Bušince

 Geografia

Obec leží v Ipeľskej pahorkatine na pravom brehu Ipľa. Východná časť chotára je na zaplavovanej nive toku a nižších pieskových terasách, západná a severozápadná časť na pahorkatine z mladotreťohorných uloženín. Agátové a dubové lesíky sú len na úbočiach. Má nivné, lužné a hnedozemné pôdy. V chotári sú minerálne pramene.

 História

1245? Busa, 1253 Busan, 1283 Busaad, 1300 Bussa, 1473 Bwssa, 1553 Busa, 1571-1573 Bussa, Bwusa, 1773 Bussa, Bussincze, 1786 Buscha, Bussincze, 1808 Busa, Bussince, 1863–1882 Busa, 1888–1913, 1938–1945 Bussa, 1920 Bušince, 1927–1938, 1945–1948 Bušince, Bussa, 1948– Bušince

Na území obce je doložené osídlenie v paleolite – našli sa úlomky nástrojov, ktoré naznačujú, že tu bola paleolitická industria. Významné sú nálezy nástrojov z obdobia aurignacienu a gravettienu, ktoré predstavujú najbohatšie známe nálezisko z neolitu, a doložené je aj sídlisko lengyelskej kultúry (nájdená keramika).

Prvá zmienka o sídle pochádza z polovice 13. storočia¹, kedy kráľ daroval Zlievce a Rendov ostrihomskému kustódovi Nicolaovi. V susedstve Rendova sa uvádza zem Busa vo vlastníctve Martina, syna šľachtica menom Zewere, v neskoršom potvrdení z r. 1248² zapísaného ako Zuere. J. Stanislav sa domnieva, že ide o prepis mena Zver/Zviera, čo by naznačovalo existenciu šľachty slovenského pôvodu. V r. 1252³ Martinus vymenil svoje majetky Busan a Ludan (dnes Ludányhalászi) s kráľom za majetok v komitáte Boršod, a kráľ tieto potom daroval zvolenskému komesovi Mikovi. V r. 1283⁴ sa pri transakcii okolo majetku Lopus Reu uvádza, že tento susedil s dedinou (villa) Busaad. Ešte stále ako majetok komesa Myka sa Bussa spomína pri metácii hraníc Zlievec v listine z r. 1300⁵. To je však na viac ako jedno storočie všetko – jednoduché potvrdenie prvotnej donačnej listiny kráľom Karolom v r. 1323 žiadne nové informácie neprináša. Sporný je aj údaj o farnosti Crursa v súpise pápežských desiatkov⁶, ktorý niektorí autori stotožňujú s Bušincami aj napriek nízkej podobnosti názvov. Gyorffy zastáva názor, že v skutočnosti ide o obec Kutasó v maďarskej časti Novohradu.

V r. 1402⁷ dostala štvrtinu Bušiniec ako pozostalosť po svojom otcovi Ladislauovi de Losonch (Lučenský) Catherina, manželka zemana z Pastoviec (okr. LV). Súčasťou tohto majetku bol aj trojkolesový mlyn na Ipli, čo na žiadosť Catheriny potvrdili v r. 1405⁸ aj stoličné autority. V ďalších dvoch záznamoch (r. 1405 a 1415)⁹ sa Bušince udávajú ako miesto, kde sa mali riešiť právne spory, čo by znamenalo, že obec patrila k významnejším novohradským sídlam tej doby. V listinách z r. 1428 a 1430¹⁰ sa opäť stretávama s Catherinou, v tej dobe už manželkou syna palatína Leustachia z Jelšavy. Táto rodina bola v spore s ďarmotskými Balassovcami o neoprávnené zaberanie a využívanie majetkov v Ludane, čo preverovali novohradskí slúžni. Do tretice sa Catherine objavuje v listine z r. 1437¹¹ ako vdova po zemanovi z Azzunfalwy (dnes Ostffyasszonyfa), pričom žiadala o časť majetku Bušince od zástupcov rodu Lučenských. Možno ešte zaujímavejšia než tretie manželstvo je poznámka na rube, ktorá hovorí, že tento majetok do rodu Lučenských priniesla Catherinina stará mama Anich, dcéra Nicolausa Bytera z Modrého Kameňa, čím sa elegantne vyplnila medzera vo vlastníckych vzťahoch v 14. storočí, z ktorého žiadne záznamy nemáme.

