Od Uhorského štátu k tureckej okupácii

Obdobie feudalizmu

Po vzniku Uhorska patrila správa územia stredného Poiplia, ktoré patrilo panovníkovi, kráľovským hradom Nógrád (Novohrad) a Hont, ktoré boli sídlami rovnomenných kráľovských komitátov. Cirkevnú správu územia vykonávalo  od roku 1002  ostrihomské arcibiskupstvo, a neskôr jeho novohradský, respektíve hontiansky archidiakonát. Okrem komitátnych centier vznikajú aj panské dvorce s obytnými vežami, a takisto strážne hrádky v blízkosti dôležitých ciest. V 10.-11. storočí sa etabloval národnostný uhorský štát, do ktorého sa postupne začlenili Hont aj Novohrad. Prvá písomná správa o tomto regióne pochádza z roku 1108, keď sa ako novohradský župan uvádza Slauic. Komitátne hradné panstvá výrazne ovplyvňovali vývoj regiónu až do  12. storočia.

Novohradský komitát koncom 13. storočia (zhruba od r. 1268) nahradila zemianska stolica, a vznikli tak župy – medzi nimi aj Hontianska a Novohradská, ktorých hranice sa až do ich zániku po 1. sv. vojne zmenili len minimálne. Medzi významné rody, ktoré toto územie prakticky ovládali, sa uvádzajú Hont-Poznan (pravdepodobne slovanského pôvodu), Balassa, Aba alebo Kacsic. S rozvojom feudálnych rodov nastáva aj rozvoj hradných panstiev, ktoré boli pôvodne budované ako ochrana proti tatárskym vpádom.

Uhorské župy v 13. storočí (zdroj)
Uhorské župy v 13. storočí (zdroj)

Začiatkom 14. storočia sa v Uhorsku sa rozpútal boj o kráľovský trón. Oligarcha Matúš Čák po tom, čo obsadil hrad  Ďarmoty (Balassagyarmat), zabral po roku 1308 majetky rodu Balassa. Keď panovník Karol Róbert v roku 1321 znovuovládol Hont a Novohrad, vrátil majetky svojim prívržencom (medzi ktorých patril aj rod Balassa) a zároveň sa im odmenil zhabanými majetkami porazenej šľachty (čím prakticky zanikli rody ako Hont-Poznan alebo Kacsic).

Pomery v Uhorsku sa počas vlády Karola Róberta stabilizovali. Panovník podporoval rozvoj miest, hospodárstva a obchodu. Nastal rozvoj baníctva, budovali sa obchodné komunikácie a cesty. Po vzdialených Bátovciach (dnes okr. Levice), ktoré mali právo trhu od roku 1037, sa najbližším tržným miestom pre tento región stali Sečany (Szécsény), ktoré dostali právo trhu v roku 1334, a od polovice 14. storočia i Ďarmoty (Balassagyarmat). Blízkosť týchto miest poskytovala domácim poľnohospodárom dobrú možnosť na odpredanie svojej produkcii obilovín, strukovín, zeleniny a ovocia. Ďarmoty a Modrý Kameň sa stali rodovými sídlami rodu Balassa, odkiaľ boli spravované ich majetky. Do polovice 14. storočia už existovalo zhruba 70% dnešných obcí, pričom neosídlené severné zalesnené časti regiónu boli postupne dosídľované organizovanou kolonizáciou.

Kráľ Ľudovít I. pokračoval v politike svojho otca. V roku 1351 dekrétom určil poddanské povinnosti. Poddaní odvádzali daň kráľovi, deviatok z úrody zemepánovi a desiatok z úrody cirkvi. Na začiatku 14. storočia mala zvýšená produkcia obilovín za následok stavbu vodných mlynov. Medzi prvými boli vodné mlyny pri Kolároch a Ďarmotách. 14. storočie je tiež obdobím rozmachu vinohradníctva v regióne. Víno sa stalo vyhľadávaným obchodným artiklom a obchodovalo sa s ním po celej krajine, čo podnietilo záujem o pestovanie viniča a výrobu vína. Naturálna renta zemepánov sa postupne menila na peňažnú, preto pre poddaných vzrastal význam a dôležitosť trhov, kde si mohli vymeniť svoje výrobky za peniaze. Ďalším relatívne dostupným obchodným centrom sa stala Krupina, ktorá v roku 1396 získala jarmočné, a v roku 1430 aj trhové práva.

