Príbelce

 Geografia
Príbelce
Obec leží na juhovýchodnom úpätí Krupinskej planiny v doline ľavostranného prítoku Čebovského potoka. Južnú pahorkatinnú časť chotára tvoria treťohorné uloženiny Ipeľskej kotliny, severnú časť na vysokých hlboko rozrezaných chrbtoch výšiny, andezitické tufity. Sú tu rozsiahle dubové a bukové lesy, kotlinová časť je odlesnená. Má hnedozemné, hnedé lesné a illimerizované pôdy. Obec sa skladá z dvoch samostatných katastrálnych území – Horné a Dolné Príbelce. V katastri Dolných Príbeliec sa nachádza aj osada Škriavnik, ktorá je od obce vzdialená 2 km.

 História

 Dolné Príbelce: 1354 Olsouprebul, 1398, 1430 Alsopribel, 1773 Alsó-Pribel, Unter-Pribel, Dolne Pribelce, 1786 Alschó-Pribel, Dolné Pribelcze, 1808 Alsó-Pribély, Alsó-Prébely, Dolní Příbělce, 1863 Alsópribély, 1873 Alsópribel, 1892–1913 Alsófehérkút, 1920 Dolné Pribelce, 1927–1966 Dolné Príbelce
Horné Príbelce: 1244 Pribel, Prebul, 1245 Prybul, 1262 Prebel, 1275 Prebel, 1322 Prebil, 1354 Felseuprebul, 1430 Felsewpribel, 1773 Felső-Pribel, Ober-Pribel, Horne Pribelce, 1786 Felschő-Pribel, Horné Pribelcze, 1808 Felső-Pribély, Felső-Prébely, Horní Příbělce, 1863 Felsőpribély, 1873–1888 Felsőpribel, 1892–1913 Felsőfehérkút, 1920 Horné Pribelce, 1927–1966 Horné Príbelce

Väčšina zdrojov uvádza ako prvú písomnú zmienku listinu z r. 12441, avšak Marsina v druhom zväzku Slov. diplomatára naznačuje, že v týchto prípadoch ide o chybne prevzatý skutočný dátum 1264. Prvou zmienkou by tak mohol byť zápis z r. 12452, ktorým kráľ potvrdil šahanskému kláštoru darovanie rozsiahlych majetkov ešte pred tatárskym vpádom (1241). Príbelce sa tu spomínajú už ako dedina (villa Prebul) v susedstve D. Plachtiniec, ktoré pripadli kláštoru. Ďalšia listina z r. 12573 už dosvedčuje existenciu dvoch oddelených majetkov, z ktorých sa neskôr vyvinuli samostatné obce. Od svojich príbuzných, šľachticov z Čalomije a Kolár, tu majetok získal istý Nicolaus, syn Emerica, pričom ako jeho sused sa uvádza aj istý Benche de Prebul. Ten je aj príjemcom kráľovskej donácie na Príbelce (pôvodne v správe komitátneho hradu Hont) v spomínanej sporne datovanej listine, tá sa však v tom prípade nemohla odohrať v r. 1264, keďže 7 rokov predtým už vystupoval ako ich majiteľ.

Sporným je aj v listinách uvádzaný tretí diel Príbeliec, ktorý mal vlastniť istý Markep. Podľa záznamu v konfirmácii tzv. Bzovíckej listiny z r. 12624 ho vraj vymenil za (Dolný) Vrbovok s komesom Hontom, ktorý mal Príbelce potom darovať bzovíckemu kláštoru. Táto konfirmácia je však falzom, a okrem mena Markepa nie je hodnoverná. Kláštor príbelské majetky nezískal, pretože Markep sa ako ich vlastník a sused Bencheho syna Beecka (Bechka) uvádza aj v r. 12925. Ten vtedy predal svoje 2 poplužia pôdy synom Dobaka a šľachticom z osady Čechy. V r. 13006 darovala vdova po Bechkem svoju časť majetku svojej vnučke a jej manželovi Benedictovi. V r. 13227 žiadali Dobakovi potomkovia zákaz využívania majetku pre Benedictovych synov. Pokiaľ ide o Markepov majetok, jeho syn Stephanus zomrel bez dediča, a tak ho kráľ v r. 1326 daroval svojmu hlavnému koniarnikovi menom Petheu. Nevieme odkiaľ, ale v r. 13288 tu mal majetky aj Thomas de Zechen, ktorý ich však vymenil so zemanmi z Kolár za Zenthleurench (zanik. sídlo v maď. Novohrade). V r. 13329,133310 a 133411 sa o svoje časti sporili Benedictovi synovia s Petheom.

