Najstarší zachovaný mapový obraz celého Slovenska je na mape Uhorska Tabula Hungariae, ktorú zostavil roku 1513 Talian Lazar Rosetti, sekretár ostrihomského arcibiskupa. Mapa bola vydaná až po jeho smrti, v roku 1528. Mapový obraz je pootočený o 45 stupňov, a zachytáva názvy asi 260 slovenských miest, hradov a dedín. Na tomto území sú len 2 – Higwig čiže Ipeľské Predmostie, v tej dobe dôležité správne sídlo župy, a hrad Palota, vtedy ešte stojaci nad Dolnými Plachtincami. Zaujímavosťou je absencia hradu Modrý Kameň, naopak otáznikom je nepomenovaná ikonka na pravom brehu Ipľa povyše hradu Sipek. Je však možné, že ide len o nepresne zakreslené mesto Balassagyarmat.
Priama odvodenina Lazarovej mapy sa nachádza aj v diele J. W. Blaueho Atlas Novus, ktoré vyšlo o viac ako 100 rokov neskôr. Výhodou je prehľadnejší reliéf aj ľahšie čitateľný font, aj keď je vidieť, že niektoré názvy boli viac-menej ponemčené (napr. Krupina je už Capryn). Higwig sa zmenil na S. Hidwyg (S. pre Sági, čiže Šahanské Predmostie?), a zachoval sa aj ten neznámy nepomenovaný bod oproti Sipeku.
Po vpáde Turkov potreboval cisár Ferdinand I. novú, vojensky použiteľnú mapu, a úlohou vypracovať ju poveril svojho osobného lekára a historiografa Wolfganga Lazia. V r. 1556 vyšla Regni Hungariae descriptio vera. Bola to čiastočne prepracovaná Lazarova mapa, pretože Lazius kvôli tureckej okupácii mnoho oblastí nanovo zmapovať nemohol. Toto sa žiaľ týka aj nášho okresu, kde opäť vidíme len to, čo na Lazarovej mape – navyše s chybou, kde na mieste hradu Palota je označenie Sipek (čo je v skutočnosti pevnosť pri obci Nógrádsipek na druhej strane Ipľa). A keďže Laziova mapa slúžila ako predloha pre mnoho ďalších odvodenín, opakuje sa táto chyba i na ďalších mapách vydaných v nasledujúcej storočnici (napr. na priloženej Hulsiovej mape z r. 1595).
Nepriamymi (alebo snaď neúplnými) odvodeninami od Lazia sú aj mapy Visschera (1662), Pfanna (1664) a von Sandrarta (1664), ktoré už na tomto území uvádzajú len chybný Sipek. Pomerne nepodareným hybridom Roselliho a Laziovej mapy je dielo N. Sansona (1699), ktoré má ešte stále 45-stupňový posun oproti realite.
Nevedno odkiaľ čerpal informácie pre svoju mapu J. A. Pfeffel, a nie je ani isté, kedy presne jeho dielo vyšlo (uvádza sa rozmedzie 1651-1700), ale až do vydania Reinerovej mapy v r. 1682 je to jediné miesto, ktoré zobrazuje hrad Modrý Kameň (Kokü).
Z dôvodov protitureckej obrany vznikla roku 1664 mapa Uhorska na 12 listoch, dielo vojenského inžiniera a kartografa Martina Stiera. Je výrazne podrobnejšia ako mapy predchodcov, nielen čo sa týka reliéfu a povodia, ale predovšetkým obsahuje viac sídelných jednotiek. Na druhej strane treba povedať, že minimálne v nami sledovanom území má do presnosti a dokonalosti ďaleko, a predovšetkým miestne názvy sú v mnohých prípadoch silne skomolené (fonetická maďarčina zapisovaná nemeckou abecedou?). Na tomto území sa nachádzajú:
- Leskma (možno Leskrna, neskôr aj Leskiwa) – podľa názvu možno Lesenice.
- Ufalu – Nová Ves, dnes súčasť Opatovskej Novej Vsi.
- Zabo (neskôr skomolené na Lobo) – pravdepodobne od Csáb, čiže Čebovce.
- Verbo (skomolene Vorha) – Vrbovka
- Kowatsch – Kováčovce
- Pischan alebo Pisthan – toto je pravdepodobne chyba. Na neskoršej Reinerovej mape je Pestin zakreslený na opačnom brehu Ipľa, takže pravdepodobne ide o dnešnú obec Pösténypuszta.
- Zelerauzo (Zolorau) – Zlievce, pravdepodobne Malé.
Zo Stiera neskôr vychádzali aj Duval, Visscher a Senex.