V r. 1467¹² kráľ za účasť v sedmohradskom povstaní odobral Lučenským hrad Divín aj s príslušnými majetkami, medzi ktorými sa spomína aj časť Bušiniec, a daroval ich synom palatína Michaela Guth-Országha. Niektoré menšie časti tohto majetku už ale patrili iným zemanom, ktorí v r. 1469¹³ podali protesty – napr. v Bušinciach mali podiely familiári rodov Ramacha a ďarmotských Balassovcov. Zaujímavá je tunajšia majetková účasť grófov z Pezinka, spomínaná v listine z r. 1473¹⁴ – tou však tieto majetky predali Johannesovi Ungorovi de Nadasd (Vašská stolica) za 250 zlatých forintov. Ungor už o dva mesiace neskôr¹⁵ dostal od kráľa aj hrad Divín so všetkými majetkami, ktoré predtým patrili Lučenským. V r. 1502¹⁶ tieto majetky jeho synom potvrdil nový kráľ Vladislav II. V r. 1505¹⁷ Johannes (syn?) v záveti odkázal Bušince svojej manželke Dorothe, pričom sa spomína tu stojaca zemanská kúria. V r. 1510¹⁸ sa v súvislosti s majetkovými dokladmi o Bušinciach spomína Michael de Zob (dnes Szob). Obšírnejšie vysvetlenie vzťahov ponúka listina z r. 1512¹⁹ – Michael de Zob a zosnulý Johannes Ungor boli adoptívnymi bratmi, a Michael pre Johannesovu dcéru Catherine zabezpečil sobáš s Balassovcami, pričom jej veno pozostávalo z pôvodných Ungorovských majetkov v divínskom panstve, vrátane Bušiniec. Catharine však napokon zomrela bezdetná, a hrad Divín s majetkom Bwssa kráľ v r. 1535²⁰ daroval ostrihomskému arcibiskupovi Paulovi de Warda.

V tureckom súpise z r. 1554²¹ figuruje viac ako 60 mužských mien, ale daň sa platila len z desiatich domácností, takže možno predpokladať, že šlo o pomerne veľké hospodárstva. V r. 1599²² sa spomína šetrenie stoličných úradov okolo tunajšieho mlyna Kismalom (Malý mlyn), čo naznačuje, že tu stáli aspoň dva mlyny. V r. 1600²³ rod Kéry (Kiarovský) žiadal zákaz vnikania na svoje majetky pre obyvateľov susedných obcí vrátane Bušiniec. V r. 1601²⁴ bolo nariadené zníženie odvodov pre obce, ktoré platili daň Turkom, s výnimkou štyroch, medzi ktoré patrili i Bušince – dôvod tejto výnimky však nepoznáme. V testamente Anny Cherepy z toho istého roku²⁵ sa dozvedáme, že svoje majetky, medzi ktorými je aj Bwsa, odkázala manželovi a synovi z rodu Vámosy. Tento majetok je ale uvedený ako gemerský, takže nie je jasné, či ide o chybu (ako to vysvetľuje Sugár) alebo iné, rovnomenné sídlo. Súpis desiatkov hradu Drégely z r. 1616²⁶ zmieňuje medzi majetkami “okupovanými” rodom Forgach aj Bušince.

V r. 1652²⁷ bola na novohradskej kongregácii vznesená požiadavka na reambuláciu hraníc chotárov V. Zlievec a Bušiniec, ktorá sa vykonala až o dva roky neskôr²⁸. Tento dokument je zaujímavý aj tým, že podáva podrobnú metáciu hraníc – okrem iných sa tu už spomínajú názvy Leczni a Czomor (dnes osada Čomor), alebo Bikocz na hranici so strehovským chotárom (osada Bukovec). Súpis z r. 1660²⁹ uvádza 17 domácností s menami, v urbári z r. 1671³⁰ už Bušince boli centrom rovnomenného dištriktu (Officiolatus Bussensis) divínskeho panstva Balassovcov. Zmenou vlastníckych pomerov v divínskom panstve tu koncom 17. storočia získali majetky aj vplyvné rody Zichy a Koháry³¹.

V stručnosti sa ešte pozrime na zápisy z neskorších vlastivedných monografií. Bel väčšinu priestoru venuje príbehu o hrdinstve obrancov protitureckej pevnosti, podľa všetkého totožnej s lokalitou Hradný vrch. V operáte k voj. mapovaniu sa uvádza existencia brodu na Ipli, a hustého lesa nad vinicami. Pevnosť spomínajú aj Vályi, Fenyes a Mocsáry, ktorý ale uvádza, že jej zvyšky a základy stáli neďaleko mlyna pri Ipli, a r. 1740 boli zničené výstavbou domu zemana Mislenitzkeho. Borovszky pridáva existenciu starej kúrie, ktorú dal postaviť gróf Kálnoky. Nasledovné novoveké dejiny sú prebraté z publikácie k výročiu prvej písomnej zmienky.