Pribelce na mape 1. VM

Súpis pápežských desiatkov z r. 1332-3712 uvádza v Honte dva kostoly (farnosti) sv. Alžbety, ktoré historici priraďujú k Príbelciam. Nie je zrejmé, ktorý z nich je ten pravý, ale existenciu kostola s rovnakým patrocíniom dokladá Bakács listinou z r. 135613, so zápisom vo forme eccl. beate Elisabethe de Prebul. V r. 133514 obvinil Benedictov syn Nicolaus svojich susedov, vrátane Michaela z (Horných) Príbeliec, že zbili jeho dvoch sluhov. Tento Michael v r. 134815 získal majetok Pomat pri Uňatíne (okr. KA), vrátane prídomku de Unyatin. Nicolaus zatiaľ získal časť Obeckova, o ktorú sa v r. 135116 sporil s tamojším zemanom. V listine z r. 135417 sa po prvýkrát stretávame s názvami Horné a Dolné Príbelce (Olsouprebul, Felseuprebul) – Horné patrili Michaelovej rodine, Dolné zase Nicolaovej. Azda aj preto, že touto listinou Michael predal Horné Príbelce Nicolaovi, čím sa majetky spojili, sa tieto názvy začali častejšie používať až takmer o 100 rokov neskôr.

V r. 135818 sa urovnal spor medzi rodinami Nicolaa a Pethea, pričom si obe urdžali svoje podiely. V r. 135919 darovala Nicolaova matka svoje podiely Nicolaovej dcére. Nicolaus a Petheov syn Johannes sa v r. 136720 opäť dostali do sporu o chotárne hranice. Niekedy v tejto dobe sa s prídomkom de Prebul opäť objavuje Michaelova rodina – jeho syn Stephanus sa v r. 1376-8021 sporil s bzovíckym prepoštstvom. V tejto dobe sa do histórie obce zapisuje aj rod de Wezeken, ktorého zástupcovia dostali v r. 138922 pôvodnú Bencheho zem ako kráľovskú donáciu. Toto však v r. 139223 napadol Nicolaov syn Johannes, ktorý bol priamym potomkom Bencheho, a túto zem mal v dedičnej držbe. V r. 139424 daroval kráľ po smrti Petheovho syna Johanna jeho podiel zemanom z Balogu n. Ipľom. V tomže roku25 vymenili Michaelovi synovia svoje majetky v Uňatíne a Príbelciach s rodom de Chehy za majetok Chenke. Spor medzi dedičmi Pethea a rodom de Wezeken bol v r. 139826 vyriešený rozdelením majetkov podľa starých hraníc.

Pribelce na mape 2. VM

V r. 140427 sa riešil spor medzi Nicolaovym synom Johannom a vdovou po Danchovi de Wezeken o ukradnuté úžitky z majetkov pri Ďarmotách. Listina z r. 140828 dokazuje majetkové prepojenie medzi Príbelcami a Košťanmi n. Turcom (okr. MT) na základe starých rodinných väzieb. Zemania z oboch dedín vlastnili majetky tak v Honte, ako aj Turci, čo sa spomína aj v listinách z ďalších desaťročí. V tomže roku29 boli už zosnulému Danchovmu vnukovi Ladislauovi za zločiny zhabané jeho majetky. Ďalšie delenie majetkov medzi zemanmi z Balogu a potomkami Pethea sa uskutočnilo v r. 141630. V tomto období sa príbelské majetky len ďalej kúskujú, a podiely tu získavajú nové rody, do ktorých sa vydali dcéry príbelských zemanov – de Marchal, de Derench, de Mykefalwa, de Dorchan a i. Zaujímavá je listina o delení majetkov z r. 143031, ktorá obsahuje aj niekoľko chotárnych názvov, tri zemanské kúrie, a tiež spomína tri cesty, vedúce do Čeboviec, Čiech a Seliec.

