Olováry

 Geografia

Obec leží v plytkej eróznej dolinke Ipeľskej kotliny, v kotline zo severu izolovanej od ruchu sveta. Nerušený výhľad je len smerom na juh do spomenutej kotliny, cez ktorú vedie len poľná cesta k rieke Ipeľ. Medzi vrchmi je najvyšší Kamenný vrch (327m). Pahorkatinný až vrchovinný povrch chotára s plochými rozčlenenými chrbtami tvoria mladotreťohorné uloženiny. Sú tu rozsiahle agátové a dubové lesy. Má hnedozemné pôdy. Do katastra obce patrí aj osada Potôčik.

 História

1266, 1290 Olwar, 1356 Obwar, 1465 Kysolwar, 1548 Olwaar, 1773, 1863–1913, 1938–1945 Óvár, 1786 Owár, 1808 Óvár, Olowáre, 1920 Olováre, 1927–1938, 1945–1948 Olováry, Óvár, 1948– Olováry

Archeologické výzkumy odkryli v chotári obce stopy usadlosti z doby kamennej. Stránka obce¹ uvádza dva nepriame záznamy o existencii obce ešte pred jej prvou overenou písomnou zmienkou. Kanonická vizitácia z r. 1731 má spomínať existenciu miestneho kostola už okolo r. 1076, čo by bol suverénne najstarší písomný doklad o osídlení územia okresu. Ďalšia kanonická vizitácia z r. 1818 zapísala existenciu obce Alwar v r. 1245 – tieto záznamy sú však len sprostredkované, a nedokážeme ich overiť. Môžeme ale vyvrátiť ďalší údaj spomínaný tamže – citovaná listina kráľa Bela IV. z r. 1245 sa vzťahuje na majetok Oluar v Hontianskom komitáte (dnes Olvár, osada južne od Plášťoviec, okr. LV), čo bezpečne dokladá tam uvádzaná metácia.

Prvá skutočná písomná zmienka o sídle pochádza z r. 1266², kedy kráľ Belo IV. daroval polovicu zeme superior Olwar svojmu vernému služobníkovi Monthusovi. Špecifické označenie “superior” (horný) sa tu nepoužíva ako súčasť názvu sídla, ale ako spôsob odlíšenia od vyššie spomenutého majetku Olwar v Honte. Listina tiež uvádza, že až do tejto donácie patril celý novohradský Olwar kráľovským zbrojnošom (armigerorum… wulgariter fegwernuk), ktorým kráľ ponechal jeho druhú polovicu. Súčasťou donácie je aj podrobná metácia chotára, ktorá zaujme nezvyčajne vysokým počtom vodných tokov – je ich tu vymenovaných až 6 (Rakouch, Zabalaza, Lyzkouch, Warpathaka, Rumluthpatak a jeden bezmenný), ktoré dnes už len ťažko môžeme lokalizovať.

V nasledujúcom období sa Olováry dostali do rúk komesa Petra z modrokamenského hradu, pretože v listine z r. 1290³ ho jeho ovdovená manželka Elyzabeth spolu s ďalšími majetkami vymenila s novými majiteľmi Modrého Kameňa (Byter, Demeter, Myko) za majetky pri Šahách, medzi ktorými bol paradoxne aj vyššie spomenutý Olwar v Honte. V r. 1292⁴ ale Byter, aj so súhlasom brata Myka, daroval tento majetok za verné služby Dyonisiovi, synovi Gurka, a jeho dvom synom Thomasovi a Nicolausovi. Pri metácii nového majetku sa ale uvádza aj Olwar, ktorý patril ostrihomskému arcibiskupstvu, čo naznačuje, že chotár tohto sídla sa majetkovo rozdrobil už pomerne skoro.

Nasledovná história obce je doložená len sporadicky, keďže od konca 13. storočia až do bitky pri Moháči poznáme už len tri záznamy. Prvým je listina z r. 1356⁵, kde sa pri metácii chotára Kiarova spomína už ako plnohodnotná dedina, aj keď v skomolenom zápise (villa Obwar). Uvádzajú sa tu aj názvy dolín Oluarweulg a Lyzkowlg, nie je však spomenuté, komu toto územie patrilo. V r. 1465⁶ daroval kráľ Matej za vernosť niekoľko majetkov Ladislauovi de Gyarmat (z ďarmotských Balassovcov), medzi ktorými sa spomína aj pustatina Kysolwar. Naznačuje to, že Olováry v tej dobe boli rozdelené na dve sídla, pričom priamo nezmienené Veľké Olováry boli pravdepodobne hlavnou dedinou. V listine z r. 1469⁷ sa spomína už len majetok Oluar, ktorý taktiež patril vyššie spomenutému Ladislauovi.