Bušince sa rýchlo rozrastajú a už v priebehu 18. storočia poskytli priestor pre uskutočnenie niekoľkých župných zasadnutí (kongregácií), nakoľko Novohradská župa nemala stále sídla. V roku 1740 boli vlastníkmi v obci rody Zichy, Balaša a gróf Koháry. Obdobie roku 1771 priaznivo ovplyvnilo i rozvoj obecnej samosprávy. V roku 1771 stál na čele obce legislátor (torvénybíró), prvý človek v samospráve, po ktorom nasledoval richtár. Zaviedol sa inštitút plateného obecného notára. V druhej polovici 18. storočia sa začínajú usádzať v Novohrade Cigáni. V roku 1775 sa v Bušinciach nachádzali 2 rodiny. V roku 1792 bola postavená katolícka škola a byt učiteľa. V roku 1799 boli zemepánmi Ferenc Zichy a Pál Balassa.

Začiatkom 20. storočia bol v Bušinciach už aj mlyn na parný pohon, ktorý patril Antalovi Molnárovi. V 20-tych rokoch sa v obci postavila sušiareň tabaku. Československá vláda reagovala na zostrujúce sa medzinárodné vzťahy výstavbou pohraničných opevnení a bunkrov i v katastri Bušiniec. Obec bola oslobodená 1. januára 1945, a oprava poškodených domov a ulíc trvala až do roku 1946. V roku 1946 sa poriadali kurzy slovenského jazyka, a zrušila sa maďarská škola. Obnovená bola až v roku 1950. V priebehu rokov 1948–1950 bola vybudovaná železničná trať z Maďarska cez Bušince do Malých Stacín. Slávnostne bola odovzdaná do prevádzky 1. mája 1951.

Osobnosti

• Mihály Santa (24. október 1824 Bušince – 24. november 1887 Megyer) – cirkevný spisovateľ a básnik. Pôsobil ako kaplán vo Vrbovke a farár v Olovároch. Bol plodným spisovateľom – publikoval viac než osemsto príspevkov, najmä v cirkevných časopisoch.
• Lajos Sánta (3. november 1849 Bušince – ?) – učiteľ. Publikoval v odborných pedagogických periodikách, bol autorom učebníc matematiky pre žiakov ZŠ.

 Pozoruhodnosti

V obci sa nachádza niekoľko rodinných domov, ktoré sú typické zachovaním pôvodnej strechy, okien a gangu z 1. polovice 20. storočia. Dodnes sa zachoval aj bušinský kroj, ktorý si obliekajú členovia Csemadoku.

K historickým a kultúrnym pamätihodnostiam a miestnym zaujímavostiam patria okrem kostola, dedinského múzea (vrátane pamätnej izby A. Zsélyiho), pomníka padlým v II. svetovej vojne (odhalený v roku 1957 a zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok), pomníka A. Zsélyimu aj niekoľko menších sakrálnych pamiatok. Dnes už schátralý kaštieľ Prónayovcov (neskôr Keglevichovcov) kedysi obsahoval veľkú knižnicu so 4000 zväzkami, a bohaté zbierky mincí, zbraní, obrazov atď. Legendami je opradený neďaleký Hradný vrch.

Medzi navrhovanými chránenými územiami je aj úsek Ipľa medzi Muľou a Bušincami. V katastri obce bolo niekoľko zaujímavých paleontologických nálezov, predovšetkým dva úlomky kla mladšieho jedinca mamuta (jediný takýto nález z oblasti Ipeľskej kotliny), ktorý je uložený v zbierkach Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici, a vrchná stolička nosorožca srstnatého (Coelodonta antiquitatis).

 Odkazy a pramene

• Oficiálna stránka obce, wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad
• ĎURDÍK, Tibor. Bušince. 750 rokov od prvej písomnej zmienky /. 1. vyd. Bušince : Obecný úrad, 1995. 27 s :. ISBN 8096735381 (brožúra)

---

<sup>1. [MOL DF 248300]↩
2. [MOL DF 237955]↩
3. [MOL DL 65696]↩
4. [MOL DL 65717]↩
5. [MOL DL 65730]↩
6. [Sedlák, MVS 625, str. 105]↩
7. [MOL DL 43634]↩
8. [MOL DL 86638]↩
9. [MOL DL 9093, 75411]↩
10. [MOL DL 39153, 39155]↩
11. [MOL DL 86355]↩
12. [MOL DL 16585]↩
13. [MOL DL 16805]↩
14. [MOL DL 17422]↩
15. [MOL DL 36393]↩
16. [MOL DL 16167, inzert v DL 36404]↩
17. [MOL DL 73540]↩
18. [MOL DL 106734]↩
19. [MOL DL 36404]↩
20. [MOL A 57 1 303]↩
21. [Vass, str. 29]↩
22. [Oborni, NVJ 371]↩
23. [Oborni, NVJ 408]↩
24. [Oborni, NVJ 607]↩
25. [Sugár 28, str. 23]↩
26. [MOL UC 86:41]↩
27. [Tóth, NVJ 1077]↩
28. [Tóth, NVJ 1293]↩
29. [MOL UC 6:57]↩
30. [MOL UC 6:58 (b)]↩
31. [MOL A 57 18 402, A 57 20 203, A 57 22 24]↩</sup>