Okolo r. 143532 dostali kráľovskou donáciou pôvodnú Markepovu zem zemania z Chrastiniec, čo r. 143933 potvrdil aj nový kráľ Albert. Dôležitú zmenu zachytáva listina z r. 144834, podľa ktorej Nicolaus, posledný zástupca Bencheho rodu, zomrel bez mužského dediča, a jeho majetky v Príbelciach a Košťanoch daroval kráľ budínskemu kastelánovi Johannovi de Zob. V ďalšom období sa už čoraz častejšie objavuje členenie na Horné a Dolné Príbelce, ktoré sa v listine z r. 146235 nazývajú aj Veľké (Nagprybel). Z tohože roku máme aj listiny, ktoré uvádzajú najstaršie mená poddaných:

Ladislaus, Martinus a Petrus Bwchen, Valentinus Chwda (Chuda), Blasius, Georgius a Gregorius Cossa (Kosa) a Matthias syn Georgia, Damjanus a Gregorius Damjani, Petrus, Michael a Benedictus Domsa, Egidius Dobchek (Dubczek), Nicolaus Dunchek (Dwrchek), Jacobus, Laurentius, Matthias a Petrus Faber, Antonius a Paulus synovia Laurentia, Matheus Feckes, Andreas Lami, Petrus Magnus a jeho synovia Johannes a Paulus, Simon Mathek, Petrus, Philippus a Lucas synovia Johanna Michaelisa, Ladislaus Pap, Thomas Pap (Paap), Thomas Parvus a jeho syn Laurentius, Matthias Pustelli, Johannes Rozonecz (Rosonecz) a jeho synovia Benedictus a Valentinus, Johannes Sessenak, Georgius a Johannes Sethe, Stanko a Jacobus Zelnyk.

Majetky Johanna de Zob daroval kráľ Matej v r. 146436 Ladislauovi z Ďarmot, čím sa do histórie obce zapisujú aj Balassovci, ktorí si D. Príbelce rozdelili s potomkami Dancha. V tomže roku37 dal Daniel Kantho z H. Príbeliec do zálohy 4 pusté poddanské usadlosti zemanom z Neniniec. V r. 146538 obeckovskí zemania prepadli a zbili dvoch Ladislauovych nádenníkov, ktorí šli s povozom zo Sklabinej do Príbeliec. V tomže roku39 sa Balassovci a Danchovi potomkovia často o Príbelce sporili, avšak postupným zálohovaním a prerozdeľovaním majetkov Balassovci získali až dve tretiny chotára obce. Ešte v decembri 146540 získali Balassovci aj časť, ktorá sa ako veno dostala do rodiny Ostrolúckych. V r. 147041 sa Príbelce spomínajú ako hraničný majetok pri zálohovaní časti Placthiniec. V r. 147942 prepadli Danchovi potomkovia, ktorí medzitým prestali používať prídomok de Prebel a vrátili sa späť k pôvodnému de Wezeken, neďaleko Príbeliec čebovských poddaných Balassovcov, a ukradli prepravované víno. Spor týchto dvoch rodov sa naposledy spomína v r. 148343, ale nevieme, ako sa vyriešil. Z tohto obdobia máme ešte niekoľko nových poddanských mien: Gregorius Egidy, Petrus Fabian, Stanislaus Istvanfyw, Iwanis, Blasius Kersnyak, Gregorius Thenky, Paulus zvaný Thergenye a Wanchek.