Vidiecky charakter severných častí Hontu a Novohradu sa nezmenil ani v 15. storočí, a to preto, lebo v blízkosti Ipľa nevyrástlo žiadne mesto typu slobodného kráľovského mesta, ktoré by bolo hnacím motorom ekonomického a spoločenského vývoja. Najbližšími mestami s významným hospodárskym a spoločenským vplyvom boli stredoslovenské banské mestá, tieto však pre svoju vzdialenosť nemali bezprostredný vplyv na tento región. Šľachtici, ktorí vlastnili mestá Sečany a Ďarmoty, nemali záujem na ich rozvoji, preto zostali naďalej len poddanskými mestami. Objektívne však treba dodať, že tento región nebol pre obchodníkov či šľachtu zaujímavý, či už kvoli chýbajúcemu banskému priemyslu, alebo vzdialenosti od najdôležitejších obchodných ciest. Obyvateľstvo tak pozostávalo predovšetkým z roľníkov a poľnohospodárov, ďalej špeciálnych skupín zabezpečujúcich služby pre kráľovský dvor (zväčša osady remeselníkov, ktoré sa zachovali v menoslovi dodnes), a v určitom období i z vojenských družín (hlavne Polovcov).

Osídlenie územia okresu pred tureckým vpádom (zdroj)
Osídlenie územia okresu pred tureckým vpádom (zdroj)

 Kríza feudalizmu a turecká okupácia

V prvej polovici 15. storočia sa súčasťou uhorskej politiky stali nové prvky – po vypuknutí husitského hnutia boje s husitmi, neskôr boje s Turkami. V roku 1441 vojská Jana Jiskru z Brandýsa ovládli celé novohradské Poiplie, obsadili Vacov (Vác) a začali ohrozovať Novohrad. 7. septembra 1451 vojská Jana Jiskru z Brandýsa porazili početnejšiu uhorskú armádu Jána Hunyadiho v bitke pri Lučenci. Boje o uhorský trón v polovici 15. storočia sa dotkli aj tohto regiónu. Konsolidácia pomerov nastala až po nastúpení Mateja Korvína, ktorý potlačil zvyšky bratríkov. V období jeho panovania (1465) sa ďalším tržným miestom v regióne stali Dolné Plachtince.

Od začiatku 16. storočia narastá na Balkáne tlak Osmanskej ríše. Časť utečencov patriacich k národom južných Slovanov sa usádza na Slovensku a obohacuje aj etnickú mapu tejto oblasti. Po potlačení sedliackeho povstania Juraja Dóžu snem uhorských stavov zákonom z roku 1514 zakázal sťahovanie sa poddaných. Ďalej určil, že poddaní sú povinní platiť zemepánovi za jednu usadlosť (portu) 1 zlatý ročne, tiež deviatok (naturálnu dávku zo všetkých druhov plodín), odpracovať jeden deň do týždňa zadarmo, odvádzať tzv. protitureckú daň (1 zlatý od usadlosti), a ďalej byť k dispozícii pre práce spojené s budovaním obrany.

Po porážke uhorských vojsk pri Moháči r. 1526, kde zahynul aj uhorský kráľ Ľudovít II., sa Turkom otvorila cesta na inváziu do Uhorska. Keď v roku 1529 dobili Turci Budín a tiahli následne na Viedeň, dalo sa v strednom Maďarsku do pohybu i početné pospolité uhorské obyvateľstvo. Začína sa obdobie veľkej migrácie a výmeny obyvateľstva, následkom čoho sa mení dovtedajšia etnická mapa. Časť týchto utečencov sa usádza i v dedinách Poiplia a na sever od neho.

