvajúci viac ako jedno storočie, ktorý posilnil početnosť slovenského etnika v Poiplí. Prví prisťahovalci zo severnejších časti Hontianskej a Novohradskej župy sa posúvali bližšie k Ipľu, neskôr ich doplnila ďalšia vlna zo Zvolenskej, Liptovskej a Oravskej župy. Početný prúd Slovákov sa rozhodol usadiť sa ešte južnejšie, na Dolnej zemi, kde bolo dostatok voľnej pôdy, výhodné podmienky pre živobytie a hlavne náboženská sloboda pre luteránov.

V priebehu roku 1769 bol vykonaný súpis viníc, ktorý bol súčasťou urbárskej regulácie v Uhorsku (1770-71). Jej cieľom bolo predovšetkým zjednotenie povinností poddaných. Určujúcim ekonomickým faktorom bolo poľnohospodárstvo, ktoré tvorilo základ činnosti väčšiny obyvateľov. Najväčšími feudálnymi panstvami v regióne boli Divín (rod Zichy), Modrý Kameň (rod Balassa, ktorému už ale nepatrila ani jedna celá dedina) a Halič (rod Forgách). V roku 1785 bolo v Uhorsku cisárom Jozefom II. zrušené nevoľníctvo.

Územie Novohradskej župy sa v druhej pol. 18. storočia delilo na 4 okresy. Župným sídlom bol do roku 1790 Lučenec, neskôr natrvalo Ďarmoty. Začiatkom 19. storočia dochádza k zmene slúžnovských okresov Hontianskej župy. V roku 1802 bol vytvorený ipeľský slúžnovský okres so sídlom v Šahách. V roku 1818 bol vykonaný súpis ostrihomského arcibiskupstva podľa jednotlivých katolíckych farností. Obsahoval údaje o počte a náboženskej príslušnosti obyvateľstva. O trinásť rokov neskôr bol vykonaný župný súpis.

Novodobé dejiny

Z významných udalostí, ktoré mali v polovici 19.storočia dosah na región, nemožno obísť revolúciu v rokoch 1848-1849, kde maďarská politická reprezentácia požadovala samosprávu Uhorska. Prínosom revolučného hnutia bolo, že poddaní sa stali slobodnými súkromnými roľníkmi, aj keď trvalo ešte desaťročie, kým sa podarilo segregovať panský, sedliacky a komunálny majetok. Do súkromného vlastníctva jednotlivých roľníkov prešla orná pôda a lúky, ktoré po generácie obrábali. Pasienky a lesy prešli do spoločného užívania miestnej komunity.

V prvej polovici 19. storočia narastá počet obyvateľstva na juh od Poiplia (v dnešnom Maďarsku). Hospodársky potenciál rýchlo sa rozvíjajúcich miest, najmä Vacova, Pešti a Budína, vytvára priestor pre nasmerovanie obchodu južným smerom. Po zrušení poddanstva v roku 1848 postupne narastá obchodná a ekonomická spätosť s južnou časťou Novohradskej župy a severnou časťou Peštianskej župy.

Ďalšou udalosťou s dosahom na región bolo tzv. rakúsko-uhorské vyrovnanie roku 1867. Uhorsko získalo rozsiahlu samosprávu a účasť obyvateľstva na správe verejných vecí sa rozšírila. V roku 1869 vzniká Rakúsko–Uhorsko. V roku 1886 sa v Honte objavuje filoxéra, choroba vínnej révy, ktorá v priebehu niekoľkých rokov spôsobuje vyhynutie ušľachtilých odrôd viniča.

Rozvoj priemyslu bol na prelome 19. a 20. storočia vo východnom Honte a západnej časti Novohradu nepatrný. Chýbal i v samotných Ďarmotách, preto výrazne poľnohospodársky charakter tohto územia naďalej pretrváva. Po rozpade Rakúsko–Uhorska a vzniku 1. ČSR v r. 1918 dochádza k prerušeniu obchodných a hospodárskych väzieb s južnými časťami bývalých žúp (tie pripadli Maďarsku), čo sa negatívne prejavilo na ekonomickej situácii regiónu. Obce v Poiplí, dovtedy po stáročia nachádzajúce sa vo vnútrozemí Uhorska, sa stali pohraničnými obcami nového štátu.  Hospodárskymi a obchodnými centrami regiónu sa stali Modrý Kameň, Lučenec, Šahy a Krupina.

Roky 1918–1920 sú premenlivým obdobím plným zmien, keďže sa v kontrole pohraničných oblastí striedajú prívrženci Bélu Kuna s legionármi prezidenta Masaryka. V roku 1921 ochromuje vážna hospodárska kríza štát aj región. Ešte nie je ustanovený poriadok, hospodárstvo a priemysel je v rukách rýchlozbohatlíkov. Ani konečné utvorenie hraníc medzi štátmi neprináša želaný kľud. V 30-tych rokoch postihuje celé Československo svetová hospodárska kríza. Dôsledkami boli vážne hospodárske problémy, vysoká nezamestnanosť a vysťahovalectvo za prácou.

Rok 1938 znamenal napätú situáciu v celej republike. Československá vláda reagovala na zostrujúce sa medzinárodné vzťahy výstavbou pohraničných opevnení a bunkrov. Obyvateľstvo sa pripravovalo na vojnu. Mníchovská dohoda, vyhlásenie autonómie Slovenska a Viedenská arbitráž – všetky tieto udalosti sa odzrkadľovali v činoch obyvateľstva. Časť obyvateľov sa lojálne zastávala republiky, časť sa stavala proti Čechom a časť ešte stále hľadela na stranu Maďarov. 14. marca 1939, tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny, bol vyhlásený Slovenský štát. Po nemeckej kapitulácii v máji 1945 bola obnovená Československá republika.

 

  • SLOBODA, Ján. Novohrad : Regionálna vlastivedná monografia. Dejiny. diel 2/1. 1. vyd. Martin: Osveta, 1989. 455 s. ISBN 80-217-0091-2 (viaz.).
  • Internetové stránky obcí ZáhorceČeláre
Reklamy

Vložiť komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s