Pribelce na mape 3. VM

V r. 149444 sa Príbelce uvádzajú pri opise chotára D. Plachtiniec. Na prelome storočí sa s tunajším prídomkom často spomínajú aj potomkovia Pethea, ktorí mali majetky predovšetkým v Uňatíne a Pomote. V r. 150545 dostali donáciu na majetky v Uňatíne a Príbelciach Osvaldo de Koros a Joannis de Rakocz. Podľa súpisu panských majetkov Hontianskej stolice z r. 154946 už D. Príbelce vlastnili výlučne Balassovci, zatiaľčo H. Príbelce boli rozdelené medzi viacero rodov. D. Príbelce sú zachytené aj v tureckom súpise sečanského sandžaku z r. 155447, vrátane mien obyvateľov – Ocsova, Barics, Andrasiny, Gyura, Dojcsik, Simon, Dumsa, Estema a Razbincs. V období reformácie obyvatelia oboch obcí prijali evanjelické augsburské vyznanie. Borovszky uvádza existenciu kostola a ev. a. v. cirkvi od r. 1613. Aj v r. 166048 obec patrila do divínskeho panstva Balassovcov. Súpisu udáva až 37 poddanských domácností, s priezviskami: Ondriasik, Bozik, Czozok (?), Vinczo, Stola (?), Maczko, Razumets, Domsa, Gal, Franko, Sulja, Haracs, Kosa, Vanczi, Gaspar, Kvaka, Ocser, Markouics a Krizan. V súpisoch zo začiatku 18. storočia49 máme aj mená niekoľkých poddaných z H. Príbeliec – Mategou, Szuchanszky, Chovan, Jambrich (Jamrikou), Breznikou, Kosa, Gyourou, Gregorou a Janosou.

Z obdobia protitureckých vojen je legenda o Andrejovi Kajalovi, ktorý bránil kostol v Horných Príbelciach, kde boli ukrytí miestni obyvatelia. V roku 1661 Turci zajali príbelského kňaza Mateja Karcia a väznili ho vo Vacove. V 18. storočí získali majetky v Horných Príbelciach Laskáryovci, pochádzajúci z Turčianskej stolice, ktorých kúria sa v obci zachovala do dnešných čias. V období maďarizácie dostala obec nové mená – Alsó a Felsó Fehérkút (D. a H. Biela studňa). Názov sa spája s údajnou existenciou prameňa liečivej vody bielej farby, ktorý vyvieral pri miestnom kostole. V prameňoch sa už od polovice 13. storočia objavuje aj niekoľko ďalších osídlených lokalít v katastri súčasnej obce, menovite Čechy a Príkľak.

Obyvateľstvo oboch Príbeliec sa živilo poľnohospodárstvom. Z remeselníkov boli v obciach len kováči a obuvník. Kostol, evanjelická fara a cirkevná škola boli spoločné pre obe obce. O škole sú prvé správy iba od začiatku 18. storočia. Najznámejším učiteľom sa stal Ján Rotarides, ktorý sa vďaka osobnému priateľstvu s revolučným básnikom Jankom Kráľom stal jedným z vodcov známej poddanskej vzbury v r. 1848.

 Osobnosti

K najznámejším osobnostiam, ktorých meno sa spája s obcou, nesporne patrí Ján Čaplovič (1780-1846), známy etnograf, publicista a historik. Narodil sa 22. septembra 1780 v Horných Príbelciach, kde má na bývalom Laskáriovskom kaštieli pamätnú tabuľu.

Viliam Paulíny-Tóth (1826-1877) – publicista, politik, slovenský literát a príslušník štúrovskej družiny. Od jesene 1846 sa zdržiaval v Príbelciach ako vychovávateľ u Laskáriovcov. Tu napísal svoje najvýznamnejšie dielo Ľudská komédia, básne Rozpomienka, Vzdychnutie, baladickú skladbu Jánošík s milou, bájky Vtáčkova smrť, Lev a mucha.

Známy štúrovský básnik Janko Kráľ (1822-1876) sa v Príbelciach zdržiaval v lete 1847 a spriatelil sa tu s Jánom Rotaridesom. V roku 1848 sa opäť vrátil do Príbeliec, kde spoločne s Rotaridesom burcovali ľud Príbeliec a Plachtiniec do boja za národnú a sociálnu slobodu.

Ján Rotarides (1822-1900) – básnik, revolucionár, pôsobil tu v rokoch 1842-1848. Asi od roku 1792 začína v Príbelciach pôsobiť aj učiteľská rodina Rotaridesovcov. Ján Rotarides tu prežil svoje detstvo a mladosť a po otcovi nastúpil na učiteľské miesto v evanjelickej škole. Jeho meno sa spomína najmä v súvislosti so vzburou poddaných v roku 1848, bol zapáleným vlastencom, obdivovateľom Ľ. Štúra.

Samuel Kramár pôsobil v Príbelciach v rokoch 1844 – 1846, ako vychovávateľ u Laskáriovcov. Hlásil sa ku štúrovcom, bol členom spolku Tatrín, patril k zakladateľom Matice slovenskej v Martine, popularizoval slovenskú tlač.