Veľmi málo známym, ale o to zaujímavejším je mapové dielo cisárskeho inžiniera J. A. Reinera, vydané v r. 1682. Neohuruje síce vizuálnym spracovaním ani presnosťou údajov, rozhodne je ale najpodrobnejším záznamom o vtedajšom osídlení, a možno povedať, že i akýmsi súpisom usadlostí, ktoré sa ešte zachovali po 150-tich rokoch plienenia pred definitívnym odchodom Turkov z Uhorska. Pre mnoho obcí nášho okresu je to vôbec prvé, a až do Mikovínyho detailných samostatných župných máp v polovici 18. storočia aj posledné zobrazenie v akomkoľvek mapovom diele. Zastúpené obce (v smere z JZ na SV):
Idvik (Ip. Predmostie), Nagyfalu (Veľká Ves n. Ipľom), Inam (Dolinka), Balok (Balog n. Ipľom), Ipoltisÿ (Kosihy n. Ipľom), Kasiovek (Kosihovce), Nik (Vinica), Haratskÿ (Chrastince), Salami (Čalomija), Terpegets (Trebušovce), Opava, Koar (Koláre), Czelocse (Čelovce), Kukeski (Kamenné Kosihy), Siroky (Širákov), Nánia (Nenince), Sclabina (Sklabiná), Sahor-Sehora (Záhorce 2x), Selesi (Selešťany), Sucha (Sucháň), Datsalom (Dačov Lom), Leschk (Lešť), Tÿropolÿ (Turie Pole), Blaunstein (Modrý Kameň), Bribolok (Príbelce), Estergar (Strháre), Tracÿ (Veľké Straciny), Curtes (Krtíš), Vifalu (Nová Ves), Kovetsÿ (Kováčovce), Veres (Červeňany), Groslóm (Veľký Lom), Sena (Senné 2x), Bresova (Suché Brezovo), Schula (Šuľa), Brusnik (Brusník), Stregora (Strehová), S. Bator (Pôtor), Sovatka (Závada), Kisfalu (Vieska), Kiselÿ (Malé Zlievce), Kalabots (Glabušovce), Kurt (Kirť), Csalar (Čeláre), Busa (Bušince)
Celkovo je teda na mape 46 sídiel, z toho 2 (Záhorce a Senné) sú duplikované. Neidentifikovateľné sú dve ďalšie lokality, ktoré by podľa mapy mohli byť na území dnešného okresu – Palkuk severovýchodne od Príbeliec, a Sadvar východne od Opavy. Faktom však zostáva, že vzájomné pozície jednotlivých sídiel sú v mnohých prípadoch zakreslené veľmi nepresne, a tak je identifikácia podľa relatívnej polohy viac-menej nemožná.
Prvým samostatným atlasom Uhorska je Parvus Atlas Hungariae. Zostavil ho Antonius Fabrius de Colloredo roku 1689 vo Viedni. Prínosom tohto diela je abecedný zoznam miest, v ktorom uvádza zoznam osídlení spolu s ich zemepisnými dĺžkami a šírkami. Colloredo mal pravdepodobne k dispozícii väčšinu starších mapových diel, keďže jeho mapa kopíruje niektoré chyby predchodcov (ďaleko na sever od Ipľa sa znova objavuje Sipek ešte z Laziovych čias). Sú tu však aj niektoré nové dáta a názvy – Charmot je síce pravdepodobne nová chyba (Balassagyarmat?), ale nové sú napríklad toponymá Pecifal (možno od Petőfalva, teda Peťov) a Sega (možno Stregar, teda Dolné Strháre). Niektoré ďalšie novotvary predtým zmapovaných obcí sú: Kasivez (Kosihovce), Tegerbez (Trebušovce), Leschen (Lešť), Tiropol (Turie Pole), Suia (Sucháň), Brosova (Brusník), Ostergant (Dolná Strehová).
Z Colloredovho diela vychádzali najmä jeho krajan Coronelli na troch rozličných mapách. (1, 2, 3)
Pravdepodobne Colloredovym atlasom sú inšpirované aj vydania Homanna a Seuttera.
Niekoľko máp zo začiatku 18. storočia je pravdepodobne odvodených od práce Ch. Weigela. Sú vyhotovené vo väčších mierkach, takže chýbajú podrobnosti. Jediným objektom v rámci skúmaného územia je Modrý Kameň (Keko, skomolene Teko). Okrem Weigela sem patria mapy Delisla, Schenka a pre zaujímavosť aj všeobecnejšia mapa od Mikovíniho.
Cisársky vojenský inžinier J. Ch. Müller z Norimbergu v roku 1696 ako prvý na Slovensku použil na určovanie zemepisnej polohy triangulačné vymeriavanie. Vzdialenosti zisťoval podľa počtu obrátok kolesa na svojom kočiari a porovnávaním údajov získaných od miestneho obyvateľstva. Mapa sa považovala za veľmi presnú a na vojenské účely sa používala až do roku 1802, ale minimálne na výreze pre naše územie je presnosť tak maximálne na úrovni Reinerovej mapy (Trebušovce, Selešťany či Ip. Predmostie sú celkom určite lokalizované nesprávne). Z Mullerovej mapy vychádza aj neskoršie dielo Homanna.
Pre úplnosť možno uviesť aj niekoľko mapových diel z tohto obdobia, ktoré na území dnešného okresu VK nezobrazujú absolútne nič – Sanson, Pfeffel, Moll, van der Bruggen a Seutter. Keďže ide o mapy prevažne vo väčších mierkach, nie je to žiadne prekvapenie.
Okres VK 