V súpise novohradskej stolice z r. 1549⁸ sa Olwaar uvádza ako majetok Balassovcov z M. Kameňa a Sklabine v Turci. V súpise sečanského sandžaku z r. 1554⁹ bolo zapísaných 8 domácností, s priezviskami zväčša maďarského pôvodu (Galsa, Dancsó, Farkas, Vas a Botos). Obec sa uvádza aj v troch zápisoch z novohradských kongregácii v r. 1602¹⁰ – šlo o desiatky z obilia, o zákaz pre jej obyvateľov vnikať do prédia Galgóc, a o zásielky dreva z miestnych lesov pre opevnenie v Sečanoch. V r. 1654¹¹ sa spomína spor o majetky zosnulého Imre Balassu, medzi ktoré patrili aj Olováry. V súpise z r. 1660¹² sa uvádza 13 domácností, s novými priezviskami ako Dobos, Benkocs, Mester, Demeter či Saranko. V r. 1670¹³ požadovala manželka Gábora Géczyho zákaz pre obyvateľov Olovár vnikať na územie Malého Kiarova. Od súpisu z r. 1671¹⁴ sa uvádza ako súčasť bušinského dištriktu divínskeho panstva Balassovcov. V r. 1687¹⁵ požadoval András Ivanovith zákaz vnikania na územie Malipuszta aj pre obyvateľov Olovár.

Niekoľko zaujímavých informácii prinášajú aj novoveké monografie. Dosť prekvapujúce sú opisy z monografií Korabinského a Vályiho, ktoré zhodne označujú obec za nemeckú. Nie je však jasné, odkiaľ sa tu nemecké obyvateľstvo mohlo vziať, a kam sa neskôr stratilo, pretože Fenyes už označuje obec za zmiešanú maďarsko-slovenskú. Čo sa týka pôvodu názvu obce, už Matej Bel spája pôvodny názov Olvar s existenciou tunajšieho hradu (z maď. olsou war, alsó vár = dolný hrad). Existenciu hradu nepriamo dokladajú aj údaje z najstaršej listiny – jednak prítomnosť kráľovských zbrojnošov, ale aj toponymum Warpathaka (Hradný potok). A hoci existujú aj alternatívne teórie (Gyorffy uvádza aj možný vývin zo slov. “uhljar”), spojitosť s hradom alebo hrádkom, pravdepodobne vybudovaným po tatárskom vpáde (aj keď Borovszky uvádza existenciu hradieb z obdobia sťahovania národov!), je celkom pravdepodobná. Zamlčaným “horným hradom” by potom mohol byť Modrý Kameň, s ktorého vlastníkmi je neskoršia história obce pevne a neodškriepiteľne spätá.

Od r. 1740 tu mala majetky rodina grófa Koháryho. Podľa súpisu z roku 1770 mali v dedine najväčšie majetky gróf Ferenc Zichy a Pál Balassa. V prvej polovici 19. storočia značná časť dediny patrila rodom Zichy a Forgách. Obyvatelia získavali ornú pôdu a pasienky najmä klčovaním lesov, pričom v tomto smere boli na prvom mieste v Novohradskej župe, pretože takto zúrodnili asi 475 ha pôdy. V druhej polovici minulého storočia, najmä po roku 1859, sa začalo rozvíjať baníctvo. Prvé kutacie práce tu podnikali hlavne Zichyovci, vdova Okolicsániová (bývala v Balasagyarmate), rodina G. Windsteiga a Cserekvíckovci, ktorí v r. 1859 otvorili prvé štôlne. V štôlni Amália sa krátku dobu dolovalo uhlie, podľa údajov zanikla v roku 1912.

 Pozoruhodnosti

Nachádza sa tu rímsko-katolícky kostol sv. Alžbety z r. 1883 a budova farského úradu z r. 1765 , na stene ktorej je pamätná tabuľa Istvánovi Lestárovi, komárňanskému prepoštovi, ktorý tu pôsobil na sklonku života. V centre obce sú dva pamätníky padlým, a v okolí je veľké množstvo objektov malej sakrálnej architektúry.

 Odkazy a pramene

• Oficiálna stránka obce, nová oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad
• BENKOCSOVÁ, Irma. Olováry 1245-1995: 750 rokov od prvej písomnej zmienky /. 1. vyd. Olováry : Obecný úrad ;, 1995. 24 s :. ISBN 8096741578 (brožúra)

---

<sup>1. [http://www.olovary.ferar.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=9&Itemid=23]↩
2. [MOL DL 65702]↩
3. [MOL DL 65720]↩
4. [MOL DL 84677]↩
5. [MOL DL 72987]↩
6. [MOL DL 65930]↩
7. [MOL DL 65945]↩
8. [Maksay, str. 514]↩
9. [Vass, str. 48]↩
10. [Oborni, NVJ 845, 890, 945]↩
11. [Tóth, NVJ 1342]↩
12. [MOL UC 6:57]↩
13. [Jancsó, NVJ III 74]↩
14. [MOL UC 6:58 (b)]↩
15. [Jancsó-Jusztin, NVJ IV 715]↩</sup>