Daniel Petian (1772-1828) – historik, pôsobil tu v rokoch 1797-1828. V roku 1792 prišiel do Príbeliec prvý z rodiny Petianovcov, Daniel Petian pôsobil v Príbelciach v cirkevnom živote, ako literát, známy bol aj ako ovocinár, včelár, a pestovateľ viniča. Po smrti brata Jána, evanjelického kňaza v Príbelciach, nastúpil na jeho miesto. Zomrel 6. septembra 1828 na následky vnútorného zranenia pri požiari farského majetku.

 Pozoruhodnosti

Kováčska vyhňa v Príbelciach

V katastri Dolných Príbeliec sa nachádza drevená ľudová zvonica z 2. polovice 19. storočia, a pod č. 1684/0 je v zozname pamiatok zapísaný ľudový kamenný dom č. 261. Podobný dom s č. 32 je v Horných Príbelciach, a je zapísaný v zozname pamiatok pod č. 1685/0. Ďalej je tu murovaná zvonica so šindľovou strechou z 18. st., neskorobarokový kaštieľ Laskáriovcov z 1. polovice 18. storočia, prestavaný v 20. storočí, a hlavne evanjelický ranogotický jednoloďový kostol z konca 13. storočia.

Kúria Laskáryovcov na začiatku 20. storočiaKúria Laskáryovcov dnes

Na pôsobenie slovenského básnika a rebela Janka Kráľa a príbelského učiteľa Jána Rotaridesa v revolučných rokoch 1848-49 upozorňujú v obci dve pamätné tabule. Jedna je v časti bývalých Horných Príbeliec na dome, kde Janko Kráľ býval možno už aj pri svojej prvej návšteve obce v r. 1847, a druhá sa nachádza na dome, kde bola stará škola a býval Ján Rotarides. Tam boli údajne obidvaja zatknutí. Dom je v časti bývalých Dolných Príbeliec, neďaleko drevenej zvonice, ktorá sa tiež stala pamätným miestom revolučných udalostí v . 1848.

Zvonica pri cintoríne v Dolných PríbelciachDrevená zvonica v Dolných Príbelciach

Z prírodného a turistického hľadiska zaujímavým miestom je pieskovňa v katastri Horných Príbeliec, bohatá na nálezy skamenelých pozostatkov predhistorických morských živočíchov. Nachádza sa tu aj chránený areál Holica, prírodná pamiatka Kamenná žena, chránené staré gaštany a najstarší náučný chodník v okrese. V zozname navrhovaných chránených území sú aj areál Podskala a mokraď pod Škriavnikom. Priamo v obci sa nachádza branno-športový strelecký areál, ktorý poskytuje aj ubytovacie kapacity (76 lôžok).

 Odkazy a pramene


1MOL DL 69211
2MOL DL 287
3MOL DF 249092
4MOL DL 5775
5MOL DL 69211
6MOL DL 65941
7MOL DL 69202
8MOL DL 69259
9MOL DL 69211
10MOL DL 69214
11MOL DL 65941
12Sedlák, MVS I, č. 43 a 85
13MOL DL 95804
14MOL DL 58483
15MOL DF 249164
16MOL DL 41161
17MOL DL 4442
18MOL DL 41335
19MOL DL 65941
20MOL DL 69250
21MOL DF 249128, DF 249129, DF 249130, DF 249131, DF 249133, DF 249138, DF 249139, DF 249181
22MOL DL 65941
23MOL DL 65941
24MOL DF 243861
25MOL DF 249164
26MOL DL 65941
27MOL DL 65833, 65834
28MOL DF 280418
29MOL DL 98020
30MOL DF 243938
31MOL DL 65941
32MOL DL 69613
33MOL DL 69464
34MOL DL 65895
35MOL DF 249292
36MOL DL 16765
37MOL DF 281916
38MOL DL 65934
39MOL DL 65937, 16765
40MOL DL 65933
41MOL DL 16965
42MOL DL 65963
43MOL DL 18798
44MOL DL 20165
45MOL DF 206796, str. 55
46Maksay, s. 371, 373
47Vass, s. 79
48MOL UC 6:57
49MOL UC 38:48, 38:49
Reklamy

Vložiť komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s