Zsigmond Balassa využil vnútorný boj v Uhorsku o trón medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským. Pred rokom 1538 sa zmocnil hradu Divín vrátane rozsiahleho panstva. Podľa dohody medzi súperiacimi kráľmi r. 1539 patril región do politicko-vojenskej kompetencie a sféry Jána Zápoľského. Postup tureckých vojsk do centrálnych oblastí Uhorska mal za následok opätovné obsadenie Budína 29. augusta 1541. Turecké jazdné jednotky už v septembri 1541 podnikli lúpeživé nájazdy až do Poiplia a plienili i v okoli Ďarmôt. Turci v r. 1542 obsadili Vacov a začali ohrozovať Novohrad.

Turci si z obsadeného územia Uhorska vytvorili provinciu, tzv. Budínsky sandžak (alebo pašalik). Po dobytí hradu Novohrad (Nógrád) v roku 1544 sa tiahla sféra ich vplyvu po líniu Cerovo, Dolné Plachtince, Ďarmoty a Sečany. Takto sa región ocitol v bezprostrednom pásme vojenského ohrozenia, ktoré zvyšovalo vojenské a obranné postavenie susedných Ďarmôt. V roku 1546 budínsky miestodžiteľ Jahja Pašazade Mehmed vydal výzvu, aby sa Hont a Novohrad dobrovoľne podriadili, v opačnom prípade sa vyhrážal, že si poslušnosť vymôže ohňom. V roku 1547 Turci hrozby splnili a vyplienili mnoho dedín z okolitého územia v Novohrade a Honte.

Ešte v tom istom roku bol podpísaný mier medzí Osmanskou ríšou a Habsburgovcami na dobu 5 rokov. V ich priebehu sa mala vybudovať protiturecká obranná línia v Poiplí. Poddané obyvateľstvo sa podieľalo na opevňovacích prácach hradov Sečany, Ďarmoty a Drégely. Uhorská správa vypracovala v roku 1549 portálny súpis (súpis usadlostí) Hontianskej župy. Súpis sumarizoval existujúci stav potom, čo Turci pričlenili časť Uhorska k svojej ríši.

Keď v roku 1552 skončilo prímerie, začala sa nová vojna. V letnom ťažení vojenské jednotky budinskeho miestodržiteľa Hadima Ali pašu obsadili celú obrannú líniu v Poiplí. Do konca júla 1552 Turci takmer bez odporu obsadili Šahy, Ďarmoty, Sečany, hrady Hollokő a Bujak. Noví tureckí zemepáni rozdelili osady regiónu medzi novohradský a budínsky sandžak, a po obsadení hradu Fiľakovo bol vytvorený aj sečiansky sandžak.

Tureckou okupáciou začalo pre dediny obdobie stagnácie. Vojenské aktivity sa posunuli na sever, smerom ku banským mestám. Hranica Osmanskej ríše siahala ku Vígľašu a banským mestám. Obchodovanie sa po tom, čo sa prístup ku Krupine obmedzil, sústredilo na blízke Ďarmoty a Sečany. Tieto naďalej, aj keď v menšom rozsahu, plnili funkciu tržných miest. V roku 1559 bol vykonaný nový súpis budínskeho sandžaku.

Turecká okupácia v Popiplí od Moháčskej bitky do r. 1570 Zdroj
Turecká okupácia v Poiplí od Moháčskej bitky do r. 1570 (Zdroj)

V roku 1593 začala 15-ročná vojna medzi viedenským dvorom a Osmanskou ríšou. V roku 1593 cisárske vojská oslobodili hrady Fiľakovo, Divín, Modrý Kameň, Ďarmoty a ďalšie, čím sa veľká časť Novohradu dočasne zbavila Turkov. V priebehu nasledovných rokov boli Turci zatlačení až k Budínu. Po strate časti územia však podnikli v roku 1596 veľký nájazd do Novohradu, pričom plieneniu padli za obeť mnohé obce. V roku 1599 podnikol veľkovezír Ibrahim paša vojenské ťaženie do Uhorska. Po neúspešných rokovaniach o mieri vyslal veľkovezír svoje jazdecké jednotky, aby pustošili územia ovládané Habsburgovcami.

Výsledok pätnásťročnej vojny, zakotvený v mieri uzavretom roku 1606 pri ústí Žitavy, bol pre Novohradskú stolicu priaznivý. Oslobodené územie sa opäť stalo súčasťou kráľovského Uhorska, skutočný mier však nenastal. Turci stále znepokojovali osídlenia v oblasti, pustošili a obsadzovali dediny. Po podpísaní mieru v roku 1606 ostala nažive len štvrtina obyvateľstva Hontu a približne rovnaké množstvo obydlí bolo obývateľných. Zničená bola veľká časť viníc a opustené polia nemal kto obrábať. Plienenie osmanských vojsk znamenalo obrovský hospodársky úpadok. Obdobná situácia bola i v Novohrade. Hoci sa turecká hranica tiahla na línii Hatvan-Vác- Pešť, mierovou zmluvou z roku 1606 si Turci zabezpečili, že im boli poplatné i obce, ktoré sa nenachádzali na obsadenom území. Situáciu obyvateľov týchto obcí sťažovalo i to, že uhorskí zemepáni tiež požadovali platenie daní. Toto dvojité zdaňovanie zhoršovalo beztak zlú situáciu. Turci si vynucovali platenie daní silou. Prípady nájazdov spojené s rabovaním, odvádzaním zajatcov, hospodárskeho dobytka a pálením úrody v dedinách blízkeho okolia slúžili ako účinná výstraha.

17. storočie bolo vyplnené bojmi medzi súperiacimi mocenskými skupinami habsburskej ríše. Opozícia uhorských stavov proti vláde Habsburgovcov prerástla až do stavovských povstaní. Stavy neboli spokojné ani s vojenskou protitureckou aktivitou kráľovstva. Stavovské povstanie viedol Štefan Bočkai. Ku koncu 30-ročnej vojny r. 1644 začal ďalší odboj sedmohradský vojvoda Juraj Rákóczi, ktorý začiatkom apríla 1644 táboril aj pri Sečanoch. Sečany, Ďarmoty a Modrý Kameň sa stali miestami vojenských aktivít cisárskych i povstaleckých uhorských vojsk. Následky bojov doliehali najmä na civilné obyvateľstvo.

Turci využívali túto situáciu pre svoje koristnícke ciele, a napriek podpísanému mieru podnikali nájazdy, ktoré len prehlbovali všeobecný úpadok regiónu. Opätovne napádané Ďarmoty (1626 a 1640) a Sečany (1639) strácali ako miestne centrá trhu a obchodu na svojom postavení a význame pre okolité územie. Nové tržné mesto Modrý Kameň sa krátko po udelení výsad (1658) dostalo do rúk Turkov (1663). Daňové zaťaženie a vynucované roboty poddaných neustále stúpali. Turecká a uhorská vrchnosť spolu vyžadovali sumy a počet odrobených dní, ktoré boli štyrikrát vyššie, než v dobe príchodu Turkov v roku 1552.

V roku 1663 uplynula mierová dohoda a začala sa ďalšia vojna medzi Osmanskou ríšou a Habsburgovcami. Po páde Nových Zámkov roku 1663 sa Turkom podarilo zmocniť sa hradov v južnej časti Novohradu (Ďarmoty, Novohrad, Sečany, Buják, Hollokő). Ďarmoty turecké vojsko vyrabovalo, obyvateľstvo rozohnalo a pevnosť úplne zničilo. Aj hrad Modrý Kameň bol po podpísaní mieru odovzdaný Turkom. V roku 1666 odňal panovník Leopold I. Imre Balassovi panstvo Divín.

Územia okupované Turkami Zdroj
Územia okupované Turkami (Zdroj)
Reklamy

Vložiť komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s